Ak máte radi históriu dvadsiateho storočia, možno ste už niekde videli dokumentárne zábery zo stretnutia amerického prezidenta Frenklin Delano Roosevelta s hlavou klanu Al-Saud, kráľom Abdulaziz ibn Abdul Rahman Al Saudom na palube vojenskej lode 14. februára roku 1994 pred koncom druhej svetovej vojny. Na tomto stretnutí sa „stvrdila“ dohoda medzi USA a v tej dobe vonkoncom nie tak bohatým a mocným kráľovstvom na Arabskom polostrove. Ja na toto stretnutie v dnešnej dobe často myslievam hlavne v spojitosti s Ukrajinou. Dohoda, ktorú uzavreli USA s Saudskou Arábiou bola bezpečnostne strategická a určite bola výhodná pre obe strany, aj keď mieru ich výhod vieme dnes posudzovať predovšetkým až s odstupom 80. rokov, ktoré od tej doby ubehli. Historické paralely bývajú zradné, nepresné a často aj zavádzajúce. Saudská Arábia nie je Ukrajina a ropa nie sú kovy vzácnych zemín. Avšak v dobe uzavierania bezpečnostnej dohody medzi Američanmi a Arabmi ešte nik nevedel, koľko „tekutého zlata“ sa na území kráľovstva nachádza. K objaveniu najvýnosnejšieho ropného poľa na svete Gvadar v severovýchodnej časti krajiny došlo až po vojne a držiteľ koncesie istý Paul Getty sa na prelome 70. a 80. rokov dvadsiateho storočia stal vďaka výnosom z tohto ropného poľa najbohatším človekom na svete. Príbehy o tomto známom „lakomcovi“ a osudy jeho príbuzných sú sami o sebe fascinujúce a odporúčam si ich pre zvedavcov naštudovať. Stoja za prečítanie a sú podľa mojej mienky aj poučné.
Mimochodom na príbehu Paula Gettyho, F. D. Roosevelta a rodiny Ibn Sauda môžete vidieť aké sú vágne a možno aj liché argumenty o výhodnosti, respektíve nevýhodnosti minerálnej dohody, ktorú predkladá prezident Trump prezidentovi Ukrajiny. F.D. Roosevelt sa nedožil konca druhej svetovej vojny, Paul Getty umrel sám v izbe luxusného hotela niekde v Európe a keby jeho matka nezaložila správcovský fond s podielmi ich ťažobnej spoločnosti, ako dedičstvo pre svoje vnúčatá, ktovie ako by jeho potomkovia, ku ktorým samotný Paul Getty nemal nikdy vrelý vzťah, nakoniec obišli. A rodina Ibn Sauda? Tá získala čas. Čas na konsolidáciu moci v „mladej“ a zaostalej krajine. Kým držal licenciu ťažby Paul Getty výnosy, ktoré dostávali podľa zmluvných podmienok boli „relatívne“ malé a podľa mnohých kritérií nespravodlivé. Ale my máme dnes ten luxus, že sa môžeme na situáciu na Arabskom polostrove pozrieť z odstupu vyše 80-tych rokov. Saudi Aramco, kráľovskou rodinou vlastnená ťažobná a rafinačná spoločnosť je dnes jednou z najhodnotnejších korporácií na celom svete. O priazeň a „ucho“ mladého autokrata Mohammad Bin Salmána (MBS) sa uchádzajú všetci regionálni aj celosvetoví lídri. Práve on je ten človek, ktorý môže „zahýbať“ cenou komodity na svetových trhoch podľa vlastného želania. Je to on, kto môže suverénne rozhodovať o strategických partnerstvách a záujmoch svojej krajiny, reprezentantoch saudskoarabskej elity a jej prostredníctvom aj o osude svojho ľudu.
Samozrejme situácia Ukrajiny je diametrálne rozdielna. Aj keby sme pripustili, že náleziská minerálov môžu byť podobne hodnotné, ako surová ropa, čo si ja celkom určite nemyslím, situácia oboch krajín je podstatne rozdielna. Ukrajina je nedokonalou demokraciou. Saudská Arábia absolutistickou monarchiou. Prezidenta je možné obviniť zo zrady národných záujmov, čo sa celkom určite aj stane, ak k podpisu dohody dôjde. Tvrdiť, že Ibn Saud a predok bin Salmána sa dopustil vlastizrady je prinajmenšom smiešne, lebo by vlastne zradil sám seba. Ale tvrdiť, že „zmluva“ z USA nemala pre kráľovskú rodinu žiadne dôsledky by bola tak isto nepravda. Ak si dobre pamätám, tak niekedy začiatkom 80. rokov sa skupina arabských radikálov zmocnila posvätných miest v Mekke a nebyť zásahu jednotky francúzskej cudzineckej légie, režim by mal vážne problémy s legitimitou. Keďže je kráľovská rodina povinná dbať nad bezpečnosťou posvätných miest Islamu. Takéto zapredanie „svätých“ miest tak zvanému: „Veľkému Satanovi“ (ak použijem rétoriku Iránskych muláhov) viedlo k nárastu radikálneho wahábizmu, ktorý vyvrcholil 11. septembra v roku 2001 atentátom na New York a Washington. Tento moment vlastne ukončil obdobie, ktoré si dnes pripomíname názvom knihy F. Fukuyamu Koniec dejín. Saudská Arábia nebola v čase uzavretia bezpečnostnej dohody s USA v žiadnej vojne, aj keď sa počas druhej svetovej vojny možno obávala prítomnosti síl Osy v Perzskom zálive, tieto obavy boli z dnešného pohľadu prehnané. Domnievam sa však, že destabilizácia regiónu bohatého na fosílne palivá a následné mocenské konflikty predstavovali vážnu hrozbu pre miestny režim. Ukrajina má dnes cca. 80% svojho pôvodného územia a prístup k Čiernemu moru. Oproti Saudskej Arábii má aj iné druhy kapitálu, ako nerastné suroviny. Vzdelanú populáciu, poľnohospodársku produkciu, technologické know-how. Politický režim a občiansku spoločnosť, ktorá má potenciál rozvoja dovolím si tvrdiť predsa len vyšší, ako Arabské kráľovstvo. Saudská Arábia až do nedávna odopierala vzdelanie a ekonomickú aktivitu 50% svojej populácii. Aj tento fakt sa postupne mení, ale na to, aby sa nejako vyvíjali práva žien v takej konzervatívnej krajine je potrebné predovšetkým čas a mierový rozvoj.
Pred nedávnom som čítal knihu o histórii „Stalinských“ hladomorov na Ukrajine od Anne Applebaum. Nie som literárny kritik, ale musím sa priznať, že viac depresívnu a čiastočne aj nezáživnú knihu som už dávno nečítal. Tento pocit som nenadobudol preto, že mi prekáža čítať o banalite zla, alebo utrpení ľudí. Prekáža mi čítať o banalite zla z ktorej neplynie skoro žiadne poučenie pre čitateľa a zdá sa, že ani pre samotných Ukrajincov. O histórii regiónu východnej Európy už čo to viem. A domnievam sa, že najvzácnejšou komoditou, ktorej sa spoločnostiam obývajúcich tieto šíre a v podstate nebrániteľné stepi v dejinách nedostáva, je čas. Ale pokiaľ sami Ukrajinci a ich elity budú presvedčení, že spravodlivosť je hodnotnejšia, ako čas a vyberú si spravodlivosť, je mi jasné, že od Rusov nedostanú ani spravodlivosť a ani čas.
V lete roku 1944 sa v štáte New Hampshire v okrese Bretton Woods konala konferencia, ktorá dala následne pomenovanie celej jednej ére svetového geopolitického poriadku. Niektorí sa domnievajú, že platila do roku 1971, kedy americký prezident Richard Nixon zrušil tzv. zlatý štandard. Necítim sa byť v tejto veci takým odborníkom, aby som tento názor rozporoval, ale zdá sa mi príznačné, že americká mena je hlavnou rezervnou menou aj po roku 1971 a obchodovanie z ropou je primárne realizované v dolároch. Na túto skutočnosť sú naviazané všetky pravidlá medzinárodného obchodu, medzinárodného práva a celá architektúra OSN. Ak ste z toho, čo sa práve deje vo svete zaskočení a nerozumiete, prečo sa USA a ich prezident správa tak, ako keby chcel tento systém sám zničiť, nepomôžem vám. Ale možno, že vedia len viac, ako externí pozorovatelia. Mimochodom pred rokom sa dostal dlh federálnej vlády USA prví krát na takú úroveň, že len na splácaní úrokov tohoto dlhu minie vláda vyššiu čiastku, ako sú výdaje na obranu (3,5% HDP). Škótsky ekonóm a osvietenecký filozof Adam Ferguson si v historických záznamoch z minulosti povšimol, že každé impérium, ktoré sa dostalo do takéhoto stavu nebolo schopné udržať si svoju dominanciu príliš dlho. Tento poznatok je dnes známy, ako Fergusonov zákon a ja mám taký dojem, že práve tento teraz najviac „straší“ administratívu Donalda Trumpa. Bude len paradoxom histórie, keď bádatelia v archívoch niekedy v budúcnosti ohraničia dominanciu amerického dolára dvoma bezpečnostnými dohodami jednou so Saudskou Arábiou v roku 1945 a druhou s Ukrajinou v roku 2025.
Nedávno som si zo záujmom pozrel prednášku Ivana Krasteva, známeho bulharského politológa pôsobiaceho vo Viedni. Venoval sa súčasnej turbulentnej politickej dobe. Ako inak. Zaujal ma, pre niekoho až kacírskym prirovnaním Donalda Trumpa k Michailovi Gorbačovovi. Poviete si, že sa asi zbláznil. Ale keď sa na porovnanie týchto dvoch mocných mužov pozrieme z väčšej perspektívy, prirovnanie nie je také divoké. Obaja sú asi z rovnakej generácie. Osobnosti vyrastajúce a formované studenou vojnou a súperením veľmocí. Gorbačov nastúpil po sérii starých, krátko pôsobiacich generálnych tajomníkov a na základe svojho presvedčenia dospel k záveru, že systém v Sovietskom zväze je viac neudržateľný. Nebyť jeho, impérium by sa nerozložilo. To on povedal súdruhom v NDR, Poľsku, Maďarsku a Československu, že od teraz je to už len na nich. Bez Gorbčova by žiadna zamatová revolúcia nikdy nemala šancu na úspech. A keďže som tam na námestiach, ako malý chlapec štrngal kľúčmi, som mu za to nesmierne vďačný, že žiadne tanky na nás neposlal. My ho máme tendenciu považovať za symbol slobody, ale pre Rusov a predovšetkým pre ruské elity je to doteraz predstaviteľ úpadku a deštrukcie impéria. Ako asi budú vnímať Trumpa elity USA, ak prídu Američania o dominanciu v Pacifiku, TSMC v Thaj-Peji a tým pádom aj postavenie dominantnej superveľmoci na úkor Číny? A k tomu luxus rezervnej meny? Kolektívna múdrosť trhov v tom má už jasno. Zlato trhá všetky cenové rekordy.
