Nevypovedané

Neviem. 
Možno rok,dva..
Je možné aj to,že sa konca nedočkáme - tak načo?

Tvárim sa, že stojím neochvejne - na malíčku jednej nohy.
Lomcujú mnou pocity časov pradávnych,
kolíše mnou dnešok a zaplavuje ma zajtrajšok. 
Som si istá tým,čo mám, a zároveň viem,že mi to nepatrí naveky. 

Že stačí okamih, a plány,sny mojej mladosti a detstva rozpadnú sa ako domček z karát. 

Starať sa o budúcnosť? O to,čo bude,až nás nebude? 
Čo s nami bude, a čo nás neminie?
OMYL ! 

Tešiť sa budem. 
Z toho,že Ťa mám pri sebe. 
Z vône tvojej šije a z nádhery tvojich očí.

Že sme spolu,že sme dvaja,dnes,tu a teraz. 
Nič nemáme, no zároveň nám nič nechýba. 
V maličkosti sme našli poklad,na ktorý sa diabli boja siahnuť. 

A pýtaš sa, čo to je? 
Nájdeš to v tom krásnom dotyku perí,
v nezabudnuteľnom teple vychádzajúceho z našich sŕdc..
V dlhokánskych riadkoch zaplnených nikdy nevypovedanými slovami...