Pred nejakým časom sme s mojimi kolegami v práci robili na experimente s potkanmi, ako je to u nás zvykom. Zisťovali sme, či bude vývojová a behaviorálna neurológia zvierat zmenená po pôsobení chemických látok. Chemické látky, ktoré sme takto preverovali asi mnohí z vás poznáte. Tými chemikáliami sú ftaláty. Pre tých ktorý tento výraz počujú prvý krát, jedná sa o chemikálie s ktorými sa stretávame v každodennom živote bežne. Ftaláty sú široká skupina látok, ktoré sa niekedy označujú aj názvom plastifikátory, lebo sa pridávajú do obalových plastov na potraviny, aby vylepšovali ich vlastnosti, ako sú ohybnosť, či transparentnosť. Ale nájdeme ich aj v „papierových“ účtenkách z elektronických pokladní, alebo všelijakých náteroch a impregnáciách. Škála využitia ftalátov je nesmierne široká a preto je vlastne nepredstaviteľné, aby sme sa kontaktu s týmito látkami úplne vyhli. Ftalátmi sa kontaminujeme dotykom cez pokožku, alebo tráviacim traktom. V ekosystéme sa rozkladajú pomaly, a keďže sú súčasťou plastov a to aj tých mikroskopických, postupne sa akumulujú nielen v našich telách ale aj v telách zvierat a to aj tých, ktoré následne konzumujeme. Zaujímavou vlastnosťou ftalátov je, že napodobňujú chemické vlastnosti hormónov, preto sa táto skupina látok niekedy označuje aj pojmom endokrynné disruptory. Zjednodušene sa to dá popísať, ako schopnosť narúšať, obmedzovať, alebo naopak suplovať pôsobenie hormónov na ich receptory v širokej škále telesných tkanív. Pozorný čitateľ asi už vie, prečo sme vystavili gravidne potkanie matky pôsobeniu ftalátov (jedli ich nakvapkané na detskú piškótu). Zaujímalo nás, ako sa prejaví tento vplyv na vývoj potomstva. Na ich správanie, fyzický stav počas rastu, ale aj v dospelosti. Ja sa najčastejšie zameriavam na výskum mozgu. Odoberám z mozgov tenké tkanivové rezy, ktoré následne všelijako „označujem“, aby som na mikroskopických fotografiách vedel počítať tieto špecifické značky a následne ich počty štatisticky porovnávať. Tento raz sme sa takto „hrali“ s dvoma typmi mikroRNA, malými regulačnými molekulami. Tieto „miRNA“, ako sa im familiárne prezýva sú krátke cca 20 nukleotidov dlhé molekuly RNA, ktoré slúžia v bunkách ako tzv. druhostupňoví regulátory produkcie proteínov. Množstvo konkrétneho proteínu je regulované prostredníctvom prepisovania genetickej informácie z DNA na mRNA v jadre bunky. Toto je prvý stupeň kontroly množstva génu v bunke. Následne mRNA opúšťa jadro bunky a „vycestuje“ do bunkovej cytoplazmy, kde hľadá molekulárne stroje, ktorým hovoríme ribozómy. Tu sa informácia mRNA preloží z jazyka štyroch báz nukleotidov do jazyka 20 aminokyselín. Toto je stredoškolská biológia. Niekedy koncom 90. rokov dvadsiateho storočia boli objavené v bunkách „červíčkov“ Caenorhabditis elegans malinké molekuly RNA, ktoré sa dokázali viazať na mRNA a obmedziť tak ich schopnosť preložiť svoju informáciu do jazyka proteínov. Preto som ich nazval akýmisi druhostupňovými kontrolórmi výroby proteínov v bunkách. Postupne vedci zistili, že takýmto spôsobom je regulované 40% až 60% génov v našom tele. Presné množstvo podľa môjho názoru nebude známe nikdy, lebo neplatí že jedna miRNA reguluje jednu mRNA, ale jedna miRNA dokáže regulovať viaceré mRNA a jedna mRNA je regulovaná viacerými miRNA to súvisí s postupnosťou nukleotidov a ich podobnosti v sekvenciách miRNA a mRNA.
Prečo vás ale otravujem s touto exkurziou do molekulárnej biológie a prečo do toho pletiem poslancov Giymesiho a Tarabu? Na tých poslancov si treba ešte počkať a vrátiť sa k vede. Ftaláty sú totiž kontaminanty nášho ekosystému a vystavený sme im my aj naše deti. Nemá cenu vás tu strašiť. Ja nie som žiadny bojovník proti chemickému priemyslu. Množstvo ftalátov, ktoré sa dostáva do našich organizmov je v porovnaní s množstvami, ktoré sme podávali potkanom zanedbateľné, ale poučenie, ktoré si z takýchto pokusov môžeme vziať je celkom určite prínosné. Prvé poučenie znie. Zvieratá, samčieho pohlavia vystavené masívnemu pôsobeniu ftalátov majú patologické defekty v semenníkoch. Pozorované bolo odumieranie buniek produkujúcich testosterón, ale aj buniek zárodočných. Takže ftaláty nepôsobia priaznivo na plodnosť. Hladiny testosterónu sú redukované zrejme už počas vývoja, ale ostávajú znížené až do dospelosti aj v krvi a ostatných telových tekutinách. Správanie samcov sa stáva menej „typicky“ samčie a rozdiely v správaní medzi pohlaviami sa vytrácajú. Keď napíšem, že kvalita spermií u dnešných mužov klesá, moje tvrdenie spochybní asi len neinformovaný oportunista. Netvrdím, že je to zapríčinené výhradne plastami. Na prvý pohľad sa zdá, že samčie pohlavie je na tom z hľadiska kontaminácie prostredia ftalátmi jednoznačne horšie. Ale ako asi tušíte, nič nie je len čierne, alebo iba biele. Ako som spomínal vyššie, skúsili sme hodnotiť množstvá regulačných miRNA v mozgoch týchto potkanov. A v tomto aspekte sa jednoznačne viacej zasiahnuté pohlavie ukázalo byť samičie. Zamerali sme sa síce len na hipokampus, čo je oblasť v mozgu dôležitá pre krátkodobú pamäť, ale samičky ktoré boli vystavené týmto látkam mali významne zmenené množstvá týchto regulačných molekúl v bunkách oproti „zdravým“ samičkám a tak tiež aj oproti zdravým a kontaminovaným samcom. Ako si to vysvetliť? Jednoznačnú odpoveď nemáme, ale pracovnou hypotézou v tomto prípade je, že samce na rozdiel od samičiek majú semenníky, ktoré sú vysoko citlivé na prítomnosť ftalátov. Chemikálie sú preto vychytávané tkanivom semenníkov pre ktoré je to toxické a spôsobuje to neplodnosť, ale doslova tak „chránia“ ostatné tkanivá pred negatívnym pôsobením ftalátov. Netrúfam si dnes tvrdiť, že tento výrazný nepomer v pôsobení kontaminantov „doby plastovej“ na jednotlivé pohlavia stají za skutočnosťou, že v krajinách, kde sa pohlavnou nejednoznačnosťou tínedžerov zaoberajú až „premotivovane“ je pomer detí nárokujúcich si takýto stav výrazne v prospech dievčat, ale za ďalší výskum v tejto oblasti by to rozhodne stálo.
Pravdu povediac ja osobne neviem k tejto problematike zaujať rozhodné stanovisko. Aj keď som biológ, som ďaleko od toho jednoznačne tvrdiť, že sa v tejto nesmierne komplikovanej otázke vyznám. Ako vedca, ktorého zaujíma neurológia, a to už skoro 15 rokov, sa však domnievam, že oba extrémne póly spoločenskej diskusie sú len na škodu. Dokonca ak sledujeme logiku, dostávame sa do paradoxných situácií. Veriaci, katolícki „intelektuáli“ vlastne popieraním existencie nesúrodého genderu a pohlavia v jednom tele vlastne popierajú to čo je hlavnou doktrínou ich viery, teda existencia tela a súčasne existencia duše a naopak zástancova tvrdenia, že nebinárna osoba, je vlastne napríklad ženou v mužskom tele, alebo naopak, ako by tvrdili presný opak. Zároveň sa preferuje v týchto kruhoch chirurgická a hormonálna „liečba“ telesnej schránky a automaticky sa uprednostňuje pred postupom opačným. Chápem, plastická chirurgia a substitučná hormonálna liečba je nepomerne jednoduchšia, ako neurobiologická modifikácia mozgu. Medicína môže ponúknuť len to čo zvládne, ale ako ateistovi je mi tento postup prirodzene podozrivý a zároveň nemôžem jednoznačne odmietnuť aj tvrdenie, že každá chirurgická úprava pohlavia a hormonálna liečba je len trochu lepšia „transvestišou“. Náš mozog sa totiž vyvíja v embryonálnom štádia viac menej z nepohlavného základu a až s postupným pôsobením testosterónu, ktorého má mužský plod viac, ako ženský sa diferencuje smerom k „typicky“ mužskému mozgu. Naopak ženský mozog sa začne diferencovať vplyvom estrogénov k „typicky“ ženskému mozgu. Ide o nesmierne komplikovaný dej závislý na koncentráciách hormónov, množstve ich receptorov a prirodzenej genetickej variabilite v ich génoch. Aby to nebolo moc jednoduché, pridávajú sa tak zvané epigenetické faktory, teda spôsoby sprístupnenia oblastí genómu, kde sa príslušné gény nachádzajú, alebo množstva a dynamiky metabolizmu už spomínaných miRNA. Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o spojitú zmenu, ktorá sa viac menej končí až v puberte. Dokonalej zmeny pohlavia tak ako sú toho schopné napríklad koralové rybky klauni nie sme schopní. Chromozómy nepustia. Medzi koralovými rybami sa zmena pohlavia aplikuje celkom bežne. Dobre známy „Nemo“ žije v symbióze so sasankou v rodinných skupinách. „Kráľovnou“ sasanky je jedna veľká samica, ktorá má jedného samca s ktorým sa rozmnožuje. Každá ďalšia rybka klaun, ktorá využíva bezpečie sasanky je nedospelý samec. Dospelým samcom je neustále naháňaný a tyranizovaný, aby mal vysokú hladinu stresových hormónov. To zabraňuje submisívnym jedincom pohlavne dospieť a konkurovať samcovi. Samica na oplátku, kým je živá udržuje pohlavie svojho partnera podobným „šikanovaním“. Keď sa samici niečo stane, povedzme ju uloví nejaký dravec, alebo uhynie, z najväčšieho samca sa stane samica a s pôvodne nedospelého samca sa stane jej partner. Iste si poviete, čo tu tento biologický „redukcionista“ motá nejaké ryby, alebo potkany. Veď my sme predsa ľudia mysliace, racionálne tvory. Páni tvorstva. Nás sa prírodné zákony už netýkajú.
Týkajú, alebo netýkajú? Profesor evolučnej biológie Jan Zrzavý z Prírodovedeckej fakulty Jihočeskej univerzity raz povedal, že nás biológov v skutočnosti najviac zaujíma, ak ľudia vykazujú výraznú odchýlku od bežne zaužívaných vzorcov chovania, ktoré pozorujeme u ostatných skupín živočíchov napríklad opiciach, potkanoch, alebo korálových rybách. Zároveň som týmto textom chcel poukázať na to, že problematika sexuality a jej diferenciácie je nesmierne komplikovaná. Zahŕňa genetiku, epigenetiku, hormonálne regulácie a ich dynamickú rovnováhu. Ak si to uvedomíme v celej komplexite, zákonite budeme ďaleko od toho, aby sme ukázali na jednu stranu barikády a vyhlásili, že oni sú morálne v prevahe oni majú pravdu. Jednoducho ostáva nám konštatovať so Sokratom, že: „vieme, že nič nevieme“. Úprimne závidím jednoznačný postoj v týchto otázkach, ktorého sú schopní taký velikáni ducha, ako Viktor Orbán, Igor Matovič, či celá redakcia denníka Postoj. Veď vzdelanie nie je treba všetko už bolo napísané v knihe Genesis. Organizácia Sloboda zvierat má povesť „tých dobrých“, ktorý zachraňujú psy a mačky, ale vo veľkom ich kastrujú. Poslanci Giymesi a Taraba chcú zakazovať dúhové vlajky na úradných budovách a sú u niektorých za tých zlých. Keby chceli zakazovať Tibetskú vlajku, boli by čínskymi poskokmi. Oni chcú však zakazovať dúhovú vlajku, lebo chcú získať pozornosť tých, ktorý majú v tejto zložitej problematike jasno. Buďme k nim však ohľaduplní, obaja sú to určite schopní mladí muži a majú za sebou horolezeckú výpravu „per ano“ svojich straníckych šéfov Igora a „Magiana“ na voliteľné miesto kandidátky, to by zanechalo psychické stopy na každom z nás. Možno preto ich spojil úprimný boj proti „zvrhlým“ sexuálnym praktikám. Mne ale skôr pripomínajú tie korálové rybky klaunov, ktoré terorizujú menších príslušníkov svojho druhu, rozumej regionálnych politikov, aby nedospeli a nezískali moc nad sasankou. Domnievam sa, že profesor Zrzavý mal pravdu, keď upozornil na rozdiely v správaní zvierat a ľudí, ale tento prípad nie je žiadnou odchýlkou od vzorcov chovania, ktoré pozorujeme v živočíšnej ríši.
