Nerád by som, aby moje texty boli vnímané iba ako prvoplánové pamflety s ambíciou niekomu uškodiť, alebo poukazovať na pochybenia a nedostatky. Naopak rád by som, aby obsahovali aj nejaké to poučenie, keďže som učiteľ. Všetci sme ľudia a prirodzene podliehame istým vzorcom správania a myslenia. K rozhodovaniu nás vedú motivácie, ktoré sú tak ako u iných živočíchov najčastejšie reprezentované základnými biologickými potrebami. Len u nás, keďže sme dokázali vybudovať civilizáciu a radi sa za živočíchov už neoznačujeme, medzi tieto základné biologické potreby, ako hlad, vôľa rozmnožiť sa, dosiahnuť v spoločnosti rešpekt, uznanie, moc a prostredníctvom toho bezpečie a dobrú pozíciu pre našich potomkov, vkladáme kultúrne nástroje. Takýmito kultúrnymi a spoločenskými nástrojmi sú napríklad peniaze, rôzne ukazovatele spoločenského statusu, ale aj vzdelanie, byrokratické aparáty, či spoločenské organizácie a právny systém. V roku 1911 sformuloval nemecký sociológ a politik Robert Michel vo svojej knihe Politické strany empirický zákon, ktorý nazval „Železný zákon oligarchie“. Podľa tohto zákona v každom organizovanom spoločenstve ľudí pôsobia tendencie, ktoré vedú ku koncentrácii mocenských a rozhodovacích nástrojov v úzkej skupine ľudí. Michel túto svoju hypotézu formuloval na základe pozorovania politických strán a odborových organizácií. Taktiež tvrdil, že každá organizovaná skupina ľudí skôr, alebo neskôr dospeje do fázy oligarchie. Vo fáze oligarchie uprednostňuje vedenie tejto organizovanej skupiny svoje udržanie mocenských pozícií a z nich plynúcich výhod pred pôvodnými cieľmi organizovanej skupiny. V takejto fáze vývoja spoločenskej skupiny o všetkom podstatnom rozhoduje úzky okruh vedenia, teda po latinsky oligarchia. Kontroluje tok informácií k svojim členom. Vytvára dojem svojej odbornej spôsobilosti, informovanosti a nenahraditeľnosti. Táto hypotéza je už viac ako sto rokov opakovane testovaná a pozorovaním potvrdzovaná a výnimkou z nej sa ukázala byť myslím, len odborová organizácia nemeckých typografov pre svoju prílišnú neorganizovanosť.
Mňa, ako biológa tiež železný zákon oligarchie zaujal, keď som sa s ním zoznámil. Domnievam sa, že platnosť tohto zákona by potvrdil každý odborník na správanie šimpanzov, paviánov a makakov. Jednoducho primátov žijúcich v komplexných sociálnych skupinách. Kde vodca tlupy, tak zvaný alfa, potom ako sa chopí moci, buduje systém spojenectiev a úzku skupinu podporovateľov, ktorá mu umožňuje udržať svoje politické pozície a mať moc pri delení potravy a plodení potomkov. Robert Michel sa domnieval, že tomuto pravidlu o koncentrácii moci podliehajú aj demokratické spoločnosti a politické strany a jedinou možnosťou, ako tejto prirodzenej tendencii čeliť je výmena vo vedení skôr ako sa oligarchická štruktúra konsoliduje a zamedzenie absolútnej kontrole centralizovanej administratívy. To platí pre štát, politickú stranu aj odborovú organizáciu. Poďme sa teraz vo svetle toho, čo sme si povedali o železnom zákone oligarchie pozrieť na odborovú organizáciu učiteľov, vedcov a nepedagogických pracovníkov v školstve. Jej základným cieľom a účelom pre ktorý vôbec jestvuje je získanie výhod pre pedagógov, vedcov a nepedagogických pracovníkov v školstve. Nič iné. Od kedy si pamätám tak na čele tejto organizácie stojí Pavel Ondek. Sám za seba musím povedať, že keď ho vidím v televízii, hneď mi zlepší náladu. Hustá štica, fúziky, ktoré akoby ukrývali šibalský úsmev a to dokonca aj vo chvíli, keď „hrozí“ akože nátlakovými akciami a protestami učiteľov. Ale je odborová organizácia vo svojej snahe úspešná? Tento text som musel napísať nie preto, že osobne trpím, ako pedagóg z hlavného mesta nedostatkom. Moja manželka na šťastie nepracuje ani v školstve ani v zdravotníctve. Napísať som ho musel preto, že sa súčasná situácia, keď si dvaja treťotriedny ministri pohadzujú učiteľský stav a slovenskú vedu ako pingpongovú loptičku, dotýka mojej stavovskej cti. Jednoducho ma to uráža. Zároveň by som chcel apelovať na radových členom odborovej organizácie učiteľov, aby sa nad svojou situáciou zamysleli. V akom stave je ich organizácia. Uprednostňuje ich vedenie svoje partikulárne záujmy pred pôvodným cieľom, alebo nie? Pedagógovia a ich odborári predsa nemajú čo riešiť problémy rozpočtu Slovenskej republiky a koaličné spory. Ako je možné, že jediný spôsob „nátlakových“ akcií, ktorý vie odborová organizácia učiteľov usporiadať je protestný pochod a to ešte pár týždňov pred prázdninami? Veď keby polovica učiteľov na prvom stupni a v materských školách týždeň, alebo dva nechodila do práce ekonomicky aktívni občania s malými deťmi by každú politickú reprezentáciu, ktorá tomu nezabránila utĺkli čapicami a ich zamestnávatelia by im v tom ešte asistovali. Ako to, že odborová organizácia učiteľov nedisponuje takýmto nástrojom? Asi niečo robí zle. Celkom určite sa nepovažujem za odborníka na „triedny boj“, ale je na prvý pohľad jasné, že odborová organizácia učiteľov, ak chcela disponovať vyjednávacou pozíciou, ktorú musí každý rešpektovať, mala aktívne verbovať členov práve medzi pedagógmi prvého stupňa a materských škôl posledných 12 rokov. Je to celkom určite aj vinou samotných učiteľov, možno v niečom pripomínajú nemeckých typografov. Nedostatočne sa organizujeme, ani ja nie som odborárom, ale ruku na srdce, predstavte si výstražný štrajk stredoškolských a vysokoškolských pedagógov. Nič absurdnejšie asi nejestvuje. Možno keby štrajkovali knihovníci. Nátlaková akcia musí so svojej podstaty spoločnosť bolieť. Odborári v priemysle túto moc majú a aktívne ju využívajú. Nátlakové akcie v zdravotníctve sú problémom etickým z dôvodu Hippokratovej prísahy, ale lekári a aj zdravotné sestry sa s ním tiež vedia nejako vysporiadať. Učitelia by s týmto problém mať nemali, lebo prehadzujú etickú dilemu na rodičov, ktorí musia riešiť rozhodovanie medzi prácou a bezpečím svojich detí. A že nás učiteľov nebudú mať ľudia radi? Realitou na Slovensku je, že nadpolovičná väčšina našich občanov nás aj tak nemá rada a nemá rada ani školstvo, vzdelanie a racionalitu, inak by to v tejto republike vyzeralo celkom inak.
