Alexander Duleba, slovenský odborník na Rusko a Východnú Európu, ale aj náš exminister Ivan Mikloš v poslednom čase používajú v spojitosťou s Ukrajinou slovné spojenie „sformovanie Ukrajinského politického národa po roku 2014“. Ruský prezident, zas tvrdí, že Ukrajinci nie sú žiadnym národom, že nemajú dejiny štátnosti a tak ďalej a tak podobne. Poďme si preto urobiť poriadok v pojmoch a kategóriách, aby sme sa v tejto spletitej situácii lepšie zorientovali. Na pomoc si zoberieme naše vlastné dejiny, ale aj príklady zo zahraničia a uvidíme, kam nás kritické zamyslenie zavedie. Ak budeme brať do úvahy historickú tradíciu štátnosti je potrebné sa pýtať aký dlhý čas má rečník na mysli? Musí to byť aspoň sto rokov, alebo stačí polovica? Táto úvaha jednoznačne nikam nevedie. Kritérium historického času existencie štátneho útvaru je mätúca a musí byť mätúca predovšetkým pre našich Slovenských nacionalistov, veď toto kritérium by nám automaticky odoberalo právo považovať sa za národ Slovenský. Preto sa všelijakí „Hrnkovia“ utiekajú k vymedzeniu pomocou jazyka, kultúry a literatúry, ktorá zjednocuje aspoň gramotnú časť populácie obyvateľstva na konkrétnom území. Hovoríme samozrejme o národnom obrodení. Zároveň nevdojak tým vravia, že dôležitý je jazyk a národné povedomie lokálnej „elity“, ktorá sa spoločne podieľa na riadení štátneho útvaru, ako takého. A samozrejme je to čiastočne pravda, ale veci sa komplikujú. Elity v Anglicku, USA, Kanade, Austrálii a na Novom Zélande, ale aj v Írsku hovoria spoločným jazykom, tak isto ako elity Nemecké, Rakúske a Švajčiarske. Kritérium jazyka a kultúry je zjavne iba chabá barlička, ktorou chceme podporiť svoje nacionalistické presvedčenie, bez toho aby sme museli akceptovať zrejmé. Oba tieto argumenty vedú do slepej uličky. Výstrelom do tmy je samozrejme aj argumentácia prostredníctvom genetiky. O tej viem z podstaty môjho vzdelania asi najviac a dopredu vravím, že toto je tak tenký ľad, že na ten by sa púšťal iba absolútny pomätenec. Ak by sme toto kritérium brali ako rozhodujúce, ostali by národom snáď iba obyvatelia Veľkonočného Ostrova. Ešte aj Japonské ostrovy boli osídlené v niekoľkých historických imigračných vlnách a vzhľadom na svoju izolovanosť a „xenofóbnu“ povahu historických politických zriadení na tomto súostroví je ich populácia relatívne geneticky homogénna ale napriek tomu obyvateľ ostrova Okinava a rodák z najsevernejšieho ostrova Hokkaidó sú dosť rozdielny.
Takže o čom sa teda hovorí, keď spomíname „politický národ“? Aké kritériá zvoliť, ak uvažujeme o tomto pojme? Najlepším príkladom politického národa sú Američania, lebo patria spolu s Britmi k najstarším politickým národom. Politický národ nedefinujeme pomocou jazyka, ani histórie a kultúry. To sú len pomocné kritériá. A už vonkoncom nie pomocou genetiky. Politický národ je podľa mojej mienky definovaný nadkritickým množstvom obyvateľov v populácii, ktorý sú si vedomí, že nie sú poddanými „ vrchnosti“ (nezáleží na tom, či sa jedná o absolutistického panovníka alebo oligarchickú štruktúru), ale cítia sa byť Občanmi. Občanom s veľkým „O“, sa človek nestane dovŕšením 18. roku života a možnosťou zúčastniť sa volieb. Táto podmienka je iba právna. Skutočným Občanom sa stávate vtedy, keď si pocitovo, alebo racionálne uvedomíte, že vašou občianskou povinnosťou je prispieť k stabilite rovnováhy moci v štáte prostredníctvom účasti na voľbách. Ale voľby majú predsa aj v Rusku, alebo doteraz aspoň mali a mali sme ich aj v socialistickom Československu. Zas ide iba o formálnu podmienku, tak ako je pri tej dospelosti. Pre lepšie pochopenie sa zas pozrime na Slovensko. Naša krajina je mladou demokraciou s mierne nadkritickým množstvom dospelej populácie o ktorej môžeme povedať, že sú Občanmi. V parlamentných voľbách máme pravidelne účasť ±60%. To nie je mimochodom veľa ani málo tento údaj je typický pre väčšinu spoločností. Dokonca aj posledné prezidentské voľby v USA (Biden vs. Trump) mali účasť okolo 70% a to boli voľby rekordné. Joe Biden získal historicky najviac hlasov vo voľbách a druhý v tomto poradí je Trump. Takže obyvatelia, ktorí sa volieb nezúčastňujú Občanmi v pravom zmysle tohoto slova nie sú. Majú práva občana, ale neuplatňujú svoju povinnosť, ako Občan. Znamená to, že keď volíš si automaticky Občan? Z hľadiska právnej definície áno skutočnosť je však trochu iná. Pomôžme si príkladom z USA. V Amerike jestvujú vyhranený voliči demokratov a republikánov a podľa zastúpenia takýchto ľudí hovoríme o modrých, demokratických a červených, republikánskych štátoch. Skutoční Občania USA sú ale obyvatelia štátov, ktoré sa menia. V jedných voľbách sú väčšinovo republikánske v ďalších zas demokratické. Túto zmenu nespravia pevne presvedčený voliči, ale Občania. Občan rozozná demagóga na prvý pohľad. Občana v prvom pláne nezaujíma politický program, ale silná kontrola výkonnej moci štátu. Nezávislé súdy, médiá, vysoké školy, prostriedky, ktoré pomáhajú formovať skutočnú Občiansku spoločnosť. Tento proces nikdy nekončí a je v neustálom procese.
Takže keď Duleba a Mikloš hovoria o formovaní Ukrajinského politického národa myslia niečo v tomto zmysle. Malé percento voličov, ktorých môžeme označiť Občan, tí vedia. Väčšie percento voličov, ktorí chcú žiť inak ako v autokracii, tí cítia a malé percento nacionalistov, ktorý o občianstve síce nevedia asi nič, ale vedia, že Rusi vedia ešte menej. Táto suma tvorí nadkritické množstvo a je z toho krehký politický národ. Okrem nich samozrejme sú aj na Ukrajine ne-občania, alebo poddaní. Tak ako v každej krajine. Pozrime sa teraz na Rusko. Rusi nie sú geneticky definovaný národ, lebo sme si povedali, že táto cestička je slepá. Definuje ich jazyk, kultúra a história, tak ako Číňanov, alebo Saudov. V skutočnosti sú obyvatelia týchto impérií poddanými jej veličenstva. V žiadnom prípade sa nejedná o Občanov, nie sú príslušníci žiadneho politického národa. O politiku sa nezaujímajú a ani jej nerozumejú v Aristotelovskom duchu. Absolútna väčšina obyvateľov Ruskej federácie, Čínskej ľudovo-demokratickej republiky, ale aj kráľovstva Saudskej Arábie sú ľudia uväznení v teologickom štádiu chápania povahy štátu, tak ako to definoval August Comte.
Takže keď dneska všelijaké vzdelané hlavy hovoria, že rozpad Ruskej ríše je niečo, čo nikto nechce, kvôli stabilite a tak. Spomeňme si prosím na Rakúsko-Uhorskú monarchiu a našu vlastnú štátnosť. Ja sám za seba hovorím Rusko je jedno z posledných impérií na Zemi a je to doslova „žalár národov“ ja by som proti jeho rozpadu nič nenamietal, lebo bez takéhoto impulzu sa z Rusov Občania nikdy nestanú.
