Americký geopolotický a energetický poradca, stratég a spisovateľ, Peter Zaihen „publikuje“ na platforme YouTube pravidelne informačné krátke videá, v ktorých svojim hojným sledovateľnom vysvetľuje pozadie aktuálnych svetových udalostí. Keďže je vášnivým turistom, najčastejšie pri týchto videách niekam ide lesom, alebo horami a pri tom často „funí“ od namáhavého výstupu. Priznám sa, je to dosť bizarný formát, ale jeho sledovateľnom to evidentne neprekáža a možno ich to aj zároveň čiastočne motivuje k fyzickej aktivite a zdravému životnému štýlu. Naposledy sa Peter Zaihen takto vyjadroval aj k atentátu na nášho premiéra Róberta Fica. Pochopiteľne žiadne konšpirácie, ale suché konštatovanie faktov, možných príčin a z toho plynúcich následkov. Jednoducho to, čo drobný, alebo stredný americký investor potrebuje vedieť o udalosti, ktorá môže mať nejaký efekt na akciové portfólio, ak sú v ňom aj tituly zo strednej Európy. Takže kde to Slovensko je, ako sa dostalo do EU, demografia a štruktúra populácie a hlavná politická „tektonická“ línia, ktorá delí spoločnosť na Slovensku a pozdĺž ktorej vzniká napätie. Hlavné posolstvo jeho krátkej analýzy spočíva v tom, že atentát sa nezdá byť „prácou“ externého aktéra, ale čisto domácou „úrodou“ slovenskej spoločnosti. Samozrejme na to, aby ste sa o udalosti v Handlovej dozvedeli niečo relevantné, nepotrebujete analýzu Petra Zaihena. Mňa osobne ale najviac zaujalo jeho „suché“ konštatovanie o slovenskej spoločnosti. Slovensko, ako najviac vidiecka krajina v strednej Európe je politicky rozdelené na priaznivcov socializmu „venezuelského“ typu (koalícia a časť opozície) a socializmu európskeho typu, zvyšok opozície.
Už dlhšie, možno aj desať rokov, sledujem na Slovensku takú „blbú“ náladu. Na začiatku boli tí, ktorý sledovali ekonomické ukazovatele a ako prví upozorňovali na to, že naša krajina nikam moc nenapreduje a všetci naši susedia v strednej Európe nám začínajú hospodársky unikať. Potom sa ozvali ľudia zo školstva a zdravotníctva, že príliš veľa kvalitných študentov ide radšej do zahraničia odkiaľ sa mnohí už nevrátia a chýbajú nám aj mladí lekári a zdravotné sestry. Pridali sa demografi a upozornili nás, že nám hrozí populačný prepad nevídaných rozmerov a následne aj kolaps penzijného systému, ak niečo neurobíme. Nakoniec sa pridali aj ľudia s kultúry a upozorňovali na to, že spoločnosť je „zaseknutá“ v riešení nezmyselných kultúrno-etických sporov a hromadí sa v nej množstvo negatívnej energie. Všetky tieto analýzy majú jednu vec spoločnú. Presná diagnostika partikulárneho segmentu krízy v spoločnosti, ale nezvládnutý terapeutický prístup, ktorý by mohol viesť k náprave. To je samozrejme pochopiteľné, ak si uvedomíme, že jednotlivé príznaky v ekonomike, zdravotníctve, školstve a kultúre sú všetko časti jednej poly-krízy slovenskej spoločnosti. V tomto nie sme, ako spoločnosť nijako ojedinelí. Podobné príznaky je vidieť po celom svete. Naším jediným špecifikom je hlavne to, že naša spoločnosť, ktorá sa identifikuje s týmto štátom nejakých 30 rokov nemá, tak povediac, vo svojej dlhodobej pamäti, alebo ak chcete DNA, istotu, že podobné krízy sme už v minulosti prekonali a stále sme tu. Tak, ako podobnú národnú skúsenosť zdieľajú spoločnosti s omnoho dlhšou tradíciou štátnosti.
Na dokumentáciu predošlých riadkov si pomôžem poukázaním na texty, ktoré v poslednom čase uverejňuje publicista Lukáš Krivošík z denníka Postoj. Jeden z jeho mnohých článkov sa podujal na „divoké“ porovnanie Slovenska a Singapuru. Článok podľa mojej mienky dosť zaujal a bol aj hojne diskutovaný. Správne identifikoval hlavný problém našej krajiny, ktorým je strach, že dobre už bolo a o moc lepšie už nebude. Že krajina uviazla v tak zvanej pasci stredných príjmov. Že montujeme pre Nemcov a Talianov za drobné a nie sme schopní urobiť krok vpred k výrobe a službám s vyššou pridanou hodnotou. Potom počúvame od múdrych hovoriacich hláv „básne“ o tom, ako treba zmeniť Slovensko (Česko, Maďarsko, Rumunsko) z „montovne na mozgovňu“. Nasledujú predavači dažďa s ponukami pre strážcov štátnej pokladnice so zaručenou investíciou do prevratných počítačových čipov, lietajúcich áut, alebo zaručene najúčinnejších autobatérií, či výroby zeleného vodíka. A výsledok si asi viete celkom dobre aj domyslieť. Stále sme predovšetkým ten montážny závod vysunutý smerom na východ od Nemecka, Francúzska a severne od Talianska, ktorý sa potápa stále hlbšie do „bažiny“ stredných príjmov. Frustrácia v spoločnosti pomalinky narastá, lebo sused, ktorého firma čerpá eurofondy má bazén a nové auto a za všetko môže Bratislava a tí „liberálni“ intelektuáli, čo nevedia čo je to naozajstná práca na výrobnej linke, alebo za volantom traktora. A moje deti odišli do Anglicka a vídame sa len cez počítač a vnúčatá vidím len na Vianoce. Ale ja sa nebudem tváriť, že viem presne pochopiť frustráciu tak zvaných „bežných“ ľudí na Slovensku. Nie som politik, takže sa ani nemusím pretvarovať, že ma ich problémy zaujímajú. Isté je len to, že zrovna politici, ktorý to majú v popise práce, sú to profesionálni „chápači“, evidentne tiež nemajú nijaký recept, ako túto frustráciu riešiť. Ako pohnúť s krajinou a jej spoločnosťou správnym smerom. A výsledkom je „balkanizácia“ spoločnosti.
Dovoľte mi, aby som vám porozprával jeden príbeh pomocou ktorého sa mi dúfam podarí poukázať na jeden obecný problém v spoločnosti, ktorý nám čiastočne „mlží“ výhľad vpred, aby sme mohli vidieť na cestu. Raz som počúval podcast s hosťom, ktorým bol Pavol Krúpa. Finančník zo spoločnosti Arca Capital. Novinári sa ho opýtali na to, že či plánuje investovať aj na „exotickejších“ trhoch, ako je napríklad Čína. Krúpa na to odpovedal, že na to, aby investoval na cudzích trhoch je pre neho dôležité, aby sa vedel oboznámiť s miestnym prostredím. Prečítať si miestnu tlač a urobiť si monitoring „mediálnej krajiny“, lebo nie je dôležité, aké veci sú naozaj, ale ako sa javia, respektíve ako ich ľudia cítia. Následne svoje tvrdenie „zabil“ formuláciou, že keďže neovláda jazyk, nie je žiaden „sionista“, tak nad investíciami v Číne neuvažuje. Musím sa priznať, že následne som podcast okamžite vypol, lebo som dospel k presvedčeniu, že od človeka, ktorý nevie, aký je rozdiel medzi sionizmom a sinológiou sa toho moc užitočného nedozviem. Finančník Krúpa je podľa môjho názoru stelesnením výroku Niccola Machiavelliho že: „Ak chce niekto klamať, vždy nájde niekoho, kto chce byť oklamaný.“ A dokáže to evidentne aj niekto s takými medzerami vo vzdelaní, ako Pavol Krúpa. Ale pre to, na čo vás chcem upozorniť je dôležité to, čo povedal Krúpa v prvej časti rozhovoru. Nie je dôležité aké veci sú, ale ako ich ľudia vnímajú. Toto tvrdenie, či už s ním súhlasíte, alebo nie, poukazuje na známu skutočnosť, na ktorú často a radi zabúdame. Svet ľudí, teda sociálne politická krajina, ktorú ako spoločenstvo vytvárame je duálneho charakteru. Na jednej strane je reprezentovaná svetom fyzickým so všetkými jeho pravidlami a obmedzeniami a na druhej strane je produktom našich spoločných myšlienok a presvedčení, kde zákonitosti a pravidlá často tvoríme mi sami prostredníctvom našich politických rozhodnutí. Mnohí ľudia na túto skutočnosť majú tendenciu zabúdať. Výsledkom je osud aký postretol Arcu Capital. Virtuálna zložka finančnej skupiny a jej aktív, či majetku bola podstatne silnejšia, ako tá z fyzického sveta. Skôr, alebo neskôr si to uvedomia aj veritelia a nasleduje krach.
V žiadnom prípade nechcem spochybňovať „virtuálnu“, alebo keď chcete kultúrnu agendu. Najväčšie korporácie a najmocnejšie inštitúcie dnešného sveta sú vo svojej podstate typickými predstaviteľmi výtvorov ľudského génia. Či si vezmeme za príklad niektorú z digitálnych platforiem pôvodom zo Silicon Valley, alebo FED, či Európsku centrálnu banku. Len upozorňujem na to, že kým mohla začať fungovať Meta, alebo Open AI od Microsoftu, musel byť k dispozícii už svet „fyzický“ v podobe hardvéru. Tak isto centrálne banky vznikli až dlho po tom, ako prví Benátsky „špekulanti“ vytiahli v prístave svoje stoly (banco) s účtovnými knihami a truhlami s hotovosťou, ktorou boli ochotní založiť kapitánov obchodných lodí plaviacich sa do Čierneho mora po náklad s korením z Indie a hodvábom z Číny. Pre to, aby sme začali naozaj vážne uvažovať o rozvoji Slovenska o nejakej ceste vpred k prosperujúcej, sebavedomej a spokojnej spoločnosti bude užitočné, aby sme na začiatku rozdelili kategórie a odporučenia na tie, ktoré sú z fyzického sveta a na tie, ktoré sú zo sveta kultúrnej nadstavby. Nie preto, že kultúrne riešenia sú nefunkčné, alebo menej dôležité, ale preto, že musíme zachovať postupnosť, inak sa nám naša stavba zosype, ako impérium Arca Capital. Inými slovami, ak by ste v roku 1985 vymysleli a nedaj bože aj naprogramovali vyhľadávací algoritmus pre Google vaše snaženie bude celkom určite zbytočné, lebo svet osobných počítačov je ešte stále v plienkach.
Takže volania a výzvy našich verejných humanitne vzdelaných intelektuálov po budovaní robustných demokratických inštitúcií, po právnom štáte sú iste správne, ale sú jednoznačne zo sveta sociálneho a čiastočne virtuálneho a keď nebudú „sedieť“ na solídnej základni, ktorá má svoj pôvod v tom svete fyzickom ich stabilita bude nízka. Tak isto ako volania nadšencov moderných technológií po prechode na výrobu s vyššou pridanou hodnotou a technológiách 2.0 sú isto inšpiratívne, ale majú chybu v tom, že takéto výroby sa veľmi ľahko vedia zbaliť a presťahovať niekam, kde budú platiť nižšie dane, alebo tam bude výrazne jednoduchšie financovanie, lebo kapitálový trh je niekoľkonásobne robustnejší, ako na Slovensku. Vráťme sa teraz k Lukášovi Krivošíkovi a k jeho porovnaniu Slovenska so Singapurom. Na prvý pohľad je zrejmé, že okrem množstva obyvateľov toho so Singapurom moc spoločného nemáme. Singapur je v podstate tropický ostrov oddelený úzkym pásom mora od Malajského polostrova, ktorý nemá skoro žiadne vlastné surovinové zdroje. Okupuje však priestor na okraji jednoznačne najdôležitejšej obchodnej, námornej, prepravnej cesty na tejto planéte. Sedí totiž nad Malacckým prielivom, teda miestom, ktorým prepravuje väčšinu svojho importu aj exportu druhá najväčšia ekonomika na tomto svete, teda Čína. Takéto podmienky jednoducho neodkopírujete. Sú jedinečné. Singapur má určite šikovných ľudí, ale to vravia o Slovákoch aj naši politici. V Singapure vsadili v jeho počiatkoch na spracovateľský priemysel. Import a export. Námorná doprava je podľa tvrdenia odborníkov na dopravu desať násobne lacnejšia, ako najlacnejšia doprava po súši, teda železnica. Takto v 60. a 70. rokoch vybudovali v Singapure solídnu kapitálovú bázu a s koncom 20. storočia začali kapitálové prebytky investovať. Bankovníctvo, elektrotechnika, biotechnológie, teda výroba s pridanou hodnotou. Posledný v poradí receptov na úspech bol turizmus a luxus.
Ako ale dosiahnuť niečo podobné? More nemáme, naše hory tiež nie sú z tých najvyšších, takže turistika a lyžovanie bude za chvíľu iba peknou spomienkou. Nechcem tvrdiť, že nemáme peknú prírodu a turistický ruch nemá budúcnosť, ale pre boha živého, na turistike ešte nijaká krajina nezbohatla. Turistický ruch je čerešnička na torte. A ako čerešnička, tak ako v Singapure musí nasledovať až po báze, ktorá je tvorená priemyslom, potom službami a až nakoniec je turizmus a kultúra. Slovensko naozaj more nemá, ale dôležitejšie, ako more je import a export. Je pravda, že riečna nákladná doprava nie je tak kapitálovo výhodná, ako námorná, ale ešte stále je podľa štatistík sedem až tri krát lacnejšia, ako doprava na železnici v závislosti od toho, či plavíte náklad po prúde, alebo proti prúdu. Slovenská spoločnosť má pred sebou jedinú príležitosť, ktorá je naozaj z toho skutočného, teda fyzického sveta a má potencionálne predpoklad transformovať túto spoločnosť na vyššiu a zrelšiu úroveň. Kto z ľudí od ktorých rozhodovania závisí, kam sa táto spoločnosť posunie si vôbec uvedomuje, že z Bratislavy sa môžete dostať loďou do Amsterdamu a Rotterdamu, teda najväčšieho nákladného prístavu na tomto kontinente a na druhú stranu až do Istanbulu prípadne na Blízky východ a cez Červené more do Indického Oceánu, teda perspektívneho epicentra ekonomickej aktivity pre 21. storočie. Takáto stratégia má potenciál pomôcť výrobcom, podnikateľom, ale aj poľnohospodárom na celom Slovensku, ale aj na Morave a v Čechách. Takýmto spôsobom sa buduje spoločnosť plná bohatých sebavedomých ľudí, ktorým záleží na stabilite demokratických inštitúcií na kvalitnom školstve, vede a výskume na špičkovej kultúre a športe. Úspešní a bohatí ľudia následne svoje kapitálové prebytky radi investujú do startupov a nových vecí, ktoré sľubujú návratnosť investícií a zhodnotenie. Tieto veci nemôže robiť štát, lebo to dopadne ako lietajúce auto, alebo super čipy Tachyum.
Nákladný prístav pod Bratislavou je niečo čo ma napadlo už dávno pri pohľade z vyhliadky pri pamätníku francúzskych partizánov. Ak sa z tohto miesta zahľadíte na mesto, ako sa dynamicky mení, rastie do výšky a šírky a vaše oči budú nasledovať Dunaj od Petržalky až k ohybu pod Slovnaftom uvidíte, ako sa začína rozlievať Hrušovská zdrž. Toto miesto má naozajstný potenciál zmeniť životy mnohých ľudí v tejto krajine a nie len v Bratislave. Nie som samozrejme jediný, ktorého táto vec napadla. Ale mali by sme sa začať pýtať. Je to vôbec realizovateľné? Aké sú náklady a potencionálne zisky? Máme vôbec nejakú inú možnosť? Domnievam sa, že Peter Zeihen, ale aj Robert D. Kaplan, ale aj Jered Diamond, všetko rešpektovaný a vzdelaný intelektuáli, ktorých často o radu žiadajú tí najmocnejší ľudia tohoto sveta, by tento nápad určite nezavrhli. Ale aj tak neverím, že k jeho realizácii niekedy dôjde. Nie len pre to, že na rozhodujúcich pozíciách v tomto štáte opakovane sedia a potenciálne aj budú sedieť ľudia, ktorý skôr pripomínajú Pavla Krúpa, teda obchodníci s dažďom odtrhnutý od reality a bez skutočnej expertízy, ale aj pre to večné „plačkanie“ regiónov, že všetko len Bratislava a Východ, alebo Hont, či Banská Bystrica nič. Kvôli takýmto ľuďom postavili sociálny inžinieri s presvedčením, že rozkážeme vetru aj dažďu hlavné mesto Brazílie, alebo Austrálie uprostred ničoho. A hádajte čo sa stalo. Nič. Hlavné mesto Brazílie aj hlavné mesto Austrálie sú stále relatívne bezvýznamné aglomerácie, ktoré ekonomicky svojim krajinám skôr neprospievajú a Sydney, Rio, Brisbane, alebo Sao Paulo naopak ťahajú ekonomiku. Takže asi toľko k rozvoju regiónov.
