Viete prečo býva v lete toľko lesných požiarov v Portugalsku? Každé leto, keď vrcholí horúce a suché počasie bývajú vo vnútrozemských častiach Portugalska mohutné lesné požiare, ktoré postihnú stovky kilometrov štvorcových tamojších lesov. Často pomáhajú s ich hasením požiarnici z ostatných európskych štátov. A my, zo strednej Európy, sa na to pozeráme na obrazovkách našich počítačov, telefónov a niektorí ešte aj na obrazovkách televízorov a automaticky prijímame dominantné vysvetlenie, že za to môže globálne otepľovanie. Avšak celá skutočnosť a pravá príčina toho, prečo sú tieto požiare v Portugalsku také rozsiahle a ničivé je predsa len trochu zložitejšia. Veľkým faktorom, ktorý spôsobil, že sú tieto lesné požiare také ničivé treba hľadať v rozhodnutí jedného konkrétneho človeka. Dlhoročného portugalského diktátora Antónia de Oliveiru Salazara. Premiéra krajiny od roku 1932, až do roku 1968. Salazar pred a počas druhej svetovej vojny umne kolaboroval s oboma stranami konfliktu a každú „službu“ spojencom na jednej strane, ale aj Tretej ríši na strane druhej si nechal veľmi dobre zaplatiť. Možno vám to niekoho pripomína. Ale Salazarovi slúži ku cti, že on osobne bol známy tým, že úprimne opovrhoval osobným pohodlím a luxusom, ktorým sa zas preslávil jeho súčasník zo Španielska, generál Francisco Franco. Ale dosť bolo psychoanalýzy dávno mŕtvych „veľkých“ mužov. Po skončení druhej svetovej vojny sa v administratíve amerického prezidenta Trumana rozhodli, že nemôžu dopustiť ekonomický kolaps štátov západnej Európy, ktoré boli po vojne totálne zničené, lebo by mohli spadnúť do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Preto vznikol dobre známy Marshallov plán. Túto časť histórie predpokladám mnohí z vás dobre poznáte. Španielsko a Portugalsko však neboli jeho súčasťou. Logicky. Neboli ani priamymi účastníkmi vojny. Nemali infraštruktúru poničenú bombardovaním a nezabúdajme aj na to, že oba tieto štáty Pyrenejského polostrova aktívne obchodovali z porazenou stranou konfliktu.
Franco, aby reflektoval ekonomické potreby svojho režimu, napríklad podporil rozvoj turistického ruchu na južnom pobreží Španielska, kam húfne od konca 50. rokov 20. storočia chodili dovolenkovať Francúzi, Angličania, ale predovšetkým Nemci z vtedajšieho Západného Nemecka a tak títo „dobrí“ demokraticky zmýšľajúci ľudia čiastočne prispievali k životaschopnosti Francovej diktatúry. Jedným z „nápadov“ Salazara v povojnovom období, aby podporil drevospracujúci priemysel v Portugalsku, bola zase introdukcia rýchlo rastúcich eukalyptov pôvodom z Austrálie. Tieto stromy majú štíhle a rovné kmene, rýchlo rastú a znášajú suché subtropické podnebie. Čo by sa mohlo pokaziť? Tieto austrálske stromy majú úspešnú evolučnú „stratégiu“, ktorá im umožňuje dominovať ekosystému juhovýchodnej Austrálie. Spočíva v tom, že eukalyptus dokáže úspešne prečkať lesné požiare v Austrálii také časté a následne „obraziť“ z ohoreného kmeňa. Takto sa porast eukalyptov vlastne úspešne zbavuje konkurencie iných stromov, ktorá podľahne požiaru, lebo nemá tak vyvinutú regeneračnú schopnosť. Prečo je to ale evolučná stratégia? Eukalypty totiž idú lesným požiarom tak povediac naproti. V suchom a teplom počasí totiž vyparujú zo svojich listov značné množstvá esenciálnych olejov, ktoré v niektorých obdobiach formujú nad porastmi týchto stromov niečo ako modrastú hmlu, alebo opar. To je mimochodom dôvod, prečo sa pás pohoria v okolí Austrálskeho veľkomesta Sydney volá Modré hory. Tento opar zvyšuje pravdepodobnosť vzplanutia pri kontakte s otvoreným ohňom. Či sa jedná o blesk pri letných búrkach, alebo neopatrného turistu manipulujúceho z otvoreným ohňom.
Takže takto rozhodnutie jedného mocného človeka, ktorého si v Portugalsku mimochodom väčšina populácie aj dnes veľmi váži, prispelo k tomu, že pôvodnú vegetáciu v ktorej prevládali duby s ohňovzdornou kôrou z nehorľavého korku, nahradili aspoň čiastočne eukalypty z Austrálie, ktoré zo svojej podstaty lesné požiare a ich vznik skôr podporujú.
Ale čo je také dôležité na tom, že jeden starnúci diktátor svojim rozhodnutím dlhodobo poznačil prírodné prostredie svojej krajiny? Kto nepozná históriu je nútený opakovať chyby, ktoré už urobili naši predkovia. Na Salazara a jeho eukalypty si často spomeniem, keď v dnešných dňoch niekde čítam, alebo počujem vášnivé reči na Slovensku, že nemáme žiadnu stratégiu rozvoja. A často sa pri tom predpokladá mlčky, že sme predsa nejakú stratégiu rozvoja krajiny mali. Že stávka na automotive a všetky ekonomické reformy, ktoré túto transformáciu sprevádzali a zaslúžili sa o to predovšetkým dve Dzurindove vlády pod gesciou Ivana Mikloša, boli nejakou našou stratégiou rozvoja slovenskej ekonomiky. Pravdou však je, že štáty východnej Európy, ale predovšetkým Česko a Slovensko boli od 90. rokov súčasťou stratégie, ktorú v Nemecku volajú „Wandel durch Handel“. Jednoducho stávka na energie z Ruska, trhy po celom svete, ale predovšetkým v Číne, bezpečnosť pod dáždnikom USA, ale hlavne za „hubičku“ a samozrejme know how z Nemecka a k tomu plné ústa moralistických rečí. Začiatkom tisícročia, keď sa u nás, ale aj inde vo východnej Európe otvárali jedna automobilka za druhou, rástla zamestnanosť, životný štandard obyvateľstva aj výbery daní, z ktorých bolo na sociálne úplatky pre voličstvo nikto ani len nepomyslel na to, že tento vývoj má aj svoju odvrátenú stránku. Na tú sa pozeráme už aspoň od roku 2014, ale realisti by povedali, že ešte skôr. Takže, ak by som bol veľmi zlomyseľný, mohol by som tvrdiť, že Ivan Mikloš, veľký zástanca Ukrajiny, takto nevedomky prikladal polienka pod kotol dnešného vojenského konfliktu a utrpeniu bezbranných civilistov. Ale aj keď som veľký cynik, toto sa mi zdá aj na moje pomery trochu prisilná káva.
Ale späť ku dnešku a k nášmu hlavnému „decision maker-ovi“. Všímate si, že sa trochu Róberta Fica zastávam? Mám totiž istú slabosť pre loser-ov. Fico trochu múti vodu tým svojím: „Zadal som SAV vypracovať stratégiu rozvoja Slovenska do roku 2040.“ Ale v skutočnosti len vyplňuje čas od dneška do volieb. A zároveň, ako každý politik dúfa, že nepopulárne rozhodnutia sa udejú, keď bude on v opozícii, alebo ešte lepšie vo svojej vilke na pobreží Jadranu v Chorvátsku. Problémom našej krajiny totiž nie sú primárne jej politickí lídri, ale predovšetkým jej obyvateľstvo a jeho demografická a socioekonomická štruktúra. Slovensko, keďže nie je prirodzený štátny útvar v zmysle historickom. Nemá historické administratívne centrá. Je jednou z najmenej urbanizovaných krajín v EU. To nám umožňuje byť úspešnými v sekundárnej, výrobnej ekonomike, ako je výroba automobilov prípadne delostreleckej munície, ale vidíme, že tu sa už dostávame na hranu možného. Zároveň nám to výrazne komplikuje fungovanie ekonomiky terciárnej, teda rozvoj ekonomiky služieb. Toto bezpečne vedia aj v centrále Smeru na Súmračnej. Stačí na to prečítať si niekoľko základných kníh ekonomickej histórie. Len v skutočných urbanistických centrách môžu fungovať špičkové univerzity, právnické kancelárie, architektonické štúdia, alebo vývojárske softvérové firmy. Len v skutočných aglomeráciách vzniká dostatočný kontakt medzi talentami rôzneho zamerania a k vzniku niečoho, čo je skutočne originálne a čo sa môže presadiť aj na väčšom medzinárodnom javisku. Takto sa zvyšuje výroba so skutočnou pridanou hodnotou. Niektoré veci sa prostredím on-line stretnutí na trase Galanta, Ružomberok a Lozorno jednoducho nedajú nahradiť. Zároveň veľké aglomerácie prirodzene priťahujú ekonomiku služieb nižšieho rádu, ako zábava, komerčný šport, starostlivosť o zovňajšok a samozrejme kultúra. Ale v prípade, že veľká väčšina vašich voličov pochádza z menších miest a z vidieka, ako je to pri strane Smer-SSD, takúto víziu im jednoducho nepredáte, aj keď výsledkom vašej nečinnosti ekonomika našej spoločnej krajiny postupne upadá. Takže miesto toho ťaháte „drobné“ z eurofondov pre svoju kamarilu na projekty sociálnych podnikov vo Fiľakove a výstavbu penziónov v okolí Nitry, ktoré nie sú prístupné pre verejnosť. Prerozdeľujete stále sa zmenšujúci „koláč“ výkonu našej ekonomiky v prospech svojich skalných voličov a zabíjate čas od volieb ku voľbám stupídnymi rečami o geopolitike, do ktorej sa mimochodom vyznáte, asi tak, ako do ekonomiky. Pozdravujem JUDr. Fico.
Ale aby tu nevznikol omyl, že kritizujem iba Fica a jeho kamarilu. V skutočnosti si nemyslím, že pre pozitívnu zmenu v našej ekonomike bude stačiť len poraziť Smer vo voľbách. Toto je beh na dlhú trať a ja si nie som istý, či ho naša spoločnosť pri svojom demografickom profile vôbec má šancu zvládnuť. Jednoducho sme prestarnutá a pohodlná spoločnosť, ktorej sa už nechce ani viac pracovať, ale čo je ešte horšie, ani vzdelávať sa.
Ale aby som si pomohol ešte iným príkladom z „analogického súdka“, na ktorom budem dokumentoval, že rozhodovať za ostatných ľudí, hlavne keď nevedia čo chcú, je veľmi zložité, poďme sa pozrieť na dnešnú situáciu v EU. Politickí lídri piatich najväčších ekonomík v Európe, počítam sem Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Poľsko, nie sú ochotní predstúpiť pred svojich občanov a povedať im očividné. Buď ostane všetko tak, ako je a EU s výnimkou Francúzska bude kolóniou USA, alebo musí vzniknúť strategická autonómia EU. Iná cesta nie je k dispozícii ľutujeme. Na šťastie rozumné hlasy, ktoré túto dilemu pomenúvajú a logicky argumentujú už zaznievajú. Dokonca aj v Nemecku, kde je toto rozhodnutie najdôležitejšie. Naposledy som o tejto problematike počul prednášať veľmi logicky a konzistentne bývalého zahraničnopolitického poradcu Angeli Merkelovej profesora Herfrieda Münklera a musím povedať, že pod jeho tvrdenia by som sa okamžite podpísal. V skratke by sa dala jeho téza zhrnúť do niekoľkých viet. Ak USA už negarantuje našu bezpečnosť a chceme sa vyhnúť novému závodu v zbrojení, ktorý bude poháňaný vzájomnou paranojou medzi jednotlivými Európskymi ťažkými váhami, je potrebné vytvoriť autonómnu štruktúru velenia európskeho krídla NATO s rotujúcim predsedníctvom zástupcov ochotných veľkých štátov. Zároveň treba dbať na fakt, aby predseda komisie EU a tento „budúci“ hlavný veliteľ nebol paralelne z jednej a tej istej krajiny. Na proaktívne rozhodnutie je treba jednomyseľnú zhodu politického a vojenského velenia. Reaktívne konanie, teda defenzíva, o ktorú nám kolektívne v EU ide v prvom rade, bude kodifikovaná v Jadrovej doktríne EU. Podobne, ako to je ošetrené v obdobných dokumentoch ostatných jadrových mocností. Cestu k tomuto scenáru budem ja osobne sledovať. Ak sa neudeje, znamená to, že Nemecko si vybralo cestu kolónie USA. Kolónia nie je autonómna v rozhodovaní. A zákonite bohatne menej, ako autonómne entity. O tom my na Slovensku niečo vieme.
Takže vidíte. V porovnaní s týmto rozhodnutím je dilema, ktorá čaká prípadného ďalšieho premiéra Slovenskej republiky iba maličkosť. A ešte jedna poznámka na záver. Ak vás budú všelijaký „Valáškovia“ strašiť, že Slovensko ostane izolované a bla-bla-bla-bla, lebo Fico, nebojte sa. Politici, hlavne z takej malej krajiny, ako Slovensko nemajú moc nič extra meniť. Pri budovaní obranných štruktúr EU sme jednoducho dôležitý, či je náš premiér Fico, alebo Šimečka. Nikto nemá na svojom území Tatry, ani Polsko, ani Maďarsko. Proti dronová, alebo proti raketová ochrana sa nedá urobiť bez radarového systému. Jedine, že by sa nás, ako bezpečnostnú hrozbu rozhodli Poliaci anektovať!
