Lucia Žitňanská, naša exministerka spravodlivosti raz v jednom rozhovore povedala, že na Slovensku je každý niekoho bývalý spolužiak. Martin Borguľa je môj bývalý spolužiak zo strednej školy. Takže je jedným z mála aktívnych politikov, ktorých naozaj poznám osobne. Obdobie strednej školy a teste po nej je veľmi formujúce obdobie v živote každého človeka. Do kategórie formujúcich zážitkov je treba zaradiť samozrejme aj bujaré večierky po maturite, alkohol a s tým spojené mladícke prehrešky. Keďže ja som sa nikdy o podnikanie a aktívnu politiku nezaujímal, naše cesty sa prirodzene rozišli. Príbeh, ktorý vám chcem povedať sa odohral asi pred ôsmimi, alebo siedmimi rokmi. A Martin Borguľa si na to určite už ani nepamätá. Môj syn chodil už na základnú školu a my s manželkou sme prirodzene podali dcérinu prihlášku do škôlky, ktorú predtým absolvoval aj môj syn. Škôlka bola tzv. spádová, učiteľky a kuchárky si nás ešte pamätali, tak ma ani nenapadlo, že by dcéru neprijali. Bolo preto celkom prekvapenie, že pre ňu „tak povediac“ nebolo v škôlke miesto. Predpokladám, že ťa milý čitateľ asi napadlo, čo som urobil. Spomenul som si na „Borgiho“, ako sme ho volali, lebo som vedel, že je mestský poslanec a vysvetlil som mu do telefónu čo a ako. Martin hovorí len: „Peťo pozriem sa na to, pani tá a tá zo školského odboru je moja známa“. Miesto v škôlke pre dcéru sa samozrejme našlo. Ani neviem, či to bolo jeho pričinením, alebo nie a ani si nie som istý, či som mu poďakoval. Píšem tieto riadky preto, aby som Martinovi pomohol? Týmto mu predsa nepomáham.
Roberta Fica osobne nepoznám. Fico je objektívne najschopnejší politik na Slovensku. Má politické inštinkty, je skvelý demagóg, ktorí presne vie, čo chcú jeho voliči počuť. Okrem toho bol pripravený a keď sa objavila šanca v podobe kolapsu Radičovej vlády a medializácie kauzy Gorila, dosiahol so Smerom fenomenálny úspech v podobe jednofarebnej vlády a bezprecedentného triumfu vo voľbách. S malou prestávkou bol jednoznačne najmocnejším mužom v tejto krajine po dlhú dobu. Predpokladám, že za toto obdobie „pomohol“ mnohým spolužiakom a kamarátom a určite to nebolo len zo škôlkou, ako Borguľa mne. Musí to byť príjemný pocit tá moc všakže. Len zdvihnete telefón a každý sa ide potrhať, aby vám bol po vôli a aby sa zavďačil. A on sa na oplátku vždy vedel postarať o „našich ľudí“. Obvinenie Martina Borguľu z „korupcie“ vyšetrovateľov NAKA je z roku 2018. V roku 2018 zhodou okolností presne v deň mojich narodenín 21. februára sa stala v obci Veľká Mača pre Róberta Fica jedna „nepríjemnosť“. Pre nás ostatných to bola chladnokrvná vražda na objednávku dvoch mladých ľudí. Jána Kuciaka, novinára a Martiny Kušnírovej archeologičky. A veci sa zmenili. Všetci to máme ešte v živej pamäti. V tých turbulentných časoch si pamätám, že Martin Borguľa bol jedným z mála členov strany Smer, ktorý sa verejne ozval a adresoval kritiku do vlastných radov. Koniec koncov bolo to aj medializované a následne zo strany odišiel a neskôr si „zakúpil“ miesto na Kollárovej kandidátke. Urobil to vtedy preto, že bol nahnevaný na vedenie strany, že sa ho nezastalo a on musel zaplatiť 50 000 eur skorumpovaným vyšetrovateľom? Koniec koncov, podľa tvrdenia exprezidenta Kisku jeden alebo druhý Róbert zo Súmračnej mohol iba dvihnúť telefón a zavolať na vedenie NAKA a obvineniu by bol koniec. Alebo si Borgi vstúpil do svedomia vo svetle udalostí z konca februára 2018 a dovolil si verejne kritizovať vedenie strany? Fico s Kaliňákom, aby ho potrestali pustili psov z reťaze. Nie je podstatné sa na to, ako sa to stalo, pýtať Martina Borguľu. Bolo by to iba jeho tvrdenie. A celkom určite nie je podstatné sa na to pýtať Roberta Fica, alebo Roberta Kaliňáka, lebo to by bolo zas tvrdenie ich dvoch, predpokladám, že koordinované prostredníctvom právneho zástupcu. Podstatná je časová postupnosť toho čo sa stalo a to by sa asi dalo dohľadať z verejne dostupných zdrojov.
Posledným z názvu tohto textu je meno filozofa Karla Poppera. Popper žil v minulom storočí a aj keď sa narodil v Rakúsku pôsobil hlavne v anglosaskom svete. Preslávil sa asi hlavne svojou filozofiou vedy. K jeho najznámejším knihám patrí dvojzväzková Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. V nej Popper poukazuje na obmedzenia ľudskej reči. Upozorňuje predovšetkým na skutočnosť, že ľudská reč používa niektoré slová neadekvátne, lebo nimi označuje dve rozdielne a v zásade neporovnateľné veci, čo následne vedie k chybám v myslení. Pekným príkladom je slovo zákon. Zákon sa v ľudskej reči objavuje veľmi skoro, ako súbor pravidiel, ktoré ak porušíte budete sankcionovaný komunitou v zmysle porušenia tabu. Následne bolo toto tabu spísané do podoby božích zákonov, teda súboru previnení, ktoré ak porušíte, spoločnosť reprezentovaná súdnou mocou vás potrestá. Súdnictvo sa následne emancipovalo od viery na svetské, alebo ak chcete civilné súdnictvo. Popri emancipácii civilného súdnictva dochádzalo počas humanizmu a renesancie v Európe aj k rozvoju vedeckého poznania, ktoré odhaľovalo ako funguje fyzický svet a pri tom formulovalo tzv. prírodné zákony. A pomenovanie zákon ostalo nezmenené, ale rozdiel medzi prírodným a spoločenským zákonom si nie vždy do detailov uvedomujeme. Porušiť prírodný zákon zo svojej podstaty celkom dobre nejde, lebo ak sa nám to podarí, vlastne len dokážeme, že príslušný prírodný zákon viac nie je platný, musí byť zmenený a vedecké poznanie sa posúva vpred. Porušiť spoločenskú konvenciu takú, akou je „nepokradneš, či nepožiadaš manželku blížneho“ ide celkom jednoducho a aj opakovane a ak sa dokážete vyhnúť stíhaniu, alebo prezradeniu na samotnom zákone sa nič nemení. Iným prípadom je biologický zákon. Napríklad keď niekoho zabijete, alebo popri „požiadaní“ manželky blížneho splodíte potomka. V dobe antikoncepcie sa toto dá samozrejme napraviť, ale zvrátiť fyziologickú smrť, to je naozajstná výzva.
Martin Borguľa, Robert Kaliňák aj Robert Fico pravdepodobne porušili nejaké spoločenské konvencie. To znamená, že ich môžeme hodiť do jedného vreca? Padni komu padni! Povie „gaťková princezná“ z SaS do kamery. Na šťastie nie je na nás voličoch a ani na poslancoch parlamentu, aby to posudzovali. To môže iba súdna moc. Len ona môže posúdiť, aká je dôkazná podstata, aká je klasifikácia previnení. Aj keď domnievam sa, že toto sú iba floskule ľudí, ktorý nedokážu rozlišovať medzi zákonom prírodných vied a zákonnými konvenciami, ktoré sú prijímané v parlamente a ich porušenie je posudzované v súdnej sieni. Český filozof Ján Sokol v jednej prednáške o filozofii práva hovoril príbeh, ktorým dokumentoval čo je to prirodzené právo. Ak chceme pochopiť, čo je to prirodzené právo, je dobré sa pozrieť do primitívnych kultúr. Na jednom ostrove v Polynézii majú zaužívaný zvyk, že po odsúdenom človeku hádžu starešinovia kmeňa oštepy. Oni sú starí, vetchí a nemajú už moc veľkú silu. Preto odsúdený má dobrú šancu jednotlivým oštepom sa vyhnúť. Celé toto divadlo sa odohráva pred ostatnými členmi kmeňa a trest sa stále nedostavuje. Nato hodia všetci starí „sudcovia“ oštepy naraz a niekto sa už trafí. Tento príbeh podľa mňa vystihuje podstatu súdnictva. Súd, aj keby bol nezávislý, ako chce, nemôže sa oprostiť od skutočnosti, že aj sudcovia sú len ľuďmi a každý človek môže mať pochybnosti. Následne povie „in dubio pro reo“ a vec je ukončená. Ale úlohou súdov je nie len hľadať pravdu a spravodlivosť, ale prispievať aj k tomu, že spoločnosť v spravodlivosť verí. Z môjho pohľadu je v previneniach Borguľu a Fica jeden podstatný rozdiel. Kým Borguľovi, tak ako Zoroslavovi Kollárovi je dávané za vinu, že korumpovali, aby sa vyhli trestnému stíhaniu. Chceli byť vďaka peniazom „rovnejší“ pred zákonom, ako len „rovní“ občania. Obaja Róbertovia zo Súmračnej sú obvinení z toho, že využívali štátnu moc k politickej kompromitácii svojich oponentov. Toto obvinenie nie je morálne horšie, alebo lepšie. Ono je systémovo iné, lebo sa netýka „len“ spoločenskej spravodlivosti a právneho štátu v zmysle rovnosti pred zákonom, ale aj spravodlivosti a rovnosti v politickej súťaži. Inými slovami Fico zneužil silové zložky, aby sa stal „najrovnejší z rovnejších“. Bude to Slovenské Watergate? Nechajme sa prekvapiť.
