Dovoľ mi milý čitateľ, aby som sa s tebou v tomto sviatočnom období podelil o niektoré myšlienky, ktoré sa mi preháňajú hlavou už nejakú dobu, ale až teraz som sa rozhodol ich komplexnejšie sformulovať. A samozrejme nemajú nič moc spoločné s Vianocami ani koncoročnou bilanciou roku 2022. Počas tohoto leta som bol s rodinou a priateľmi na dovolenke v Slovinsku. Bývali sme v malej podhorskej dedinke z ktorej bol krásny výhľad na horský masív Triglavu. To je najvyšší vrch Slovinska s výškou 2864 metrov nad morom. Pešia alpínska turistika po okolí, ale aj výlety autom k moru. Slovinsko je v podstate taká malá kúzelná krajinka, ktorá má asi všetko, čo si človek pre spokojný život môže priať. Ale nechcem písať žiaden cestopis. Keď som bol mladý, práve začínal rozpad bývalej Juhoslávie. Tá doba, začiatok 90. rokov, bola naozaj turbulentná. V roku 1991 došlo ku kolapsu Sovietskeho zväzu, ktorý sa následne prostredníctvom Minských dohôd rozdelil na nástupnické štáty. Paralelne začal rozpad Miloševičovho „veľkosrbského“ snu a na pozadí týchto dramatických udalostí sa stretli víťazi parlamentných volieb v Česku a na Slovensku, Václav Klaus a Vladimír Mečiar v Brne vo Vile Tugendhad a rozdelili Československo na Českú a Slovenskú republiku. Čo sa dialo v rokoch nasledujúcich u nás, je všetkým dobre známe. V Slovinsku, ak ma pamäť neklame, začali balkánske vojny, ktoré ešte dodnes nie sú celkom urovnané a ukončené. V samotnom Slovinsku to vyzeralo dramaticky len počas tzv. 10 dňovej vojny v roku 1991 a následne sa pozornosť režimu Slobodana Miloševiča musela presunúť viac na juh, kde žijú Srbi. Ale poďme späť k Slovinsku. Táto malá krajina bola v prvej vlne prijatých do NATO a EU a tiež to bola celkom prvá krajina bývalého východného bloku, ktorá splnila Maastrichtské kritériá a následne prijala spoločnú Európsku menu.
Pripomína vám to niečo? Odmyslite si tie tanky, ktoré jazdili po uliciach Ľubľany, nahraďte Slobodana Miloševiča a jeho autoritatívnu politiku Vladimírom Mečiarom a dostávame podobný vzorec. Samozrejme Miloševič nebol Slovinec, ale Srb a Mečiar je výhradne len náš „otec vlasti“. Ale výber pre ľudí, bežných Slovincov a bežných Slovákov bol v podstate veľmi podobný. Na jednej strane je civilizácia, ekonomická prosperita, demokracia a na druhej strane je diktatúra a Rusko. To bolo to, čo bolo treba jednoducho podať nám voličom. V Slovinsku sa to podarilo pomerne rýchlo. Dodnes si viem vybaviť ten pocit, ako som im závidel, že už sú v bezpečí. U nás sa to podarilo Mikulášovi Dzurindovi až v roku 1998 porážkou HZDS vo voľbách a následne bol tento proces ukončený prijatím eura za prvej vlády Róberta Fica. Do akej miery bol tento dlhotrvajúci politický a ekonomický proces na Slovensku dielom Dzurindu, Mikloša, ale aj Fica a Počiatka? Dovolím si tvrdiť, že z hľadiska histórie našej krajiny budú mať všetci títo páni istú poznámočku, ale nebolo by to možné, ak by u nadkritickej väčšiny Slovákov v tej dobe neprevládol strach nad sebectvom a lakomstvom. Strach, že ostaneme povestnou „čiernou dierou“ uprostred Európy. Strach, že Česi, Maďari a Poliaci budú patriť do klubu civilizovaných, bezpečných a bohatých a my ostaneme za neprestupnou hranicou spolu s Bieloruskom, Ukrajinou a Ruskom. Preto nie je vôbec prekvapením, že akonáhle sme sa my Slováci ocitli v bezpečí, v NATO a EU, strach bol obrazne v našich mysliach zahnaný, umenšený a „prvé husle“ začala zas hrať nárokovosť (Do EU, ale nie s holými zadkami), závisť a lakomstvo. To boli a dodnes sú Ficovi najväčší spojenci, len dnes už na nich nemá monopol. Podobný vzorec vieme vypozorovať aj v Slovinsku. Tá hrozba chaosu, zaostalosti a izolácie, ktorú videli v Belehrade, motivovala slovinských voličov aby požadovali od svojich politických lídrov rýchle reformy. A keď dosiahli to čo chceli, zvoľnili tempo, tak ako my po roku 2000. Dnes je Slovinsko v kľúčových ekonomických parametroch na tom horšie, ako Česká republika, alebo Poľsko. A my tiež.
A tak sa v našom mediálnom priestore dnes rozmohol akýsi dopyt po politikoch s víziou, či plánom. Automaticky sa predpokladá, že Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom mali vtedy v roku 1998 víziu. Dokonca to dospelo do takého paradoxu, že z „politického hrobu“ niektorí mediálni „šamani“ vzývajú Mikuláša Dzurindu vo forme akéhosi bájneho Dzurindovho projektu, ktorý zas zjednotí prodemokratických voličov na Slovensku a „zachráni“ nás pred návratom „mafie“. Aké patetické. Je otázne na koľko bol vstup Slovenskej republiky do NATO, EU a prijatie spoločnej Európskej meny víziami Dzurindu s Miklošom a do akej miery to bola hlavná požiadavka doby a prevažujúcej spoločenskej objednávky, ktorú títo dvaja páni a ich politický vehikel SDKÚ jednoducho len museli doručiť. Dnes sa už pozitívna vízia pre krajinu, za ktorou by sa zjednotili voliči hľadá podstatne ťažšie. Výsledkom môže byť napríklad to, že zmätený a pobúrený volič v roku 2020 ide budovať tzv. právny štát s Igorom Matovičom. Až následne sa ukázalo, že väčšina z týchto voličov si pod pojmom právny štát predstavuje lynčovanie a vendetu na oligarchoch, ktorí užívali benefity trojnásobnej vlády Smeru-SD. To sa stáva, keď očakávame od ľudí prehnane mnoho. Veď keby v roku 1998 Mikloš s Dzurindom hovorili konkrétnejšie veci o oddlžení bankového sektoru, ekonomických reformách a priemernej nezamestnanosti 20%, asi by bolo tiež všeličo inak. Ale to je už minulosť.
Najlepšie sa plní taká vízia a politické sľuby, ktoré sa plnia, tak povediac, samospádom. Predstavte si, že ste politikom v Arménsku a sľúbite svojim voličom vstup do EU a NATO. Aj keby ste spravili tie najlepšie ekonomické a právne reformy, výsledný produkt bude len ťažko obdobný, ako tomu bolo u nás, alebo v Slovinsku. Tým nechcem vonkoncom znižovať zásluhy našich vtedajších politických lídrov. Len by som rád poukázal na faktor geografie. Pri formulovaní „politického programu pre Slovensko“ s ktorým je možné osloviť dosť voličov. Aj tých menej vzdelaných a pritom v nich navodiť presvedčenie, že to mám naozaj premyslené a nie sú to iba „intelektuálske“ floskule, ako vzdelanostná spoločnosť a právny štát, pri ktorých človek s priemyslovkou iba zagúľa očami, je dobré držať sa „jednoduchosti“. Dovoľ mi milý čitateľ jeden príklad. Každý vie, ako vyzerá naša republika. Na západe je Bratislava, ako prirodzené napojenie našej krajiny na niečo, čo sa dá nazvať Panónsky koridor. Viedeň, Bratislava, Budapešť, Belehrad až Čierne more. Prirodzene prepojené riekou Dunaj. Na východe sú Košice a Prešov. Región, tak povediac, geograficky nadväzujúci na politicko-hospodársku os Varšava-Kyjev, ktorej formovanie vidíme v priamom prenose. Ak by som mal definovať politickú víziu pre Slovensko pre nasledujúce obdobie do jednoduchého hesla, použil by som formuláciu: „Milión a 500 tisíc“. Milión obyvateľov pre Bratislavu a 500 tisíc pre Košice a okolie. Je to ideálny politický sľub. Nikto rozumný nečaká, že ho splníte, ale môžete k nemu smerovať. Smerovať administratívne, zmenou územného členenia v okolí týchto aglomerácií. Smerovať ekonomicky a urbanisticky. Výstavbou nového bývania a jeho podporou. Rozvojom pracovných príležitostí v týchto prirodzených urbanistických centrách. Obsah takejto „vágne“ formulovanej vízie sa dá naplniť všetkým, čo vás, ako voliča napadne. Dobrá práca, sociálna vybavenosť, dobré školy, veda na primeranej úrovni. Dve centrá ktorými interaguje naša republika s okolitým svetom aj nejako inak, ako len prostredníctvom cestovného ruchu.
Chápem, že ak tieto riadky číta rodák z Nitry, Trnavy, Žiliny, Zvolena, Popradu či Banskej Bystrice, tento návrh je mu asi automaticky proti srsti. Ale podľa mojej mienky je realistický a to vo väčšej miere, ako snaha „dômyselne“ prerozdeľovať zdroje tak, aby sa rovnomerne rozvíjali všetky regióny v našej republike. Tento „socializmus“ stačí nechať na politiku EU. Naopak koncentrácia intelektuálneho potenciálu našej krajiny v dvoch miestach, ktoré sú strategicky umiestnené, umožňuje integrovať aj potenciál prichádzajúci zo zahraničia. Treba reflektovať realitu, predovšetkým tú demografickú a tá nám hovorí, že rast našej populácie je číri blud a pro-rodinná politika s tým nič nespraví. Ak chceme, aby k nám prichádzali ľudia perspektívni, inteligentní a takí, ktorý budú odvádzať adekvátne vysoké dane pre náš rozpočet, treba im vytvoriť aj adekvátne podmienky. Tento spôsob je najschodnejší. A navrch k tomu, celý vývoj našej republiky, za predpokladu, že nezanikne, k takémuto smerovaniu prirodzene inklinuje. Tento scenár má znaky „samo napĺňajúceho“ sa proroctva a keď ako politik vycítite, ktorým smerom „tečie prúd“, ponesie vás sám a jeho silu môžete prezentovať, ako výsledok svojich prezieravých politických rozhodnutí.
Naša krajina „trpí“ svojou provinčnosťou. Netvrdím, že je to principiálne zlé. Je to iba konštatovanie, ktoré reflektuje jej históriu. Bratislava je skutočným administratívnym centrom Slovenska vlastne až po jeho vzniku. Všetko, čo tejto dobe predchádzalo bola len akási karikatúra hlavného mesta. Jednoducho nemala čas stať sa metropolou a po väčšinu jej histórie ani nemala dôvod, aby sa ňou stala. Našimi metropolami boli Budapešť a neskôr Viedeň a Praha. To znamenalo a doteraz znamená prirodzený odliv ľudského kapitálu tejto krajiny. Tým nechcem tvrdiť, že rozvojom a rastom populácie Bratislavy a Košíc zabránime odlivu našich mladých a talentovaných ľudí. Najlepší budú odchádzať či chceme, alebo nie. Predovšetkým do Ameriky. Takýto problém má ale celá Európa a musí ho riešiť komplexne. Ide skôr o to, že ak niektorých zo Slovákov napadne, že by sa aj s rodinou vrátili zo zahraničia na Slovensko. Začali budovať niečo nové tu. Priniesli svoju expertízu a skúsenosti, aby sa nevracali z „civilizácie na vidiek“. Aby si nevybrali Viedeň, Prahu, alebo dokonca Brno pred Bratislavou a Košicami.
Je dosť pravdepodobné, že scenár, ktorý som tu načrtol sa bude realizovať, či mu budeme nápomocní a verím, že aj napriek potencionálnym snahám k jeho zamedzeniu. Otázka však znie. Dá sa tento scenár možnej , ale pravdepodobnej budúcnosti využiť v politickom boji? Neskromne si myslím, že ak by sa správne uchopil a prezentoval pred voličmi, či sú liberálnejší, alebo konzervatívnejší, vedel by ich zaujať.
PS: Prajem vám pokojné sviatky.
