Politici majú radi gestá. Radi sa fotia s deťmi zvieratkami, v bezpečnostnom oblečení pri výstavbe diaľnice, alebo ak je nejaká živelná katastrofa. Často sú to také maličkosti a pózy pre médiá a voličskú základňu doma. Vypukol Covid? Treba ísť podporiť zdravotníkov. Odovzdávajú sa vysvedčenia? Treba sa ukázať s deťmi a učiteľmi. Lákame veľkého priemyselného investora? Najlepšie bude, keď v modrej bezpečnostnej prilbe poklepeme kladivkami po základnom kameni. To všetko samozrejme podrobne zdokumentujeme na Twitteri a na Facebooku. Mediálne pokrytie je zaručené.
Premiéri Poľska, Slovinska a Česka, Mateusz Morawiecki, Janez Janša, Petr Fiala a s nimi aj poľský „najvplyvnejší“ politik Jaroslav Kaczyński teraz urobili politické gesto za hranou tohto obvyklého scenára. Absolvovali cestu vlakom do obliehaného Kyjeva, aby podporili Volodimira Zelenského a Ukrajinu. Edo Heger sa bál. Netreba mu to zazlievať, to len dokazuje, že toto gesto nie je bezobsažné. Ako ale dosiahnuť, aby neostalo len pri geste? Domnievam sa, že títo lídri, ale kľudne aj naši predstavitelia by mohli v tejto situácii vyslať aj iné gesto. Potešilo by ma, keby z nášho Východoeurópskeho priestoru vzišla iniciatíva, ktorá bude smerovať k zvýšenej spolupráci v oblasti obrany a bezpečnostnej politiky. A keďže všetci vieme, že v politike, aj v tej obrannej ide o peniaze až v prvom rade, spolupráca musí byť zameraná práve na tie. Predstavujem si to, ako dobrovoľný spolok štátov východného krídla NATO, v ktorom by sa zdieľal rozpočet na obranu a podliehal by rotačnému princípu rozhodovania. Nejde mi v žiadnom prípade o vojenské velenie, toto by celkom iste ani nebolo možné, keďže sme členmi NATO a to má vo veci vojenského velenia isto svoje zaužívané postupy, ale o ekonomický spolok. Členom môže byť len štát, ktorý dáva 2% HDP na obranu. Najväčšia miera nákladov ide na muníciu, pohonné hmoty, výzbroj. Keď nakupujem vo veľkých objemoch ekonomické hľadisko nadobúda na dôležitosti. Takéto politické gesto by bolo silným odkazom na všetky strany. Politicky smerom von, ale predovšetkým dnu k svojim občanom, ale aj ekonomicky smerom von aj dnu. Je jasné, že predsednícka krajina tohto spolku, nazvime ho „Východné bezpečnostné partnerstvo“, bude mať tendenciu pri bezpečnostných zákazkách uprednostňovať zbrojárske firmy s prepojením na svoju krajinu. Netreba si nič nahovárať. Zároveň by to bol silný impulz smerom do vnútra zbrojárskeho segmentu. Zákazky budú rádovo väčšie, ako keď nové samopaly objednáva Slovenská armáda samostatne. Trh zo zbraňami a vojenským vybavením sa prispôsobí. Firmy a koncerny fúzujú, účelovo sa spoja, alebo budú spolupracovať s partnermi zo zámoria, len aby zákazky na také masívne objednávky boli schopní realizovať. Kontrolné mechanizmy v rámci tohto rotačného spôsobu spravovania spoločného rozpočtu a jeho kontroly sú podľa mojej mienky predovšetkým právne „technikálie“. Najdôležitejšia je politická vôľa.
Perspektíva by podľa môjho laického názoru mohla byť veľmi lákavá. Za prvé, je to efektívnejšie financovanie obrannej politiky. Za predpokladu, že by tento spolok rástol čo sa týka počtu jeho členov, aj ekonomiky v krátkej dobe je schopný disponovať rozpočtom na úrovni výdavkov Ruskej federácie. Takýto impulz pre priemyselný segment v našom regióne by mohol zároveň byť veľkým prínosom. Masívny vojenský rozpočet už vie zabezpečiť aj prostriedky skutočne odstrašujúceho charakteru. Na prvú dobrú ma napadajú moderné systémy protivzdušnej obrany, vojenské drony a radarová technika. Do tejto oblasti ale ja nevidím. Dôležitejšie je podľa mňa politické gesto. Von smerom k Rusku je to posolstvo jednoty, čo je dôležité, ale ešte dôležitejšie je politické gesto smerom dnu do EU a k veľkým ekonomickým hráčom, ako Nemecko, Francúzsko, Španielsko a Taliansko. Je to posolstvo, že je možnosť vybudovať spoločnú bezpečnostnú stratégiu pre EU na demokratickom princípe, že aj keď sme rôznorodé spoločenstvo národov, najviac si ceníme slobodu a demokraciu. Bývalému americkému prezidentovi Theodorovi Roosveltovi sa pripisuje výrok: „Hovor pokojne, ale nos veľkú palicu“. Mám taký pocit, že takúto veľkú palicu budeme v budúcnosti, ako spoločenstvo slobodných a demokratických štátov Európy, potrebovať. Nevidím dôvod, prečo by sa táto „palica“ nemohla do ruky chytiť práve v našom geopolitickom priestore. Spája nás predsa len historická skúsenosť s Ruským imperializmom. Vieme čo je to historické okno príležitosti. My sme sa ním dokázali prešmyknúť, ale Ukrajina, či Bielorusko nie.
