V spoločensko-vednom myslení jestvujú dva protikladné princípy uvažovania v súvislosti s vnímaním času, jeho plynutia a hodnotových názorov na túto skutočnosť, ktoré fundamentálne definujú spôsob, ako sa politická obec delí. V jednej časti politického spektra prevláda presvedčenie, že ľudská spoločnosť postupom času degraduje a v druhej časti prevláda na plynutie času a progresiu do budúcnosti skôr pozitívny pohľad. Pre tých prvých, konzervatívnych s plynutím času degradujú vzájomné vzťahy v spoločnosti, práva, ktoré tieto vzťahy „konzervujú“ sú neustále nahlodávané a menené, ale predovšetkým k horšiemu, čo má za následok rozbroje a nepokoj v spoločnosti. Tento nepokoj nakoniec eskaluje v podobe revolúcie, alebo vojny počas ktorej sa menia majetkovo legislatívne vzťahy a to je principiálne negatívne. Preto je z pohľadu priaznivcov takéhoto pohľadu na vývoj spoločnosti a vzájomných vzťahov v nej legitímne, aby sa snažili tomuto procesu za každú cenu zabrániť, spomaliť ho, zdiskreditovať svojich oponentov, aby dosiahli vo výsledku, tak povediac „zakonzervovanosť“ stavu vecí čo možno najúčinnejšie, ako sa to len dá. Zároveň politickým mysliteľom z tohto spektra, nie politikom, ale skôr ideológom a predovšetkým filozofom je jasné, že ide o vopred prehratý boj, lebo zastaviť plynutie času a dokonca schopnosť ho otočiť dokážu iba naozajstní „politickí kujóni“ a to len na obmedzenú dobu svojho režimu. Tomuto postoju sa v dnešnej dobe hovorí konzervatívny politický smer. Je to široko rozkročené politické hnutie ktoré zahrňuje fundamentálne náboženské politické smery až po laické, dá sa povedať civilné odnože čisto občianskeho konzervativizmu. Preto priaznivcami a voličmi tohoto smeru politík sú väčšinovo voliči v produktívnom veku, často s rodinami, alebo seniori často však s nezanedbateľným majetkom a spoločenským postavením. Určite ste už počuli bonmot, že kto nie je v dvadsiatke socialista, nemá srdce a kto nie je v štyridsiatke konzervatívec nemá rozum. Takto ideálne „uzavretý“ stav reprezentantom, ale aj podporovateľom konzervativizmu vyhovuje. Predovšetkým preto, že sú so svojím socioekonomickým postavením v ľudskom spoločenstve viac, alebo menej spokojní a to čo je pre nich najdôležitejšie sú stabilné právne podmienky, ktoré im umožnia relatívne bez problému zabezpečiť svoje potomstvo (šancami aj majetkovo) dokonca aj počas turbulentného obdobia, ktoré či chcú, alebo nie zákonite prídu s ich koncom kariéry, alebo na tomto svete.
Progresívny smer politického myslenia zase naopak fundamentálne verí, že spoločnosť sa musí v čase vyvíjať. Sú presvedčení, alebo sa o tom aspoň snažia presvedčiť svoje okolie a predovšetkým voliča, že oni vedia, aké politiky a aké opatrenia treba vykonať. Že majú politický recept na to, aby tie zmeny, ktoré zákonite budú prebiehať boli v pozitívnom smere a eliminovali sa negatíva, z ktorými sa, ako spoločnosť na tej ceste do budúcnosti budeme zákonite stretávať. Primárne a väčšinovo toto politické smerovanie oslovuje mladšiu generáciu, ktorá má svoj život pred sebou a chce sa uplatniť v spoločnosti. Ale silnú podporu má aj v akademickej sfére a medzi umelcami. Progresívne politické smery môžu akcentovať problém sociálnej spravodlivosti, alebo ekologické témy, tak tiež problémy rovnosti šancí a diskriminácie. Všetky tieto politiky v očiach ochrancov status quo spoločnosť „otvárajú“ v prospech prerozdeľovania kapitálu a moci v štruktúre spoločnosti a ohrozujú držiteľov privilegovaných pozícií v nej na úkor mladšej generácie, príslušníkov menšín, iných politických zoskupení, alebo iných spoločenských vzťahov. Preto sa nemožno čudovať, že je tento politický súboj taký vyostrený. Ale tieto povrchové znaky, ako ekológia, sociálna spravodlivosť na strane progresívnej, alebo príklon k viere a tradíciám, či dôraz na voľný obchod a možno podnikateľské prostredie na strane konzervatívnej sú iba voľne zameniteľné barličky. Na to, aby sme sa v tomto spoločensko-vednom „guláši“ dokázali vyznať je potrebné predovšetkým nestrácať zo zreteľa faktor času a ten považovať za dominantný, potom je orientácia možná.
Na vysvetlenie si pomôžme niektorými príkladmi z minulosti dávnejšej, ale aj relatívne nedávnej, aby sme jasne videli, že ono „škatuľkovanie“, ktorého sme bežne svedkami v médiách je hrubým zjednodušovaním a treba ho brať s rezervou. Keď sa v Európe v 19. storočí etabloval parlamentarizmus jednými z najväčších odporcov a kritikov kresťansko-demokratických politických síl vo Francúzsku, alebo v Nemecku bol Vatikán. Kresťansko-demokratické politické subjekty už vtedy deklarovali, že chcú chrániť kresťanské tradície a tradičnú spoločnosť, ale vzhľadom na tú dobu bol parlamentarizmus progresívnym výmyslom „diabla“ z poza Atlantiku a katolícka cirkev sa v tej dobe musela proti tomuto trendu aktívne vymedziť na strane starých dobrých poriadkov zohľadňujúcich aristokraciu a prirodzenú distribúciu moci v spoločnosti. Naopak v období keď sa v Rímskej ríši kresťanská cirkev ešte len etablovala (na prelome 3. a 4. storočia po Kristovi), ako nová politicko-náboženská sila je možné ju považovať za progresívnu silu porovnateľnú s hnutím Black lives Matters, alebo Occupy Wall Street. Až neskôr s etablovaním svojej mocensko-ekonomickej pozície sa stáva organizáciou, ktorá je vyslovene konzervatívna a ochraňuje „prirodzené“ poriadky. Ďalším príkladom mutatio mirabilis je napríklad komunistická strana. V časoch svojho vzniku a „boju o moc“ v Nemecku a inde v západnej Európe je silou progresívnou bez najmenších pochybností a vo svojej neskoršej podobe v Sovietskom zväze, alebo dnes v Číne, či Vietname je silou silne konzervatívnou. Naopak politické sily v 90. rokoch 20. storočia v Československu, ale aj v ďalších krajinách tzv. Mitteleuropa ktoré hlásali návrat ku kapitalizmu a liberálnej demokracii, ako ODS, ODA, ale dokonca aj KDH, či Fides na Slovensku a v Maďarsku by sa touto optikou dali nazvať silami progresívnymi. Samozrejme tento ich „status“ trval len počas obdobia transformácie z jedného politického režimu k druhému.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tým kľúčovým prvkom, ktorý definuje politické zriadenia a transformáciu medzi nimi, ako aj politické smery a hnutia, ktoré dnes označujeme, ako konzervatívne, alebo progresívne je kapitál a moc. Ale ak by sme podľahli presvedčeniu, že tomu tak je, dopustili by sme sa rovnakého omylu, ako Karl Marx a všetci jeho nasledovníci. Komunisti pod vplyvom Hegelovej filozofie podľahli mylnému presvedčeniu, že odhalili logickú „historickú“ postupnosť v distribúcii moci v štátnych zriadeniach. Presun moci od aristokracie k buržoázii až k proletariátu. A buď omylom, alebo schválne (osobne sa domnievam, že skôr schválne) zamlčali, že nie kapitál a ním sprostredkovaná moc je kľúčom k rozlišovaniu medzi spoločnosťou uzavretou a spoločnosťou otvorenou. Avšak tým faktorom, ktorý je kľúčový je spôsob, alebo forma distribúcie kapitálu a tým aj distribúcia moci samotnej.
Pre názornosť si to pokúsime priblížiť na ďalších historických príkladoch. V dávnych dobách, keď ľudské spoločenstvá mali podobu väčších, alebo menších kmeňových združení, ešte pred obdobím, ktoré dnes označujeme, ako stredovek bola distribúcia moci celkom iná, ako je tomu dnes. Najväčším „prameňom“ moci, ktorý svojho držiteľa legitimizoval v očiach jeho národa do podoby kmeňového náčelníka, alebo vládcu bola predovšetkým moc fyzická projektovaná na vojenskom poli, ale aj spoločenská inteligencia umožňujúca svojmu nositeľovi získavanie vhodných spojenectiev. Kmeňový náčelník v strednej Európe v časoch kolapsu Rímskej ríše a bezprostredne po ňom bol typicky niečím, čo dnes označujeme pojmom „war lord“. Mocný bojovník obklopený silnou skupinou mladých a lojálnych mužov v zbrani, ktorý „ochraňovali“ populáciu pastierov a poľnohospodárov za podiel na dopestovanej úrode a živočíšnych produktoch. Finančná, alebo ak chcete menová politika bola v týchto dobách naozaj iba „okrajovou“ záležitosťou a kovové mince sa využívali prevažne na transakcie s luxusným tovarom, ako boli zbrane, kone a otroci prípadne slúžili na splatenie výkupného. Vojnovú korisť náčelník delil pokiaľ možno spravodlivo svojej družine a tým si zabezpečuje lojalitu. Politická moc nebola do takej miery reprezentovaná schopnosťou disponovať finančnými prostriedkami tak, ako je tomu dnes. Takto to vyzeralo na našom území v čase pred Veľkomoravskou ríšou, ale aj následne po jej kolapse, až kým sa etabloval feudálny režim v Uhorskom kráľovstve. V západnej Európe je tento proces transformácie o niekoľko storočí popredu, ale jeho hlavné rysy sú obdobné.
S nástupom obdobia stredoveku sa rozvíja tzv. lénny systém, keď panovník za pomoci cirkvi udržuje stabilitu v štátnom útvare pomocou prideľovania lén cirkevným hodnostárom, ale predovšetkým svojim významným poddaným, vazalom. Tí sú zas povinný z mužov svojho feudálneho panstva zostaviť boja schopné vojenské jednotka na požiadanie svojho suveréna, vládcu, alebo kráľa. Legitimitu panovníkovi miesto bojových schopností prepožičiava cirkev. Právo vládnuť je odvodené, tak povediac od boha. S takýmto systémom dokonale uzavretej kresťanskej spoločnosti by si Európa, katolícka cirkev a panovnícke rody vystačili celkom radi až do skonania sveta, ale za všetko „zlé“ môže ako inak chamtivosť, závisť a predovšetkým globalizácia. Keď Benátska republika expandovala a rozšírila svoje obchodné stanice až k východným brehom Čierneho mora v honbe za luxusným tovarom z východu podnietilo to rozvoj bankovníctva, poisťovníctva a následne kapitalizmu. Lebo arabským obchodníkom bola legitimita kresťanských zákazníkov garantovaná cirkvou tak povediac „prd“ platná. Počítalo sa len zlato a striebro. Ale drahé kovy je transportovať riskantné, lebo okrem pirátov vaše obchody ohrozuje aj prírodný živel. S rozvojom finančných nástrojov, akými sú zmenky, dlhopisy a neskôr akcie a poistenie sa kapitál dokonale zbavil svojej materiálnej podoby. Za takýchto podmienok bol ancien régime viac neudržateľný. Lebo ak nedokážete disponovať kapitálom, ako môžete „postrážiť“ distribúciu moci. Mimochodom niekde do tohoto obdobia sa dá vystopovať aj novodobí antisemitizmus. Pozor nie ten kresťanský, ten je nepomerne starší. Karol Marx a jeho nasledovníci správne identifikovali, že držitelia kapitálu v tomto novom politickom systéme prostredníctvom jeho distribúcie k svojim zástupcom, politickým subjektom vytvárajú niečo ako projekciu, alebo „tieňové divadlo“ v ktorom si voliči majú myslieť, že slovami klasika: „Ľud je suverén“, lebo rozdáva karty vo voľbách. Ale miesto toho, aby navrhli riešenie, ktoré by bolo progresívne vo faktore distribúcie moci a kapitálu, urobili akýsi úkrok do stredoveku, keď spoločenskú a kapitálovú moc, ktorá bola distribuovaná naprieč spoločenskými elitami revolučnou cestou tejto elite uchvátili a z komunistickej strany vytvorili novodobú aristokraciu. A tak sa z komunistov stali konzervatívne sily.
Ale vráťme sa z dávnych dôb naspäť k nám do súčasnosti na naše malé a našťastie v EU a NATO ukotvené Slovensko, ktoré bude v septembri voliť novú vládu. Podľa aktuálnych sociologických prieskumov by sa týchto volieb chcelo zúčastniť skoro 70% opýtaných voličov. Čísla sa samozrejme menia agentúru od agentúry, ale skupina nerozhodnutých, ktorý sa zároveň určite chystajú na voľby je veľká. Mohla by tvoriť až jednu pätinu. Preto akékoľvek predpovede sú veštenie z kávovej sedliny. Rečiam o tom, že určite vyhrá Hlas, Mária Kolíková, alebo Smer, Miroslav Kollár pôsobia dnes smiešne. Vyhrať môže ten, komu sa podarí presvedčiť najviac z týchto nerozhodnutých, alebo ten, ktorý ich presvedčí, že sa na to môžu aj vykašľať, lebo všetci politici sú rovnaké svine. Najlepšiu šancu na to pozitívne presviedčanie, aj keď to nerád priznávam, má podľa mojej mienky Šimečka a jeho PS. Ak sa vyvarujú chýb, ako prílišný aktivizmus v prospech klímy, alebo vegetariánstvo, môže sa to podariť. V minulosti vyhrávali voľby tí, ktorý dokázali voličom ponúknuť niečo ako víziu. Dzurinda víziu EU a NATO, Fico víziu sociálneho štátu a Matovič víziu spravodlivosti. Do akej miery sa to víťazom volieb podarilo aj doručiť je vec druhá. Či majú v centrále PS takúto víziu a či je Šimečka ten, ktorý ju dokáže uveriteľne prezentovať týmto „hľadačom“ dokonalosti to neviem posúdiť. Ale som si istý, že jeho šance sú omnoho vyššie, ako šance Hegera, Dzurindu, Sulíka a dokonca aj Pellegriniho. Zákonite favoritmi v prístupe odradiť nerozhodnutých sú Fico a Uhrík s Mazurekom, ale vyhovovalo by to aj Matovičovi. Jedno je však v podstate isté, ak sa to Ficovi predsa len podarí, v čase sa vrátime do roku 2018. Lebo tak ako pre Putina skončil čas, čo za niečo stál v roku 1991, rozpadom Sovietskeho impéria, tak pre Fica skončili dejiny, čo za niečo stáli v roku 2018, keď musel odstúpiť z pozície premiéra. Tí z vás, ktorý myslia na budúcnosť svoju, alebo svojich detí vyberte si.
Na záver mi dovoľte aby som s vami zdieľal jeden citát od baróna Montesquieu: „Duše zakouší velkou rozkoš, když ovládá jiné duše. Dokonce i ti, kdo milují dobro, milují zároveň toliko sami sebe, že není nikoho tak politováníhodného, abychom se nemuseli mít na pozoru před jeho dobými úmysly. Naše jednání vpravdě závisí na tolika věcech, že je tisíckrát snazší konat dobro, než je konat dobrým způsobem.“
