Ivana Mikloša si veľmi vážim a rád si vždy prečítam jeho texty. Dokonca si myslím, že by bol ideálnym kandidátom na nášho prezidenta. Naposledy písal o tom, že Slovenská spoločnosť nemá žiadnu víziu. A podľa toho, čo napísal tak mu to asi aj vadí. Aj nás osviežil niekoľkými peknými citátmi o demokracii a spoločnosti od dvoch veľkých britských premiérov Winstona Churchilla a Benjamina Disraeliho, mimochodom prvého židovského premiéra Veľkej Británie. Ale ja by som mu s prepáčením do pozornosti dal jeden citát, ktorý som čítal v knihe od Karola Poppera, aj keď zrejme aj on iba niekoho citoval. Ten citát znie: „Každá opozícia stojí proti takej vládnej koalícii, akú si zaslúži.“ V tomto tvrdení je veľa z pravdy o politických reáliách. Veď naša vládna koalícia je naozaj taká, akú si Fico zaslúži. Či je to ku prospechu tejto krajiny je už iná vec. Ale vráťme sa späť k Ivanovi Miklošovi a vládam, ktorých bol on súčasťou. Urobili veľa pre túto krajinu. Práve v týchto mesiacoch to vieme určite oceniť. Nikto z racionálne mysliacich ľudí, čo má deti, by asi s Moldavcami nemenil tú ich „nezávislosť“. Ale ja som už dosť pamätník, ktorí bol súčasťou cesty do EU a NATO. A aj keď túto cestu hodnotím pozitívne, je tiež pravdou, že táto cesta plná odriekania a reforiem a prázdnych rečí o rovných príležitostiach a neoliberalizme nás nakoniec síce doviedli do EU a NATO a aj k prijatiu eura, ale aj k prvej vláde Smeru a následnej deštrukcii právneho štátu so zneužívaním štátnych inštitúcií, informácií tajných služieb (kauza Gorila), deštrukcii právneho štátu a s malou prestávkou tej doslova už „bájnej“ Radičovej vlády, ktorá môže za všetko, aj k dnešnému marazmu. Jednoducho Ivan Mikloš, tak ako mnohí iní ekonómovia často zanedbáva psychologický aspekt ľudskej prirodzenosti a nedokáže ho zahrnúť do svojich výpočtov, lebo sa to nedá. To bude asi dôvod, prečo ten ekonomický vehikel, ktorý sa s pomocou matematiky maskuje za skutočnú vedu je taký žalostne nepresný v predpovediach a varovaniach budúceho vývoja.
Ivan Mikloš sa ale neprihovára bežným čitateľom, veď bežný väčšinový volič na Slovensku nečíta predsa denník Sme. Všakže. Ivan Mikloš oslovuje viac, alebo menej elitu. Mestských, vzdelaných, ľudí, skôr mladších. Tých oslovuje aj Vladimír Putin v Rusku, keď hovorí o návrate a konsolidácii území, tak ako cár Peter. Lebo vždy treba presvedčiť väčšinu iba v elite, ktorá má moc. Je to nechutná vízia, ale je to vízia. Nigel Farage a Boris Johnson sľubujú zas víziu globálnej Británie a tiež sa im to podarilo v referende. Ten problém s víziami má demokratický svet ako celok. Číňania majú víziu mocnej Číny a majú aj množstvo času. Ale Švajčiari žiadnu víziu nemajú chcú sa mať iba dobre a hlavne nechcú, aby im niekto ordinoval nejakú víziu. A majú asi aj pravdu, lebo Putinova vízia sa môže skončiť minimálne poklesom životnej úrovne obyčajných Rusov a v najhoršom rozpadom Ruska. Zato vízia globálnej Británie možno povedie k samostatnému Škótsku a zjednotenému Írsku. Som hlboko presvedčený, že Slovensko nepotrebuje žiadne vízie, ale funkčné demokratické inštitúcie, súdy, školy, kultúrne inštitúcie, predvídateľné podnikateľské prostredie, to bude celkom stačiť. Vízie si vymyslia ľudia aj sami. Vybudovať podnik, založiť rodinu, presadiť sa v práci, byť užitočný spoločnosti, alebo presláviť sa. To rozhodnutie musí byť individuálne a štátu do toho nič. Celý môj dospelý vedecký život ma doviedol k poznaniu, že nikdy nebudem vedieť všetko, vždy bude niekto, kto bude vedieť viac, ako ja, ale ani on nie je schopný vedieť všetko. Toto poznanie ma doviedlo k rozhodnutiu, že nikdy nevolím vo voľbách stranu, ktorá má najväčšie preferencie vždy iba stranu, ktorá sa do parlamentu dostane, ale nezvíťazí. A ani žiadnej komisii vzdelaných odborníkov nechcem veriť v stanovení cieľov a vízií. Na to som už moc dospelý, tento luxus rád prenechám Ukrajincom, s ich víziou členstva v EU a Rusom s ich víziou obnovy ríše. Ale dosť už bolo mudrovania idem radšej prispieť odvážnym ukrajinským chlapom na náboje. Howgh.
