Na úvod jedna spomienka...
Keď môj synovec začal vyučovať na strednej škole, zhovárali sme sa, ako študenti kašlú na cenné informácie, ako je problematické ich zaujať a tak rôzne...
Následne sme zalovili v jeho spomienkach, a vyšlo na povrch, že „celé detstvo" sa sužoval myšlienkou, ako to rozprávkový Jano urobil, že bol za pecou, či spal na peci...jednoducho zápecník, pecival!
Keďže všetci spolužiaci navôkol tento fakt prijímali bez otázok a komentárov, bolo mu trápne sa na to vypytovať, teda ako sa Jano dokázal zmenšiť natoľko, že sa mohol vtesnať do medzery za, čí vedľa šporáku, ...ako sa dalo upelešiť na tých rebrách , čo na ne kladieme hrnce, a pritom nezavadzať mamke pri varení...
Dilemu nikdy nevyriešil a až puberťacke starosti ho priviedli na iné myšlienky... Smiali sme sa, keďže časom sa samozrejme všetko vyjasnilo akosi „podprahovo", keď neskôr navštívil aj nejaké skanzeny v rámci výletov už so svojimi deťmi..., tak si na to spomenul.
Načo táto úvaha...?
Mnohí sa pretekajú vo svojom obdive ku modernosti, imidžovosti..., to je samozrejme osobná motivácia každého byt originálny, zaujať ..., pochváliť sa skoršou informáciou, či duchaplnejším komentárom, či replikou na iný komentár, názor...
Ale keďže používame slovenčinu ako komunikačný nástroj, a v nej využívame tisícročnú pamäť v slovách ktoré vytvorili predošlé generácie, nemôžme jednoducho ignorovať to staré...
Jazyk vlastní tisíce(...ako maku) prirovnaní, porekadiel, zvratov..., ktoré sa bežne používajú a každý si ich vykladá po svojom..., podľa miery vedomostí, ... znalosti etymológie ap.
Ja o voze,...
Aj preto je dôležité si pripomínať a uchovávať dedičstvo ľudovej kultúry, nárečia, aj artefakty hmotných pamiatok.
Listujem si v poslednej knižke Janka Lazoríka, kde práve ku každému príbehu, ak sa tam objaví aj nejaký už nie bežný výraz, je vo fotodokumentácii aj odfotený spomínaný predmet.
