Keďže slovenská politika v súčasnosti uráža aj priemerný intelekt. Dovoľte mi aby som venoval kapacitu môjho myslenia skôr situácii u našich Českých „bratov“ a v týchto pár riadkoch sa sústredil práve na politickú situáciu u nich. Z odstupu sa to dobre komentuje a perspektíva je tiež iná, ako keď ste voličsky zainteresovaný a ste pod vplyvom emócií. Ako tiež rodený Bratislavčan si považujem za povinnosť sledovať výkony a kariéru Andreja Babiša v českej politickej aréne. Prvostupňový súd ho práve oslobodil v kauze „neoprávneného“ čerpania dotácií EU, Čapí hnízdo. Je stále jedným z favoritov priamej prezidentskej voľby. Bol ministrom financií a prakticky najsilnejším hráčom Sobotkovej vlády počas prvého mandátu prezidenta Miloša Zemana. Následne vyhral voľby a viedol v podstate menšinovú vládu celé štyri roky a to bez toho, aby sa mu to rozpadlo pod rukami. Ešte aj ten COVID-19 v absolútnych číslach nad úmrtnosti zvládla jeho vláda lepšie, ako naši „mantáci“. Je to veľký úspech. Česká politická, ale aj ekonomická realita je predsa len niekde inde, ako tá naša. Z krajín V4 je česká spoločnosť jednoznačne najbohatšia a najkultúrnejšia a to sa vôbec nechcem nejako dotknúť útlocitu Maďarov a Poliakov. Jednoducho štatistiky sú najobjektívnejším kritériom. Priemerný zárobok, dĺžka dožitia, kvalita verejných služieb a dokonca aj počet miliardárov na 100 tisíc obyvateľov. Vo všetkých týchto ukazovateľoch je ČR regionálnou špičkou. Preto treba Andrejovi Babišovi priznať zásluhy a oceniť, že manažment svojho potravinársko-chemického holdingu Agrofert a jeho politickej divízie, hnutia ANO zvláda veľmi dobre. Dokonca tak dobre, že povážte, slovenský miliardár s ŠtB-áckou minulosťou jednoducho vygumoval z českej politickej scény sociálnych demokratov aj komunistov. Nič sa nedá robiť tí Česi majú skrátka pre nás Slovákov slabosť. Milujú aj naše herečky a hercov. A veľmi radi ich aj obsadzujú do svojej filmovej a televíznej tvorby. Čo je vzhľadom na realitu Slovenskej filmovej tvorby ich šťastie.
Domnievam sa, že je za tým inštinkt a nie racionalita. Česi sa totiž podvedome boja takého racionálneho „nemeckého“ obchodníckeho elementu svojej povahy. Tí „jednoduchší“ Česi preto ochotne volia politické hnutie slovenského miliardára, aby „ochraňoval“ sociálny status chudobnejšej a menej vzdelanej časti ich spoločnosti. Tí vzdelanejší a bohatší si uvedomujú, že Babiš je jednoducho principiálne v konflikte záujmov, tak ho nenávidia, ale podvedomého strachu pred svojím „šosáctvom“ sa zbavujú fixáciou na inštinktívnych a emocionálnych Slovákov prostredníctvom glorifikácie prvej Československej republiky, ale aj našich ďalších spoločných dejín a sprostredkovane intenzívnou kultúrnou výmenou. Rozdiely, ale aj podobnosti medzi Čechmi a Slovákmi sú komplexné. Dovoľte mi jeden aktuálny príklad za všetky. V Čechách je oproti nám nesmierna verejná podpora pre Ukrajinských utečencov, ale aj neporovnateľne vyššia podpora pre dodávky zbraní na Ukrajinu ako je tomu u nás. Keď som cestoval počas tohto leta k príbuzným do Karlových Varov, len počas jazdy po Pražskom diaľničnom okruhu som videl odlet dvoch a pristávanie jedného vojenského transportného lietadla na letisku. A štatistiky dodávok zbraní v prepočte na obyvateľa, ako aj počet integrovaných Ukrajinských utečencov hovoria jasnou rečou. Aj náš vzťah, ako spoločnosti ku konfliktu na Ukrajine, je tiež vysvetliteľný inštinktívne. Jednoducho je v záujme prežitia pouličného „čokla“, aby sa v bitke dvoch väčších psov postavil na stranu toho silnejšieho. Dalo by sa povedať, že je to taká lokajsko-kolaborantská mentalita, ktorá sa počas našich dejín preukázala byť výhodnou a naše „elity“ si ju osvojili už v stredoveku. Zároveň naša Slovenská spoločnosť nepociťuje ani taký „spravodlivý“ hnev na Rusov, ako Česi za to, že k nám v 1968 prišli a zbúrali ten domček z kariet, ktorý sa volal socializmus s ľudskou tvárou (tvárou Slováka Alexandra Dubčeka mimochodom). Pražská jar bola predovšetkým projektom Pražskej inteligencie a kultúrno politickej obce. Aj keď zákonite, Brežnev bol rodený Ukrajinec a mnoho z vojakov okupačných jednotiek v 68 boli tak isto Ukrajinci. Takže tá česká „zlosť“ na Rusov, ktorá ich motivuje k pomoci Ukrajine má isté logické trhliny.
Ale späť k Andrejovi Babišovi. Prvostupňový súd ho práve oslobodil. Podrobnejšie som sa oboznámil so zdôvodnením sudcu Šotta a jeho senátu k tomuto rozsudku, ktorý poskytol médiám. A treba priznať že z hľadiska formálnej logiky obstojí, takže mám taký pocit, že štátne zastupiteľstvo ČR v tejto kauze asi „ostrouhá mrkvičku“. Ešte budú povinné tančeky s odvolaniami na druhostupňový súd, ale treba byť realistom. A na dôvažok, Andrej Babiš, napriek tomu, že ho stále „vyšetruje“ francúzsky daňový úrad, čo súvisí s potencionálnym krátením dane z nehnuteľnosti, si ide po politickú podporu do Elyzejského paláca od „bankára“ Macrona. Takže francúzskemu prezidentovi očividne tento „korupčník“ až tak neprekáža. Macron a jeho postoje v súvislosti s vojnou na Ukrajine môžu pripadať nám zo Strednej Európy možno trochu zvláštne, ale mňa osobne celkom určite neprekvapujú. Francúzsko je jadrová mocnosť s neskutočne rozsiahlymi zámorskými územiami, ak vezmeme do úvahy rozlohu námornej ekonomickej zóny. Ruskom sa celkom určite necíti byť ohrozené. Okrem toho si prešlo v polovici 20. storočia traumatizujúcou a dá sa povedať bolestivou skúsenosťou pádu z výslnia najvyšších poschodí svetovej politiky niekam, kde mieri aktuálne Rusko. Preto sa dá pochopiť istý stupeň sympatií k Rusku zdieľaný vo vyšších Francúzskych kruhoch. A tiež sú za tým obavy z ešte väčšej hegemónie USA. Francúzi jednoducho pri „chápaní“ postojov Ruska môžu „zaloviť“ vo svojej kolektívnej pamäti, ktorá obsahuje krvavé a potupné porážky v Indočína a nesmierne krvavý boj o Alžír, ale aj potupné stiahnutie sa zo Suezu po tom, ako ich odtiaľ „upratal“ prezident Dwight D. Eisenhower. Prezident Macron sa týmito postojmi tak trochu izoloval od „hlavného“ prúdu v EU a každý spojenec mu bude dobrý. Český prezident, aj keby ním bol Andrej Babiš, celkom určite nebude mať razantný vplyv na zahraničnú politiku ČR. To je prvoradou úlohou vlády. Ale žiadna vláda nie je na veky.
Osobne si nemyslím, že Andrej vo voľbe prezidenta zvíťazí. Prieskumy preferencií naznačujú, že ho v druhom kole porazí ekonómka Nerudová aj generál Pavel. Naši bratia Česi sa radi vidia vo vzťahu k nám Slovákom, ako starší brat, alebo ten rozumnejší a na naše politické prešľapy sa pozerajú spoza hraníc v takom tom duchu, že to by sa u nás nestalo. Ale historická skúsenosť nás učí, že aj keď pri voľbách viac používajú racionalitu, ako emócie, často ich to „chytráctvo“ dostane do problémov. Preto nechajme sa prekvapiť. Jedným z posledných relevantných vládcov Veľkomoravskej ríše bol Svätopluk. Integroval Nitranov, Moravanov a Čechov v jednom štátnom útvare. Obrátil sa chrbtom k východnej kresťanskej tradícii a uprednostnil latinskú tradíciu kresťanstva. Čím nás ukotvil jednoznačne na západe. Z tých niekoľkých historických záznamov, ktoré máme o ňom k dispozícii sa zdá, že to bol nečestný, krutý a nesmierne inteligentný vládca, ktorého si jeho politický súperi vážili, rešpektovali ho a jeho nepriatelia sa ho právom obávali. Ak by sa Andrejovi Babišovi podarilo vyhrať v Českých prezidentských voľbách a následne by jeho „zamestnanci“ v strane ANO vyhrali parlamentné voľby a tak integrovať dve mocenské centrá v ČR do jedného, prívlastok novodobý Svätopluk by si podľa mojej mienky oprávnene zaslúžil. Ale v rukách a aj hlavách to musia mať predovšetkým českí voliči.
