Patrik Dubovský je historik z Ústavu pamäti národa. A mimochodom je to aj jeden z prezidentských kandidátov Igora Matoviča. Veroniky Remišovej a Aničky Záborskej. Tým druhým je Igor Matovič sám. Toto nie je samozrejme dôvod môjho sklamania z Patrika Dubovského. Držím mu palce do prvého kola, aj keď hlas mu samozrejme nedám. Pri rozhodovaní si totiž snažím nikdy nedopriať luxus nechať sa viesť sympatiami, alebo emóciami. Uprednostňujem pri rozhodovaní elementárnu logiku a základy pravdepodobnosti. A pán Dubovský jednoducho favoritom na postup do druhého kola nie je. Primárne sa nechcem ani venovať tomuto kandidátovi, lebo nejaké výhrady mám samozrejme ku každému kandidátovi na prezidenta. Len som využil jeho meno a istý zážitok, alebo ak chcete vyrušenie, ktoré ma pred nejakým času postretlo pri sledovaní rozhovoru Patrika Dubovského s novinárkou Zuzanou Kovačič Hanzelovou. Bol to rozhovor v ktorom sa novinárka pýtala pána Dubovského na trestné oznámenie, ktoré podal na podpredsedu národnej rady Ľuboša Blahu z dôvodu propagácie zločinného režimu, ktorý systematicky potláčal práva svojich politických, alebo „triednych“ oponentov. Moje vyrušenie a zároveň sklamanie z pána Dubovského ma „postihlo“, keď sa ho pani Hanzelová v rozhovore sugestívne opýtala na stav výuky dejepisu na školách. Novinárka pritom predstavila istý pohľad, ktorý je zrejme v nejakej časti našej spoločnosti populárny. Že vraj deti sa na hodinách dejepisu príliš venujú starovekým dejinám, Grécka, Rímu prípadne histórii stredovekej Európy a na novodobé dejiny vo výuke neostáva v osnovách dosť času. Na jeho odpovedi ma sklamalo, že nevyužil túto príležitosť, aby tomuto zjavne škodlivému názoru racionálne oponoval, ale v podstate s jej názorom súhlasil.
Kto vie, či si niečo také hlúpe aj sám naozaj myslí, alebo je ako historik súdobých dejín a nedávnej histórie tak povediac „fachidiot“ a domnieva sa, že novodobé dejiny sú dôležitejšie, ako dejiny staroveké. Alebo iba nerozmýšľa nad problematikou výuky na školách. Pričom najférovejšia odpoveď na takú nezmyselnú otázku sa mi javí byť tá, že nie je dôležité odkedy do kedy, z hľadiska historického obdobia sa majú deti s dejinami oboznamovať, ale podstatný je spôsob, akým sa s nimi oboznamujú. A tento spôsob je podľa môjho skromného názoru zlý. Naše deti sa na hodinách dejepisu učia o histórii ľudskej civilizácie vo forme lineárneho chápania času a vývoja ľudských spoločenstiev v ňom. Pričom vývoj je predstavovaný ako viac, alebo menej lineárny na vzostupnej trajektórii od spoločenských foriem jednoduchších v minulosti smerom k spoločnostiam zložitejším, vyspelejším. Tento prístup sa určite páčil aj súdruhom v komunistickej strane. Zjednodušene od spoločnosti lovcov a zberačov, cez otrokárske civilizácie a feudalizmus až ku kapitalizmu a samozrejme komunizmu. Takže dôležité sú dátumy a významné osobnosti a následne sa divíme, že deti dejepis nebaví. Vidíme aký je stav v spoločnosti, ktorí pričítame správne nedostatkom vo vzdelávaní a z bezmocnosti prichádzame s riešeniami tak nezmyselnými, ako viac novodobej histórie naučí naše deti identifikovať nebezpečné spoločenské fenomény, ako populizmus, rasizmus a podobne.
Ja nie som historik, ale biológ, takže možno kritizujem názor, ktorému nerozumiem. Ale aj ty milí čitateľ aj keď nie si zrejme biológ, by si bol zaskočený z tvrdenia, že na pochopenie biológie v celej jej komplexnosti ti stačí dobre sa oboznámiť s fyziológiou cicavcov. Nič by si nevedel o pohlavnej diferenciácii na základe biochemickej aktivity enzýmov spojených s teplotou v ktorej sa vyvíjajú vajíčka niektorých plazov. Alebo chromozomálne určenie pohlavia u cicavcov by si pokladal za normu a krvnú vzorku z kohúta by si považoval za vzorku sliepky. Prípadne by si sa domnieval, že červené krvinky všetkých živočíchov nemajú bunkové jadro tak, ako je to u cicavcov. To sú len niektoré z príkladov, ktoré mi napadajú v súvislosti s názorom na väčší dôraz na novodobé dejiny na hodinách dejepisu. Čo nejestvoval populizmus aj v starovekom Grécku, alebo Ríme? Čo sa neviedli genocídne konflikty aj v týchto dávnych dobách?
Slávny Izraelský historik Harari to pomenoval správne, keď povedal, že história je veda o povahe spoločenskej zmeny. Pritom nie je podstatné, kedy k tej zmene došlo, ale aký mala charakter, aké faktory k nej viedli a ako boli významné. Tento poznatok je podľa môjho názoru veľmi dôležitý a domnievam sa, že je aj užitočný pre tvorbu budúcich dejepisných osnov. Ak chceme, aby naše deti dostali v budúcnosti komplexnejšie vedomosti o dejinách ľudských spoločenstiev mali by sme sa menej sústrediť na chronológiu, ale uprednostniť spájanie analogických dejinných fenoménov naprieč historickým časom, aby sme vedeli na príkladoch žiakom ukázať podobnosti, ale aj rozdiely. Podnietiť žiakov, aby nad týmito fenoménmi rozmýšľali. Pokúsim sa to dokumentovať na príklade. Koniec Rímskej republiky a mocenský vzostup Julia Caesara by sa dal preberať spoločne s nástupom Hitlera, či Mussoliniho k moci, alebo komunistickým prevratom v Československu v roku 1948. Silné stránky jednotlivých aktérov, ale aj slabosti ich politických oponentov sú výrazne podobné. Je jasné, že doba je iná, ale faktory, ktoré tieto fenomény sprevádzajú naprieč historickým časom sú často analogické, lebo vychádzajú z ľudskej prirodzenosti. Pričom netreba sa zameriavať iba na spoločenské faktory a ľudských aktérov, ale aj na faktory externého sveta. Taký kolaps starovekého sveta na konci doby bronzovej, alebo zánik starej ríše v Egypte sa dá celkom dobre porovnávať s Francúzkou buržoáznou revolúciou, alebo nedávnou vlnou revolúcií v Arabskom svete v roku 2010. Poukazovať na podobnosti externé faktory, ako vulkanická činnosť a následná zmena klímy, ktorá vyúsťuje v neúrodu. Málo zdrojov súvisiacich s nízkou úrodou a nízkym výberom daní spôsobuje nárast koristníckeho správania v štátnej správe a zvýšenú mieru korupcie. Tieto faktory by sme našli v starom Egypte aj Francúzku pred pádom dynastie staviteľov pyramíd, ako aj pred francúzskou buržoáznou revolúciou. Zatiaľ čo kolaps kráľovstiev východného Stredomoria na konci doby bronzovej bol spôsobený externými faktormi vo vyššej miere. Vtedy to boli tak zvané morské národy. Tak isto korupcia a rozklad spoločnosti nebol hlavným faktorom revolúcií v Tunisku, alebo Egypte, ale tým hlavným faktorom bol prudký nárast svetových cien obilia po extrémne suchom roku.
Asi by som chcel veľa od samotných učiteľov na základných a stredných školách, ale mám taký pocit, že práve takýmto spôsobom by sa dalo v našich deťoch pestovať kritické myslenie. Skutoční historici hodní tohoto označenia, ktorých názor si osobne vážim, ako profesori Niall Ferguson, Stephen Kotkin, či už spomínaní Youval Noah Harari by s názorom novinárky Kovačič Hanzelovej o výuke dejepisu na školách domnievam sa nikdy nesúhlasili. Patrik Dubovský je určite slušný človek so srdcom na pravom mieste, ale premeškal svoju šancu zaujať aj niekoho kto nečítal iba Bibliu a v mojich očiach spochybnil svoju odbornosť. To ho samozrejme v prezidentských voľbách nijako nediskvalifikuje, keďže kandidujú aj neporovnateľne „odborne“ podkutejší kandidáti.
