Rád by som zareagoval v tomto blogu na v týchto dňoch veľmi populárnu tému virtuálneho parcelovania cudzích štátnych útvarov. Pred časom sa objavil v tlači článok od fiktívneho srbského historika o tzv. Veľkej Haliči. Čitateľov zo Slovenska, ale aj v okolitých krajinách asi zaujal, aspoň podľa pozornosti, ktorá sa mu venovala. Možno niekoho pobúril, ako Borisa Kollára a jeho „poradcu“ Tona Hrnka. Možno niekoho vystrašil. Že vraj Veľká Halič bude zaberať aj časť východného Slovenska. Ak by ste to náhodou nevedeli, tak Prešov je metropola „bájneho“ Červeno Ruska. Byť srbským historikom musí byť krásne. Zdôvodnenie je naozaj originálne, lebo Slováci sú najpriemernejší národ v celej Európe a vlastne to privítajú. Západné územia pripadnú Čechom. Hurá paštéty, utopence, pivo a ponožky do sandálov. Veľká Halič dostane severovýchod aj s Prešovom. A Poliaci zo Slovenska nič, ani tie Tatry? To sa mi nechce veriť. Zbytok pripadne Maďarsku. Ja pochádzam z Bratislavy a tu u nás takéto nápady patria k miestnemu folklóru najmenej od vzniku SR. Vtedy náš „otec zakladateľ“ Vladimír Mečiar plánoval presunúť hlavné mesto do Banskej Bystrice, alebo Zvolena, lebo v Bratislave ho nemali radi. Dokonca v slovenskej televízii bola v tých časoch reportáž a v nej sa obyvateľov týchto dvoch miest redaktor pýtal na ich názor. Mojím osobným favoritom bola skvostná idea prepojiť tieto dve mestá vládnou štvrťou a výsledok by sa volal podľa jedného z respondentov Bystricazvoľen. Áno aj toto je Slovensko, alebo prinajmenšom bolo. Koniec koncov v čase vzniku prvej ČSR v roku 1918 boli v dnešnej Bratislave celkom vplyvné kruhy, ktoré chceli z mesta urobiť autonómne územie pričlenené k Rakúsku a pre väčšiu pravdepodobnosť uspieť ho chceli pomenovať na počesť amerického prezidenta Woodrow Wilsona, Wilsonov. A následne po článkoch o rozdelení Slovenska a samozrejme aj Ukrajiny preletí slovenskými médiami správa, že len 23% dospelých mužov v našej republike by vzalo do ruky zbraň, aby našu domovinu bránilo, ak by bola napadnutá. Menšie percento odvážnych vlastencov by dalo dohromady iba Taliansko a Španielsko. Aj sa na túto tému dosť moralizovalo v médiách, ale ja by som to vzal zas z tej lepšej stránky. Pozrite v akej dobrej spoločnosti sme sa ocitli Taliani a Španieli sú jednoznačne ľudia, ktorí si vedia užívať život. Ale teraz už vážne. Totiž opakovane sa stretávam až s posadnutosťou ruských „oficiálnych a polooficiálnych“ vyjadrení, ktoré sa týkajú územnej celistvosti iných štátov. Najnovšie to už nebol vymyslený Srb a netýka sa ani v náznakoch Slovenska, ale že vraj to bol samotný „všetkými masťami mazaný“ riaditeľ FSB pán Nikolaj Patrušev. A hovoril o rozpade Ukrajiny na niekoľko štátov. K tomu sa pridáva aj Putin s tvrdeniami, že „diabolský“ Západ chce rozdeliť Rusko. Je to náhoda? Alebo si v „mozgovom truste“ Kremľu naozaj silne uvedomujú, že to celé môže aj nevypáliť tak, ako na začiatku zamýšľali? Je možné, že si tí starí, „akože stratégovia“ už konečne uvedomili, že nie Slovensko má problém so svojím rozpadom a dokonca ani Ukrajina ho nemá, ale Rusko je vlastne štát pred rozpadom? Sigmund Freud by na to asi mal nejaký názor. Ale my ostatní sa ešte podľa mňa odpovede dočkáme.
Ruské vedenie žne úspechy na všetkých frontoch a evidentne dosahuje svoje ciele. Jedným z jeho proklamovaných cieľov bola aj zmena svetového poriadku. A ja sa domnievam, že aj v tomto sa to môže podariť. Aj keď asi to zas dopadne inak, ako si to na Valdajskej konferencii naplánoval „Think tank“ okolo pána Dugina. Bezpečnostná rada OSN so svojimi stálymi členmi a právom veta je iste relikt a bude musieť prejsť reformou. Lebo okno príležitostí sa otvára hneď ako tento konflikt skončí. BR OSN bude po novom celkom určite preformátovaná. Je nonsens, aby stálymi členmi boli Francúzsko, Veľká Británia a Rusko. Bez urážky, ale pri odpojení akéhokoľvek z týchto troch aktérov od svetovej ekonomiky si to niekto v Brazílii, alebo Indonézii sotva všimne. Kritérium víťazstva v druhej svetovej vojne je viac neudržateľné. A o vlastníctve jadrových zbraní a balistických technológií sa bude chcieť určite baviť aj istý Kim z krajiny, kde neplynie čas a nemajú tam občas čo do úst. Takže kritériá budú musieť byť celkom iste nejaké iné. Aktuálna vojna na Ukrajine nám v tom iste čo to našepká. Ako zbraň sa používajú okrem vojakov a tankov ešte informácie a dezinformácie, internet, sociálne siete, algoritmy AI, samozrejme ekonomika a energetické suroviny. Kritérium vesmírnych technológií a umelej inteligencie bude celkom určite stále dôležitejšie, zato ropa a plyn zdá sa v tejto oblasti stále oslabujú a ich perspektívu nevidím moc ružovo. Jadrové zbrane sa stávajú tak trochu zbraňou slabých a relatívne chudobných. Nie že by neboli hrozivé, ale zároveň sú aj strašne nepraktické. Hlavne, ak ich chcete použiť na susednú krajinu. Ak ťa nedokážem konvenčne poraziť tak na teba hodím e=mc2 a pôjdem od hladu zbierať korienky do brezových hájov, lebo všetko čo som získal je zničená rádioaktivitou zasiahnutá krajina a opovrhnutie celým civilizovaným svetom na najbližších 50 rokov. Ako si stojí v ostatných veľmocenských aspektoch Rusko? To nechám na posúdenie každému čitateľovi individuálne. Ale podľa mňa je na prvý pohľad zrejmé, že za stav v akom sa nachádza ich krajina si môžu iba oni sami, lebo ich vedenie je nesmierne chamtivé a hlúpe, lebo si neuvedomuje, že najväčším bohatstvom každej krajiny sú jej ľudia, ak v nich dokážete uvoľniť ich potenciál. Nasledujúce obdobie bude ešte veľmi dramatické a nie len geopoliticky, lebo netreba zabúdať na tú „nepríjemnosť“ s klimatickou zmenou.
Dovoľ mi milý čitateľ, aby som toto dramatické obdobie trochu odľahčil. Keď som mal tak asi 13 rokov, tak som si pre seba urobil papierový občiansky preukaz v ktorom som bol samozrejme už dospelý. Aj som si tam nakreslil fotografiu s bradou a fúzmi a povypĺňal údaje. Meno, rok narodenia, farba vlasov, výška a štátna príslušnosť. Výška bola vtedy pre mňa dôležitá, lebo som sa chcel stať basketbalistom. Tento môj detský plán, žiaľ nevyšiel. Štátna príslušnosť? Spojené štáty Stredoeurópske. A ešte som uvažoval o tom, že ak bude to globálne otepľovanie napredovať, možno sa dočkám paliem pri Slnečných jazerách na promenáde v Senci. A dnes v našom krásnom Prešporku tu figa vysadená v parku, lebo lipy by vyschli, tam palma v záhrade, či oleander zimujúci na balkónoch či v záhradách. Ešte sa všeličoho môžeme dočkať. Možno aj obyčajní ľudia v Rusku jedného dňa „dospejú“.
