Vysoké Tatry na začiatku záujmu verejnosti
Úplne prvým známym turistickým výstupom vo Vysokých Tatrách bol ten, ktorý vykonala v roku 1565 dcéra kráľovského pokladníka, Beata Laska. No ľudia boli pod týmto pohorím už dávno predtým, a logicky, mali snahy z ich osídlenia niečo vyťažiť. Vtedajší ľudia ich teda využívali pre oveľa praktickejšie dôvody, než my dnes. Tým iste nechcem povedať, že dnešné navštevovanie hôr je nezmyselné. To iste nie. V období od 10. až 11. storočia, keď Tatry dostali svoje prvé pomenovanie (najskôr sa volali Triti, ale aj Snežné hory), až po nejaké 16. storočie, kedy bol uskutočnený prvý výstup, tu bolo niekoľko hlavných skupín ľudí. Prvou z nich boli tí, ktorým stačilo samotné územie. Tým myslím najmä pastierov, ktorí pastviny využívali pre svoje stáda dobytku, či divých zvierat. Druhou boli rôzni bylinkári, pytliaci, či predajcovia rôznych suvenírov, ktoré boli zhotovované z tatranských minerálov. A nakoniec je tu skupina tretia. Tej sa darilo pomenej. Pokúšali sa dolovať zlato, prípadne iné drahé kovy, no niektorí zašli ešte ďalej a snažili sa hľadať poklady. To by už bolo aj na samostatný článok. V skratke, ľudia sa snažili územie využiť vo svoj prospech tým, že buď lovili, zbierali bylinky, alebo tým, že hľadali poklady.
Začiatok éry objavovania
Návšteva Tatier Beatou Laskou síce kľúčová bola, to bez pochýb. No ešte väčší zlom prišiel o polstoročie neskôr. Študent na kežmarskom lýceu, Dávid Fröhlich aj spolu so svojou partou, sa podujali vystúpiť na jeden vrch nad Kežmarkom, ktorého názov však, žiaľ, nekonkretizovali. Výstup však do podrobna opísali a preto sa dá usúdiť, že stáli buď na Kežmarskom štíte, alebo Lomnickom štíte. Tento výstup sa uskutočnil v roku 1615. Zlomovým bol preto, lebo prvovýstupy sa od tejto doby začali vykonávať s oveľa väčšou frekvenciou ako dovtedy. Turistov teda pribúdalo a mali chuť poznať dovtedy neobjavené miesta. To však neznamenalo, že bylinkári a ľudia im podobní by stratili záujem o tieto hory. Naopak. Ich sústredenie sa na Tatry pretrvávalo a ich činnosť neutíchala. Rozhodne treba ešte spomenúť fakt, že Tatry boli presne v tomto období využívané aj pašerákmi. Využívali hlavne prechody cez Poľský hrebeň, Kopské sedlo, ako aj sedlo Prielom. A tak si tu ľudia nažívali...
Objavy pokračujú, á la Robert Townson
Zo 17. storočia sa prehupneme do toho osemnásteho a tu sa dostávame k jednému dôležitému meno, ktoré je neodmysliteľne späté s históriou tejto oblasti. Tým menom je práve Robert Townson. Anglický lekár. Tak aký má teda súvis s našimi Tatrami? Na prvý pohľad možno žiadny. No okrem toho, že bol lekárom, bol aj vášnivý botanik a cestovateľ a jeho cesty ho na niekoľko dní zaviedli aj na dnešnú oblasť Slovenska. S miestnymi vodcami vystúpil na doposiaľ nedotknutý Jahňací štít. Objavy pokračovali a pokračovali, až sa to začalo stávať akosi všedným. Townson však svoju cestu nezakončil týmto výstupom, vyšiel aj na Lomnický štít. Tu pravdepodobne nestál ako prvý, pred ním tu mali bane ľudia z rodu Fábryovcov. No isté je, že takýto výstup opísal ako prvý. Tých zlomov je už akosi veľa, napriek tomu mi nedá nenapísať, že to bol dôležitý moment v histórii.
Horskí vodcovia ako neodmysliteľná súčasť túr, turistika pre romantikov a angažovanosť organizácií
Ľudia postupom času videli, že hory sa dajú využívať (stále vo svoj prospech) aj iným spôsobom. Čiže ich navštevovaním, proste turistikou. Začalo fungovať horské vodcovstvo. Horskí vodcovia boli v tom čase miestni obyvatelia, ktorí poznali Tatry lepšie než ostatní. Tí, ktorí sa chceli vydať na túru (teraz už hovoríme o širšej verejnosti), si ich v drvivej väčšine prípadov najímali. Boli to len ojedinelé prípady, keď sa tak nestalo. Stále však (v 19. storočí) prebiehal vzostup popularity turistiky a horskí vodcovia sa tomu prispôsobovali. Ich počet postupne pribúdal. V roku 1873 vznikol Uhorský karpatský spolok, ktorého úlohou mala byť výstavba chát, chodníkov a infraštruktúry v Tatrách. O rok neskôr, v roku 1874 k týmto úlohám pribudlo zastrešovanie týchto horských vodcov. Stále však pretrvávajú časy, kedy turistom nejde o obtiažnosť túry, ale len o dosiahnutie vrcholu. Nejde tu teda ešte o šport v pravom slova zmysle. Ide tu o obdobie, ktoré ja rád nazývam ,,turistický romantizmus´´.
Turistika ako šport začína byť realitou
Bolo jasné, že takto to nezotrvá dlho. Bolo jasné, že raz príde niekto, komu už nebude stačiť spoliehať sa na horských vodcov. Aj sa tak stalo. Prišla dvojica lezcov, ktorých potrebou bolo spoľahnúť sa ,,sami na seba´´. Týmito lezcami boli Katharine Bröske a Simon Häberlein. Vystúpili sami, bez horského vodcu na Žabí kôň. A to nebolo len tak. Tento vrch je totiž aj v súčasnosti považovaný za lezeckú lahôdku. Veď o tom svedčí aj jeho prezývka - maturita lezcov. A áno, skutočne na jeho vrchole stáli bez podpory horských vodcov. To bol rok 1905. Odvtedy oznáme lezectvo ako činnosť športovú. Odvtedy už lezcom išlo aj o náročnosť vylezenej cesty, začínal to byť ukazovateľ výkonnosti, napredovania. A odvtedy sa v turistike vo Vysokých Tatrách toho až tak moc nezmenilo, okrem toho, že cestovný ruch je teraz oveľa väčších rozmerov, ako vtedy.
