Neviem ako začať písať tento článok, lebo neviem nájsť žiadnuvhodnú vetu, ale pokúsim sa.
Keď som prišla zo školy domov, mala som telefonát či by somnemohla prísť pomôcť prelepovať nejaké kalendáre na Kalvárku. Ja som súhlasila,veď prečo nie, pomocná ruka je všade dobrá. Bola som dohodnutá, že na pol piatutam už budem. Autobusom som sa rozhodla ísť až na 16:19, ale kvôli inýmokolnostiam som si povedala, že pôjdem skôr a keďže som už bola nachystanátak som sa rýchlo obula a utekala na autobusovú zastávku. Myslela som nakopec iných vecí a vôbec ma nenapadlo, že uvidím to čo som uvidela.
Bol už akurát čas na príchod autobusu a v diaľkesom ho aj zazrela, keď som vzápätí počula nejaký silný rachot. Obzrela som sa čosa stalo a uvidela som idúce auto, ktoré na prechode pre chodcov nabralo staršiehopána na prednú kapotu, prešiel približne dva metre, šofér čo najrýchlejšie zabrzdila ten pán preletel asi tri metre dopredu. Muž ostal ležať na zemi a všetcičo stali na zastávke ostalo stáť a nič nepodniklo, len ja som sa rozhodla,že pôjdem tam aj keď už išiel autobus. Dokonca aj ten autobus ma skoro prešiel.Ale to je vedľajšie. Keď som prešla k tomu mužovi, už sa dvíhal zo zemecelý otrasený a z auta rýchlo vystúpila rómska rodina ujo, tetaa dve menšie deti a začali božekať. Ja som podišla k tomu zranenémupánovi a keď som uvidela jeho zakrvavenú tvár pocítila som strach, zmätoka neistotu čo ďalej robiť, no v prvé čo ma napadlo bolo vytočiť záchranku,ale bola som v šoku a zaváhala som či vôbec viem aké to je číslo.Spomenula som si, že číslo je 155 aj keď ma napadlo na malý momentík vytočiť158, ale pred par dňami som si čítala kartičku rýchlej pomoci, kde všade písalo„VOLAŤ 155.“ Pani mi vravela: „rýchlo, rýchlo volaj sanitku!!!“ a ja somodpovedala, že už vytáčam, keď v tom mi ten šofér povedal, že nemám volať,lebo ho odnesie autom. Ja som medzitým pozrela párkrát na toho krvácajúceho mužaa uvedomila si aká som bezmocná, že mu nemôžem nijako inač pomôcť. Potomta pani znova mi povedala, aby som zavolala sanitku. Tak som už ozaj vytočila155 a ozvala sa mi pani dispečerka. Ja som ju poprosila s roztrasenýmhlasom, aby poslala na našu ulicu sanitku, že auto zrazilo chodcu a cely krváca.
Ona sa ma začala medzitým vypytovať či je to muž alebo žena,koľko ma asi približne rokov a či ešte žije alebo niečo také, sa užnepamätám, lebo sama som bola v šoku. A pýtala sa ešte na čísloulice, ale jedine čo som jej vedela povedať že: „potraviny CBA.“ Našťastie tetauž vedela kde to je, ale do mňa začala hučať ta pani z toho auta, že jej manželho odvedie do nemocnice a skôr než som stihla povedať, že už som sanitkuzavolala, ujo ho naložil do auta a so svojim rozbitým predným sklom naštartovala čo najrýchlejšie ho odviezol aspoň dúfam, že do nemocnice a nikdeinde. Tak som tete dispečerke zahlásila, že už nemusia poslať sanitku, že ho odvezúautom a ona sa spýtala či je pri vedomí, ja som odpovedala kladnea ona, že dobre a ďakujem. Ja som ju pozdravila a takisto poďakovalaa zložila. Keď už šofér aj so zraneným odišli, vrátila som sa späť na zastávku,kde ďalší autobus pozeral čo sa deje a keď som chcela nastúpiť, zavreldvere a odišiel. Už mi to aj bolo jedno, lebo o par minút šiel ďalší,ale prešlo par minút a ja som si začala uvedomovať čo sa vlastne všetkoudialo a chcelo sa mi strašne plakať, ale bola som na zastávkea nechcela som prejaviť slabosť. Pozrela som sa na tu rodinu rómsku, malýchlapec objal mamku a začal plakať, že čo bude s jeho ockoma s tým ujom. Obdivovala som tu ženu, lebo sa pousmialaa povedala, že neboj sa, všetko bude dobre. A potom so smiechompovedala, že nech si jeho muža berú policajti, ja som sa pousmiala a snažilasa potlačiť slzy, ktoré mi pomaly vyšli von. Nastúpila som do busu, kde som sacelu cestu premáhala, ale ako náhle som vystúpila, začala som plakať a utekaťsmerom na Kalvárku.
Popri tom som prosila Boha, aby pomohol tomu mužovi, aby prežila aj aby pomohol tej rodine. Plakala som asi ešte ďalšiu hodinu a ďalšiusom ticho čušala a pozerala do blba, ale potom prišla kamarátka a somjej povedala čo sa stalo, tak som šla lepiť na kalendár nálepky, aby som satrochu odreagovala, ale stále som na to všetko myslela. Doteraz myslím na toho muža,že čo je s nim a stále sa modlím zaňho, aby ho Pán Boh ochraňovala pomohol. Najlepšie je, že som sa ešte na zastávke dopočula, že ten mužbol opitý, ale aj tak sa mu to nemuselo stať, lebo šiel cez prechod a toauto mohlo ísť pomalšie. Ale čo sa stalo sa stalo, už to nikto nezmenía Boh asi vie, prečo sa to všetko takto stalo. Prečo som tam bola, prečosom nešla neskôr, prečo som sa rozhodla mu pomôcť a všetko ostatné.
Ja mam teraz na celý život nepríjemný zážitok, ale aj som satým poučila.
