Nedávno som na stránkach týchto novín čítal „hanopis“ na nášho generálneho prokurátora od Fedora Blaščáka. Hanopis bol v poriadku a aj kritika Maroša Žilinku bola oprávnená. Ale zaujala ma jedna vec. Autor kritizuje pomery na Slovensku a predovšetkým náš politický systém, v ktorom prestali fungovať štandardné politické strany a nahradili ho, slovami autora „politické s.r.óčky“ s hlavnými konateľmi aj akcionármi v jednej osobe. Tento argument je podľa mojej mienky pravdivý, ale príde mi tak trochu z kategórie emocionálnych. Na to aby som sa ti milý čitateľ pokúsil vysvetliť prečo si to myslím, je nutné pýtať sa na pojem štandardná politická strana. Čo si pod týmto pojmom predstaviť? Zvoľme kritérium času. Z tohto pohľadu je na Slovensku najtradičnejšou politickou stranou SNS. S prestávkou od roku 1938 po rok 1990, teda obdobia dvoch diktatúr, táto strana funguje od svojho vzniku v roku 1871 až po dnes. Má jednu z najširších členských základní, čo jej mimochodom umožňuje finančne prežiť aj obdobia, keď nie je v parlamente. Toto sa stáva pomerne často v novodobých dejinách SR, keďže v skutočnosti SNS nemá nijaký uveriteľný politický program. Takže čas a tradícia je pomocným kritériom k tomu, aby sme nejakú politickú stranu vedeli označiť za tradičnú. Členská základňa je tiež dobré kritérium, ktoré aj naším ďalším tradičným stranám, ako KDH, alebo Smer SD, výrazne pomáha. Tieto dve zoskupenia mimochodom majú aj niečo, čo by sme vedeli charakterizovať, ako program. V prípade KDH je tým programom osloviť čo najviac konzervatívnu vidiecku populáciu na Slovensku heslami o tradíciách, posvätnosti ľudského života od narodenia a zodpovednom hospodárení a v prípade volebného úspechu poobsadzovať čo najviac miest v štátnej správe rozsiahlou sieťou svojich straníkov a ich príbuzných. Tento program mimochodom v poslednom čase moc nefunguje. Strana Smer SD má taký istý program, teda poobsadzovať štátnu správu svojimi poslušnými straníkmi, ale prostriedkom na získanie hlasov je predovšetkým apel na ľudskú závisť a lakomosť prezlečený za heslá o sociálnej rovnosti. Tento program vždy fungoval a fungovať bude.
Mysliteľom, ktorý sa zaoberal problematikou politických strán a záujmových zoskupení bol nemecký sociológ Robert Michels. Bol jedným zo zakladateľov nemeckej strany sociálne demokratickej a vo svojom diele Politické strany (1911) formuloval tzv. železný zákon oligarchie. Je to empiricky odpozorovaná zákonitosť, ktorá tvrdí, že každé záujmové zoskupenie sa skôr, alebo neskôr rozčlení na užšiu vrstvu ovládajúcich (užšie vedenie strany) a ovládaných (členská základňa). Svoje tvrdenia opiera o podrobné analýzy svojej materskej strany, ale aj odborových organizácií. Z môjho pohľadu, ako biológa s etologickými znalosťami je tento Michelsov postreh nesmierne povedomý. Takýmto spôsobom sa totiž organizujú spoločenstvá našich najbližších príbuzných, ako sú šimpanzy, alebo makaky. Oveľa prekvapujúcejšie by bolo, keby sme ako živočíšny druh prišli z nejakou inou originálnou formou organizovania mocenskej politiky. Každopádne pozitívny z môjho pohľadu je aj fakt, že sme schopní si predurčenosť, alebo ak chcete vrodenosť takéhoto chovania v organizovaných ľudských skupinách aspoň uvedomiť. To je prvý krok. Michelsov kolega a zakladajúci člen SPD Max Weber tiež sociológ mechanizmy fungovania amerických tradičných politických strán podrobne analyzoval v diele Metodológia sociológie a politika. Mimochodom je to autor, ktorý sa asi najviac preslávil nesprávnou interpretáciou štatistických socio-ekonomických dát z niekoľkých severonemeckých regiónov na základe ktorých bolo formulované tvrdenie, že protestantizmus prirodzene inklinuje ku kapitalizmu, kdežto katolicizmus nie. Ale toto sem teraz nepatrí. Weber popisuje fungovanie dvoch tradičných strán v USA. Každá oblastná organizácia demokratickej, alebo republikánskej strany má politické, oligarchické vedenie a členskú základňu. Dôležitým členom vedenia je tzv. oblastný boss. To je väčšinou „bezškrupulózny“ zaobstarávač peňazí. Človek s rozsiahlymi kontaktami v biznise, ktorého úlohou je financovanie strany a kampane. Tak ako sme si to mohli vypočuť aj u nás na Slovensku v odposluchoch Gorila. V USA ale politické strany nie sú financované z rozpočtu, tak ako v Európe. Európsky systém financovania politických strán je hybridný a neprehľadný. Čiastočne od členov vo forme členských príspevkov, čiastočne od donorov a sponzorov strany a čiastočne, ak je strana úspešná tak z rozpočtu. Čím hustejší les tým ľahšie sa v ňom schováš. V USA je chod strany financovaný z príspevkov radových straníkov a z „lobingových“ darov od predstaviteľov biznisu. Informácie o týchto donoroch strán by, podľa zákona, mali byť verejne dostupné. Ktorý zo spôsobov financovania je lepší, alebo správnejší je do značnej miery akademickou diskusiou. Takže takto sa to má s tými tradičnými politickými stranami.
Vo svetle tohto, čo sme si práve povedali, treba reflektovať aj vyjadrenia vážnejšej povahy. Napríklad ako tie o systémovom konflikte USA a Číny, alebo vyjadrenia ruských putinovských ideológov, že politický systém liberálnej demokracie je vtip. Systémovým konfliktom medzi našim svetom a tým Čínsko-Ruským sa netýka kapitalizmu. Koniec koncov kapitalizmus v Číne je rozvinutejší nepomerne viac ako je tomu u nás v EU. Systémový konflikt leží v podstate rozdelenia moci v hospodárskom priestore. Kým v Číne, alebo v Rusku stojí na vrchole mocenskej pyramídy jedna oligarchická štruktúra ktorej je veľký biznis jednoznačne podriadený, v liberálnej demokracii sa pri moci striedajú oligarchické skupiny minimálne dve a rozdelenie moci je do značnej miery distribuované širšie, medzi politickú oligarchiu, finančnú a priemyselno-biznisovú. Pričom mediálnu oligarchia môžeme k oligarchii biznisu priradiť tiež. V minulosti sa vyskytli ad-hoc súdy o tom, že tento náš liberálne demokratický model politiky a s ním kapitalizmu je jednoznačne úspešnejší, lebo podporuje konkurenciu a USA vyhrali vďaka tomu studenú vojnu nad Sovietskym zväzom. Dnes je zrejmé, že toto tvrdenie bolo skôr z kategórie prianie otcom myšlienky. Kapitalizmus vie celkom dobre fungovať aj pod patronátom absolutizmu. V tomto je teda to systémové súperenie USA a Číny. Nechajme však kapitalizmus kapitalizmom a sústreďme sa na to čo je dnes podstatné a zrejmé. Ak je systém liberálnej demokracie a právneho štátu dostatočne robustný, jeho hlavná výhoda oproti autokratickej oligarchii spočíva v nižšom riziku, že sa na vrchole mocenskej pyramídy ocitne iracionálne jednajúci jedinec. Iracionálne jednajúci jedinec, nazvime ho psychopat jedná v záujme svojich iracionálnych motivácií, ktoré kladie nad záujmy svojich občanov aj oligarchie z biznisu. Dnes takéhoto jedinca môžeme vidieť v osobe Vladimíra Putina. Jeho motivácia, zapísať sa do dejín a obnoviť pomyselné impérium je nielen viac, ako životy Ukrajincov, ale je viac ako životy Rusov, či už vojakov, alebo občanov Ruska. Takto jedná psychopat. Skúsme sa teraz spolu trochu vrátiť v čase do obdobia z pred roka a do našich luhov a hájov. Aj vtedy sme mohli vidieť u nás človeka, ktorý jednal, ako psychopat. Bol presvedčený, že jeho motivácie a ciele sú jediné legitímne a išiel za nimi doslova cez mŕtvoly. Naháňal svojich podporovateľov prevažne seniorského veku na protesty, aby demonštroval svoju politickú silu. Vysmieval sa z hygienických opatrení. Jednoznačne kládol seba a svoje záujmy a motivácie nad kolektívne. V starovekých Gréckych mestských štátoch mali pre tieto prípady jednoduchý mechanizmus. Hovoríme mu ostrakizmus. O takomto nebezpečnom demagógovi voliči hlasovali pomocou bielych a tmavých črepov keramiky. Väčšina tmavých znamenala vyhnanstvo a prepadnutie majetku, lebo spoločnosť Polis väčšinovo usúdila, že jedinec jej je nebezpečný. Predovšetkým toto treba mať na pamäti, ak počujeme tvrdenie, že demokracia je veľmi zlý systém riadenia spoločnosti, ale nikto ešte nijaký lepší nevynašiel.
