Jedným zo základných bludov (preludov, mylných predstáv), ktorý si väčšina z nás ľudí žije, je, že na to, aby sme boli spokojní – vo vzťahu, v práci, v živote, v rodine, je potrebné zmeniť tých druhých. Že tí druhí sa majú „opraviť“. A že pokým tak neurobia a nezmenia svoje správanie, my nebudeme vo vzťahu, v rodine, v práci, v živote, spokojní a šťastní.
Toto je to však mylná predstava. Chiméra. Tí druhí sa totiž vôbec nemusia zmeniť. Okolnosti sa nemusia zmeniť. Podmienky v práci sa nemusia zmeniť. Svet, ani ľudia nemajú povinnosť meniť sa podľa našich predstáv. Čo však neznamená, že sa tak stať nemôže. Nikto však nie je povinný plniť naše očakávania. Dokonca, ani naše deti. Len tým, že sme im pomohli na svet, sme nad nimi nezískali absolútnu kontrolu. Napokon, keď dospejú, tak nám to vysvetlia. 😉
Takže, jediné, čo je skutočne dôležité, čo dáva zmysel, je odpoveď na otázku: Čo môžem pre zmenu danej situácie urobiť ja? Môžem prispieť ku želanému stavu mojim prístupom? Zmenou vo mne? Môžem ja pre to niečo urobiť? A nie sa len spoliehať na druhých?
Pretože, a to je v koučingu a psychoterapii už dávno dokázané, najistejší spôsob, ako zmeniť situáciu alebo okolnosti do stavu, ktorý očakávame, ktorý si želáme, je zmena nášho uhlu pohľadu. Nášho prístupu. Nášho správania. Niekedy stačí malá, nepatrná zmena chovania, iná reakcia na tú istú, opakujúcu sa situáciu a situácia sa razom zmení. Okolnosti sa zmenia. Energia sa zmení. Aj opačná strana (priateľ/ka, šéf/ka, manžel/ka, rodinný príslušníci, a pod.) a ich počínanie sa môžu zmeniť, ak my sami zmeníme niečo v sebe. Len tak, zmenou paradigmy.
Situácie, ktoré nás neustále rozčuľujú alebo sužujú sa môžu zmeniť, ak zmeníme náš prístup k nim a k ich riešeniu. Stačí len prekročiť svoj vlastný tieň. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a urobiť rozhodnutie. Opustiť svoju pýchu a zanechať predsudky.
Alebo môžeme situáciu, človeka, rodinu, svet ako taký, prijať takých, akí sú. Aj to je zmena. A veľmi podstatná. A aj to je svojim spôsobom riešenie. Ak totiž nevieme zmeniť okolnosti, alebo na to nemáme aktuálne dostatok síl, vedomostí či zručností a neustále nás to vťahuje do emočného nepohodlia, môžeme s tým buď niečo urobiť (odísť z nefunkčného vzťahu, z práce, kde trvalo nie sme spokojní a pod.), alebo to skrátka prijať také, aké to je. Prestať s tým bojovať a prilievať tak olej do ohňa. Zbaviť sa vnútorného pnutia, ktoré nám nesúhlas s danou situáciou neprestajne spôsobuje. Zo sveta totiž odísť nemôžeme. Vlastne, môžeme, ale to je predsa len pomerne krajné riešenie. Nemám pravdu?
No neustále sa sťažovať, že nám nejaká situácia nevyhovuje a napriek tomu v nej zotrvávať, nič s tým neurobiť a naďalej sa tým zožierať, má zhruba rovnaký zmysel, ako si vziať so sebou hodinky do hrobu. Príliš nám tam nepomôžu, všakže??
Sme totiž bytosti, ktoré potrebujú poznať opak, aby pochopili, aké dôležité a cenné je to, čo majú. Ak nevieme, čo je odmietnutie, nemáme ani len tušenie, aké bolestivé a zraňujúce to môže byť. A, naopak, aké úžasné je nebyť odmietaný. Byť prijatý. Takí, akí sme. Napokon, nie je to to, po čom celý život túžime? Byť prijatí takí, akí sme? Bez výhrad?
Ak by sme nepoznali bolesť, nevedeli by sme oceniť, aké skvelé je bolesť necítiť a mať sa dobre. Byť zdravý a v pohode. A, väčšinou, až keď niečo stratíme, dostatočne pochopíme cenu toho, čo sme mali. A až keď prídeme úplne o všetko, dokážeme dokonale precítiť, aké úžasné, užitočné a príjemné bolo mať aspoň to, čo sme mali. Stratou vlastne získavame cennú skúsenosť. Je to poznanie. Škola života. Zákon príčiny a dôsledku. Akcia a reakcia.
Takto my ľudia „žiaľ“ väčšinou fungujeme. Takýto zväčša sme. Vždy chceme to, čo nemáme. A čo máme, to si nevážime. A úplne najviac túžime po tom, čo je pre nás prakticky nedosiahnuteľné. Stále chceme mať život a to nielen náš, pod kontrolou.
Túžby, chcenia, ambície a z nich vyplývajúce frustrácie, ak zostávajú nenaplnené. Naše vnútorné šťastie projektujeme do vecí, ľudí, okolností… A potom, keď o niečo z toho prídeme, alebo to nedosiahneme, cítime sa zlomení. Sklamaní. Nešťastní. Frustrovaní. A takto stále dokola… Hore, dole…
Neuvedomujeme si, že skutočná láska začína tam, kde nie je nič očakávané na oplátku. Inak je to biznis. Niečo za niečo.
Ak pochopíme, že ľudia sú takí, akí sú, lebo iní byť nevedia, že svet je taký aký je, lebo aktuálne byť iný nevie, stanú sa z nás, večných kverulantov, chápajúce ľudské bytosti. Spokojné a šťastné.
