Rakúska pop-rocková ikona druhej polovice 20. storočia Falco bol jedným z mála umelcov z nášho stredoeurópskeho priestoru, ktorý aj napriek tomu, že nepochádzal z anglo-amerického kultúrneho okruhu jednoznačne opanoval rebríčky celosvetových hitparád. Jeho manželka bola mimochodom Češka. Rakúsky kancelár Karol Nehammer bol zase za Putinom v jeho súkromnej rezidencii pri Moskve, aby sa pokúsil o diplomatický „prielom“, ale zrejme len zisťoval, do kedy potečie plyn. Celkom zrejme sa to nepodarilo, ale také niečo asi nečakal nikto. Nehammer a jeho predchodca a súčasný minister zahraničných vecí Alexander Schallenberg reagovali na kritiku médií, že niekto nezaujatý musí predsa Putinovi povedať „medzi štyrmi očami“, že túto vojnu už prehral. Rakúšan jednania z Putinom opísal ako otvorené a tvrdé a mimo iné mu pripomenul, že: „božie mlyny melú pomaly ale isto“. Narážal na vojnové zločiny, nielen v meste Buča, ale spomenul aj vojenský konflikt na Balkáne. Každý cynik si asi povedal, že Putin sa už asi „trasie od strachu“. Predstava, že by ruský cár išiel pred medzinárodný trestný tribunál, ako dajaký Miloševič je trochu absurdná. Ale ani Falco vo svojich začiatkoch nemohol predpokladať, že dva krát opanuje rebríčky amerických hitparád a stalo sa. Vyjadrenie Nehammera treba totiž brať v kontexte a nie samostatne. Rakúšan bol koniec koncov iba posol a pokiaľ viem do Moskvy prichádzal z Kyjeva. Ešte ten istý večer jeden z poradcov Ukrajinského prezidenta, Olexij Arestovyč, vo výzve civilnému obyvateľstvu na Ukrajine zdôraznil, že konflikt bude trvať roky, odhadoval to tuším až na 10 rokov a kto nie je schopný, alebo ochotný to zniesť, mal by radšej krajinu nateraz opustiť. Zároveň americké bezpečnostné zdroje potvrdili, že zásobovanie zbraňami bude pokračovať, že sú odhodlaní v nich vytrvať. A pre návratnosť „investície“ urobiť maximum. Toto sú mimochodom tie mlyny, ktoré melú pomaly. „Putin je génius“, to je výrok Donalda Trumpa. Treba dodať, že zrejme áno. Podarilo sa mu podstatne zjednotiť rozdelenú verejnú mienku v USA aj EU. A Nehammer, ak cituje sám seba verne, Putinovi dôrazne pripomenul smrteľnosť a čas. Rakúska diplomacia má mimochodom na našom kontinente dlhú a úspešnú tradíciu, inak by sa Habsburská ríša neudržala celé storočia. Je to ako by ste pánovi ktorý má 68 rokov a najlepšiu zdravotnú starostlivosť, akú si len viete predstaviť, pripomenuli že, nech si vyberá veľmi dobre svojho dediča. Nástupcu, ktorý ponesie jeho odkaz veľkej Rusi, nech už je akýkoľvek a zároveň nech toho nástupcu ani len nenapadne na staré kolená ho zradiť v záujme „verejného dobra“, teda lepších obchodných vzťahov z ríšou „Západného Satana“.
Eduard Heger sa zas vrátil z Ukrajiny a rozhodol sa to využiť vnútropoliticky. A bol uveriteľný! Bol uveriteľný v tom, že to čo videl ho silne zasiahlo. Videl zlo, tentoraz to skutočné, ktoré páchajú ruskí vojaci. To zlo sa odráža na všetky strany a šíri naprieč politickými spoločnosťami po celom svete. V Európe a aj u nás na Slovensku to cítiť. A nie že nie. Eduard Heger sa pod vplyvom toho čo videl rozhodol zabojovať, lebo verí, je kresťanom, tak verí v dobro a zlo. Dokonca aj ja, ako absolútny ateista rozumiem tomu, čo robí. Chce osloviť konzervatívnu veriacu spoločnosť na Slovensku, ktorá je silne „intoxikovaná“ chlebovými témami a morálnym relativizmom Roberta Fica za posledných 12 rokov jeho vlád. Hegerove posolstvo znie: „Ja som to zlo videl, tie dopady vojny v Buči, tie masové hroby a zmasakrované telá a rozoznám jeho „odtlačok“ v našom verejnom priestore aj na politickej scéne. A ja mu to verím. Či to bude stačiť, aby pohol volebnými preferenciami? Nie som si istý. Či znalosť písma svätého predurčuje k lepšej schopnosti vidieť zlo a čítať v pomyselnom „morálnom kompase“ neviem posúdiť. Za mňa však pochvala.
Ale vráťme sa cez spojenie Nehammer a Heger, ako nie moc významných politikov „nášho“ priestoru, ktorý rastú s príležitosťami, ktoré ich postretli k Putinovi, Bidenovi, Orbánovi prípadne k Berlusconimu. Mimochodom Silvio sa tiež vyjadril na adresu Vladimíra Vladimiroviča, že ho to, čo spravil na Ukrajine sklamalo, že ho považoval vždy za demokrata ha-ha-ha a za akoby „svojho mladšieho brata“. Kto videl film Paola Sorrentina „Oni a Silvio“ musí byť z tohto vyjadrenia dosť pobavený. Lebo ten krutý rozdiel je v tom, že Paolo Sorrentino žije v civilizovanej krajine a nie v rozdielnosti medzi Silviom a Vladimírom. Sorrentino je veľký rozprávač a v tomto filme zobrazil umelecky aj humorne starnutie, ale aj morálnu úroveň bývalého viacnásobného Talianskeho premiéra. Bol to mimochodom Silvio Berlusconi, kto Vladimírovi Putinovi odporučil všetky tie plastické operácie a botox. Karl Nehammer si tiež u mňa vyslúžil za svoju cestu do Moskvy uznanie. Neviem posúdiť, či sa na stratégii diplomatického jednania podieľal a do akej miery, ale ruské „diplomatické“ kruhy posolstvu rozumeli. A rozumel mu aj Putin a jeho prisluhovači. To diplomatické posolstvo znie: „Ak ešte nemáš v zube kyanidovú kapsulu mal by si osloviť svojho stomatológa“. Lebo Američania aj EU majú viac času a peňazí, ako vy. To nemyslím, v tom zmysle, že Joe Biden by sa mohol dožiť viacej rokov ako Putin a isto nemá ani viacej peňazí. Tomu neverí nik, ale Spojené Štáty už asi nemôžu mať slabšieho prezidenta, ako je „unavený Joe“ a lídri v štátoch EU sú vlastne tiež len takí dočasní úradníci, ale rozdiel je v následníctve. Americký historik Timothy Snyder nazval dnešné Putinovské Rusko ríšou večnosti. Nie v zmysle, že bude trvať večne, ale že jestvuje v akomsi „bezčasí“. Táto charakteristika je spoločná pre všetky autokracie bez rozdielu. Kým v demokraciách sa vlády striedajú, alebo aj nie (všakže Maďarsko), v autokraciách dochádza k výmene riadenia štátu vždy len prostredníctvom puču, alebo smrti autokrata. V období prechodu kompetencií z jednej garnitúry štátnej mafie na jej mladšiu sestru je obdobie chaosu. V tomto čase chaosu v medziobdobí bude poľovačka na ruských mäsiarov. Mimochodom Adolf Eichman má v týchto dňoch výročie „odchytu“, to sú tie prirovnania budúcnosti Ukrajiny k Izraelu. Tak ich môžeme tiež čítať. V čase totiž nevedia cestovať ľudia, ale len informácie, peniaze a samozrejme dlhy.
Ukrajinci sa rozhodli, že za svoju slobodu zaplatia. Zaplatia životom, zaplatia nesmiernym geologickým bohatstvom, ktorým oplýva ich krajina. A tak v tejto exponovanej dobe robia dlhy, aby mohli bojovať. Tie sa budú platiť v budúcnosti nie teraz, ale bude ich platiť aj Rusko o tom nemám najmenšie pochybnosti. Dnes je na čase priznať, že veritelia budú uspokojený tak ako je tomu vždy a ako tomu vždy aj bolo. Ak pri splácaní týchto dlhov dôjde k rozpadu Ruského impéria, toto riziko budeme musieť strpieť a aktívne sa mu postaviť. V období prvej Československej republiky (1918-1938) v Poľsku vládol autokrat, maršal Jósef Pilsudski. Práve od neho pochádza koncept, ktorým žije poľská bezpečnostná komunita niekoľko posledných rokov celkom intenzívne. Ten koncept sa volá Trojmorie a jedná sa o pakt hospodársko-bezpečnostnej spolupráce krajín, medzi Baltickým, Čiernym a Jadranským morom ako protiváha ruskej a v tom období medzi dvomi vojnami aj nemeckej moci. Ak máme nad niečím rozmýšľať, je dobré najprv mať k dispozícii aké také čísla. V rámci „domácej úlohy“ som dal na jednu stranu HDP/rok pomyselného spolku a dospel som k sume 1668,282 mld. amerických dolárov. Táto suma je porovnateľná z HDP/rok Ruska (1719 mld.) a to som ešte nezapočítal Ukrajinu a zabudol na Moldavsko, Ukrajina má mimochodom o niečo menšie HDP/rok, ako Slovensko, ale neporovnateľne väčší potenciál. Nastávajú nebezpečné časy a aj malé, zdanlivo bezvýznamné krajiny môžu stáť na začiatku väčšej iniciatívy. Belgicko sa nestalo sídlom EU a NATO preto, že je také dôležité, ale preto, že leží medzi Nemeckom a Francúzskom. Slovensko sa nachádza v strede tohto mysleného spoločenstva. Košice, ako sídlo tejto organizácie by mohli „každému vadiť najmenej“ a možno by naše vlády konečne dokončili aj tie diaľnice 😊.
