Len zriedkakedy ma Instagram prekvapí. No zhliadol som krátke video, kde zverolekárka odniesla malého tučniaka po dlhšom pobyte v ošetrovni späť k oceánu.
https://www.instagram.com/tv/Cda284ooDsb/?igshid=YmMyMTA2M2Y=
To drobné zvieratko, keď ho položila na ten piesok, sa najprv na ňu chvíľu tak spýtavo pozeralo, že počkaj počkaj, čo to robíš?? Ty ma tu chceš vážne nechať? Ty ma opúšťaš? Prečo??
Potom sa otočil smerom k rozbúrenému oceánu, ktorého vlny sa peniac rozbíjali o breh, odhodlane sa rozbehol smerom k nemu, vnútorne cítiac, že to je jeho domov, že tam patrí. No po chvíli zabrzdil na tom mokrom piesku, s takou tou typickou kĺzavou otočkou. Viem si živo predstaviť, čo sa mu odohrávalo v tej jeho hlavičke – že počkať, veď ja som tu sám, nikto so mnou nebeží!…
Potom sa znova otočil smerom k tým vlnám a odvážne vkročil do šíreho oceánu, unášaný príbojom, ktorý ho tu i tam vrhol späť a možno aj odrel o dno pláže. S vervou sa pustil do boja s vlnami, ten drobný tvorček, len o niečo väčší ako to zrnko piesku, lebo vedel, že tam patrí. Že to je jeho domov. Že to je jeho cesta.
Nie sme to aj my? Zmietaní našimi emóciami? Obavami? Neistotami? Keď sa ako dospelé deti vyberieme z našich domovov na cestu nájdenia vlastnej identity? Cestu životom na vlastných nohách? Koľkokrát sa obzrieme, či by sme sa predsa len nemali vrátiť domov, veď tam je predsa to bezpečie, tá istota. To matkine lono.
Rovnako naša duchovná či vzťahová cesta, keď dozrejeme a jedného dňa pochopíme, že život či vzťah, ktorý žijeme, nás nenapĺňa. Koľkokrát sa zastavíme a premýšľame, či v tom “bezpečí”, v tých „istotách“ nie je či nebolo lepšie. Veď, tam už to predsa poznáme, vieme, čo nás tam čaká. Načo by sme teda riskovali? Nie je to tam síce všetko úplne OK, občas to bolí, niekedy možno viac bolí ako teší, ale to prostredie je nám aspoň známe, vieme, čo môžeme očakávať. A nie sa opäť vrhnuť do vĺn neznámeho, nepoznaného, aby sme si znova obili telo i dušu, zmietaní v tom príboji emócií a neistôt…
A pritom jediné, čo je potrebné, čo je nevyhnutné urobiť, je roztiahnuť krídla a letieť. Na dôležité rozhodnutia sme totiž aj tak vždy sami. A ak to nevyskúšame, ak neurobíme to dospelé rozhodnutie dospelého človeka, nikdy to nezistíme.
Ako hovorí klasik: Čo je pre húsenicu koniec sveta, je pre motýľa novým začiatkom.
