Už len samotný fakt, že sme na jednej zo strán tej pomyselnej barikády vypovedá o tom, že nás niečo rozdeľuje. A nie spája.
Že na druhej strane je nejaký protivník. Nepriateľ. Oponent. A pritom vždy, keď sa ľudstvo posunulo o krok ďalej, keď niečo vybudovalo, bolo to v časoch, keď sme spolupracovali.
Rozdeľovanie vzťahy ničí, spolupráca ich vytvára. V malom, i veľkom meradle. A život je predovšetkým o vzťahoch.
Ak chceme niečo zmeniť, zlepšiť, opraviť alebo vybudovať, nutne potrebujeme spolupracovať. Spoločne hľadať riešenia.
Nedávno som sa rozprával s kamarátom, ktorý sa venuje extrémizmu. Nie, nie je extrémista. :) Robí o ňom prednášky na školách. Aby študenti vedeli, čo extrémizmus je a ako vzniká. To, čo mi povedal, vo mne ešte dlho rezonovalo. Vlastne, do dnes.
Položil mi otázku: “Vieš, ako začína každý extrémizmus?”
Vravím: “Slovom?”
A on: “Áno, ale akým??”
Nechal som sa poddať.
Odpoveď bola veľmi jednoduchá. Tak, ako to už pri komplikovaných témach väčšinou býva.
Tým slovom je: “ONI”. To ONI sú tí zlí, to ONI za to môžu, to ICH treba…
Ak ukazujeme na druhých, že oni sú tí zlí, v rámci nášho ľudského dualistického delenia na “dobré” a “zlé” zároveň tvrdíme, že to my sme tí dobrí. Že sme niečo viac, ako oni.
Nie ľudskosť, ale spolupráca. A rešpekt. Pochopenie a prijatie našej diverzity. To je to, čo nám aktuálne najviac chýba. V globálnom meradle.
Nedávno som videl jeden zaujímavý dokument na Disney. O tučniakoch. Tie zvieratá inštinktívne vedia, že ak nebudú spolupracovať, ako druh vyhynú. A preto, keď sú vystavené nepriazni počasia, konkrétne vetru o sile 200 km za hodinu a teplote -50!!! st. Celzia, jediné, čo im umožní prežiť, je zomknúť sa. Vytvoriť formáciu, v ktorej strede sa vďaka ich telesnej teplote dokáže naakumulovať teplota až +37 st. Celzia.
Každý jedinec sa vďaka tomu, že nikto z nich nemyslí len na seba, dokáže zohriať. Presúvajú sa pomalými pohybmi tak, aby sa každý z nich dostal do stredu a mohol sa v ňom zohriať. Chovajú sa ako jeden organizmus. A vďaka tomu, ako komunita, ako druh, prežijú.
Bolo to fascinujúce a nasledovaniahodné “divadlo”.
Spolupráca. Inštinkt. Nesebeckosť. Organizovanosť. To im pomáha prežiť aj v takých nehostinných podmienkach.
Oni to už vedia. Pochopíme to jedného dňa aj my? Bez toho, aby sme niečo najprv zničili a potom to budovali nanovo?
Tento článok je reflexiou na niektoré z príspevkov a predovšetkým komentárov, ktoré občas na soc. sieťach čítam.
A pritom, nikto z nás si neželá pre seba a svojich blízkych život vo svete hejtu a nenávistných prejavov.
Zamyslime sa teda nad tým, akú budúcnosť sebe a našim deťom tvoríme. Akú svojimi činmi podporujeme.
Začína sa to maličkosťami. Malými zmenami v prístupe. Napríklad, nehovoriť doma o druhých posmešne, alebo s dešpektom: "Ten môj šéf je úplný idiot", "ten môj kolega je neschopný debil", sused je taký a onaký, učiteľka nekompetentná, a pod.
ABRAKADABRA.
Čo hovorím, to tvorím. Toto slovo pochádzajúce z aramejštiny (semitského jazyka) znamená v doslovnom preklade “Vytváram to, čo hovorím.”
Napokon, stačí si pozrieť na youtube výskum japonského pseudovedca Masaru Emoto a zistíme, čo robia slová s vodou. Že vôbec nie je jedno, čo hovoríme. Že slová majú silu pretvárať. Tvoriť. Povzbudzovať, ale aj ničiť.
Zmena sa začína uvedomením. A pokračuje sebakontrolou. Vytvorením si nových návykov. Postupne. Deň po dni.
Základ je začať. Začať postupne tvoriť lepší svet. Pre nás a naše deti. A deti našich detí.
Prístup, že sa s tým budú musieť popasovať sami, neobstojí.
Svet, ako ho vidíme teraz, je dielom nás všetkých. Je načase prijať osobnú zodpovednosť. A prestať sa vyhovárať na druhých. Prestať hľadať vinníkov, ale prinášať riešenia. Začať si všímať to dobré. To, čo funguje a prináša výsledky. A na tom začať stavať. Svet nie je taký "zlý", akým sa na internete zdá byť. Ale naše vzťahy sa počas pandémie zmenili. Začali sme sa utiekať do svojich bublín. Vytvorili sme si antispoločenské návyky. No my ľudia sme komunitné bytosti. Vždy sme boli a vždy budeme. Toto sa nedá obísť, ani oklamať.
Začnime teda spolu viesť dialóg. Vytvorme si víziu preferovanej budúcnosti. Naplňme sa túžbou ju dosiahnuť a začnime na tom pracovať. Keď nie hneď teraz, tak kedy potom??
