Už dlhšie som chcel napísať jeden text, ktorý by sa venoval okrajovo štatistike. V tomto momente asi polovica z vás čitateľov, ktorý klikli na tento článok zrejme preklikne inam. Lebo ľudia buď neznášajú matematiku a stránia sa jej, alebo ich fascinuje. Nič medzi tým neexistuje. Ale nebojte sa, aj keď nie ste milovníkom matematiky, tento text nebude o počítaní, ale o interpretácii výsledkov. V jednom z nedávnych komentárov na českých weboch sa novinárka Lenka Zlámalová vyjadrila k priebehu prezidentskej voľby, že českí voliči oveľa viac, ako to bolo v predchádzajúcich voľbách rozumejú prieskumom preferencií, vedia si sami pre seba lepšie interpretovať, ako voliť v prvom kole a následne v kole druhom, aby voľby nedopadli tak, ako si to neprajú. Nie som si istý tým, či došlo v tejto veci k istému posunu u českej verejnosti, ale rozdiely v tom, ako je prezentovaná sociológia a cez ňu aj štatistika v českom mediálnom priestore a na Slovensku sú celkom určite zreteľné. Prvý krát som to asi zaznamenal ešte pred pandémiou Covidu, kedy som na stránkach českého verejnoprávneho rozhlasu objavil veľký podrobný materiál k sociologickej štúdii od agentúry STEM na tému rozdelené Česko. Samotný materiál bol obsiahlou formou odprezentovaný a následne výsledky tejto štúdie aj podrobne rozobraté a vysvetlené aj vo viacerých rozhovoroch napríklad s riaditeľom tejto agentúry Martinom Buchtíkom. Vtedy som si povedal, že to je naozaj podstatný rozdiel oproti tomu, s čím sa stretávam na stránkach našich periodík. A čas a „sociologické“ výstupy na stránkach slovenských médií ma v tomto presvedčení iba utvrdili. Nechcem tým tvrdiť, že slovenská sociológia je menej kvalitná, ako tá česká. Rozdiel je podľa mojej mienky v mediálnom prostredí a úrovni „vhľadu“ do problematiky tvorby sociologických prieskumov u českých novinárov a tých našich. Miesto rozsiahlych úvah na túto tému, si to radšej poďme ukázať na niektorých príkladoch. Jedna naša komerčná televízia v rámci svojej politickej diskusnej relácie rozoberala problematiku dezinformácií na Slovensku a zrejme, aby obsah relácie „okorenila“ zdaním profesionality zadala výskumnej agentúre prieskum s otázkou. Teraz parafrázujem: „Dokážete rozlíšiť dezinformácie od serióznych správ?“ Výsledok asi nikoho moc nemohol prekvapiť. 80% respondentov si bolo istých tým, že je toho schopná. Druhý deň prebralo agentúrnu správu kompletne celé mediálne prostredie na Slovensku a nikoho nenapadlo, že výpovedná hodnota takéhoto prieskumu je blýska nule. Situácia je podobná tej, ak by ste sa na ulici v Bratislave stovky mužov opýtali, či považujú samých seba za dobrých milencov. Predpokladám, že výsledok by bol obdobný, ale o sexuálnych schopnostiach slovenských mužov by sme sa nedozvedeli celkom nič. Takže nikoho z mediálneho prostredia nenapadlo, aby na nezmyselnosť tohto prieskumu zadaných televíziou aspoň upozornil. Podobný príklad je čerstvejší. Prieskum preferencií agentúry Fokus, ktorý prebehol médiami. Počet respondentov, čas zberu údajov a preferencie politických strán. Tieto údaje v texte nájdete ale informácia o percente nerozhodnutých voličov a voličov, ktorý sa určite voliť nechystajú, kde nič tu nič. Pričom agentúru Fokus nepodozrievam z toho, že príslušné údaje nemá, ale redakcie našich médií ani nenapadne, aby si tieto podstatné informácie vyžiadali a zverejnili. Dôležitejšie je asi to, že Dzurindovu modrú koalíciu by po jednej tlačovke chceli voliť 2% voličov. Ale sú to 2% z 50% voličov, alebo zo 70% voličov? Takáto správa s týmito základnými nedostatkami sa doslova preleje médiami od SME, cez Aktuality až po Postoj a čitateľ poraď si. Následne mediálny priestor doslova „zašpinia“ komentáre o tom, ako dopadnú voľby na konci septembra a celú túto zvrátenú diskusiu doslova ukončí „génius“ z parlamentu s nápadom, že za účasť vo voľbách navrhuje rozdávať 500 eur. Kde sa stala chyba?
Domnievam sa, že pre vysvetlenie je dobré pozrieť sa znova do Čiech, kde je úroveň mediálnej debaty predsa len niekde inde. Český prední „mediálny“ sociológovia, ako Martin Buchtík, alebo Daniel Prokop sa podľa mojej mienky v oveľa väčšej miere snažia „vzdelávať“ mediálne prostredie, teda novinárov s ktorými robia rozhovory, ako sociológovia u nás. Tým pádom český novinári rozumejú sociologickým prieskumom asi viac, ako novinári u nás. Ak niečomu rozumiete, dokážete to vysvetliť svojim čitateľom, alebo poslucháčom lepšie. A tým pádom základná gramotnosť v oblasti štatistiky v populácii rastie. Nepochybujem o tom, že aj na Slovensku máme vynikajúcich sociológov, len z prvej ruky ma napadá doktor Bahna zo slovenskej akadémie vied, ale najväčšej pozornosti sa dostáva „principálom“, ktorí sa pohybujú na pomedzí sociológie, marketingu a aktivizmu. Predpokladám, že čitateľ si mená vie domyslieť aj sám.
Vrátil by som sa ešte k spomínanému veľkému prieskumu z Čiech. Zadanie verejnoprávneho média znelo, ako je rozdelená česká spoločnosť. Pre vysvetlenie doplním, či je to Česko A (voliči SPOLU a Pirátov, vysokoškolsky vzdelaní, mestskí a relatívne bohatí ľudia) a Česko B (voliči prezidenta Zemana a Babiša, s nižším vzdelaním z vidieku a s nižšími príjmami), alebo je toto iba silné zjednodušenie. Samozrejme, že sa jedná o silné zjednodušenie, ale koho to zaujíma odporúčam niektorú popularizačnú prednášku Martina Buchtíka na túto tému. Jasne budete vidieť, čo mi v slovenskom mediálnom priestore chýba. Naša spoločnosť bude radšej bojovať na stránkach mienkotvorných médií kultúrne, alebo socio-ekonomické politické vojny, bez toho, aby vo verejnom priestore bola všeobecná informovanosť, že téma výšky platov, či diskriminácie menšín, alebo ochrany životného prostredia je tou najdôležitejšou pre aký segment populácie. Ak novinárska obec disponuje takýmito vedomosťami, potom to vyzerá pred voľbami tak, ako v Česku a nejeden takto „poučený“ novinár dokáže doslova anticipovať kroky marketingových tímov vo volebnej kampani. Toto sú podľa mojej mienky drobné krôčiky, ktoré kultivujú demokratickú spoločnosť. Toto sú základy kritického myslenia, ktoré sa krôčik po krôčiku musia dostávať do populácie, aby sa zvyšovala jej odolnosť voči dezinformáciám a hybridným hrozbám. Je fatálnou chybou kritizovať a posmievať sa tej časti populácie, ktorá sa rozhoduje predovšetkým na základe emócií. Verí, že nás obsadia Američania, NATO vraždí deti alebo, že Zem je plochá. A pritom sa potľapkávať po ramenách, že my sme predsa tí vzdelanejší a „lepší“. Keď nevyžadujeme od našich médií naozajstné informácie a stačia nám len také paškvily, ktoré so serióznou prezentáciou štatistických dát nemajú nič spoločné, tak sa naozaj musíme obávať, že prepadnú „demokratické“ hlasy a parlamentné voľby vyhrá autokrat.
