Z rodičovského domu vychádzam niekoľko minút po pol jednej. Na autobusovej zastávke chcem byť o niečo skôr. Ide o môj železný zvyk, veď aj vám sa už možno stalo, že autobus prišiel o niečo skôr, hoci na zastávke ste ešte neboli. Teplota takmer na nule. Autobus do Banskej Bystrice mešká pätnásť minút. Pri kupovaní lístka mám na jazyku ironickú poznámku, ale vodiča radšej zbytočne neprovokujem. Našťastie na prestup mám v meste pod Urpínom dvadsať minúť a to ma upokojuje.
V Bystrici je už pristavený diaľkový autobus. Nie však ten, ktorý som si pôvodne našiel na internete, ale spoj z Bardejovských kúpeľov do Bratislavy, Prešovskej SAD. Dozvedám sa, že mešká už polhodinu, ale ani to ma neodradí, aby som do neho nenastúpil. Naivne sa domnievam, že meškanie vodiči postupne dobehnú. Na moje prekvapenie sa však autobus neuveriteľne vlečie (žeby letné gumy?). Sledujem osobné autá, kamióny, či iné autobusy, ktoré nás postupne prebiehajú. Človek by si myslel, že dôvodom slimačieho tempa je prvý sneh na cestách, ale vozovky sa zdajú byť suché (ak nie letné gumy, žeby nefalšovaná starosť o bezpečie cestujúcich?). Na rýchlostnej komunikácii za Žarnovicou nás predbehne Škoda 105 (alebo 120), určite jedno z najstarších a možno aj najpomalších áut na slovenských cestách. Pred Nitrou konečne aj my predbiehame nejaké auto. Teda ani nie auto. Žeriav, jeden z tých starších prototypov. Cestujúci sú nervózni, každú chvíľu niekomu zazvoní mobil. Do telefónov vysvetľujú, prečo ešte nie sú na mieste. Snáď nikto z nich nemieri na bratislavské či viedenské letisko.
Do Nitry prichádzame s viac než hodinovým meškaním. Šofér odrazu povie, že autobus sa pokazil a všetci, čo idú do Bratislavy, môžu prestúpiť do iného autobusu. Cestujúci do Trnavy môžu počkať na autobusovej zastávke, pokiaľ sa autobus neopraví. Žiadne ospravedlnenie, nedajbože ponuka na vrátenie cestovného. Znechutene a s otvorenou kritikou smerujúcou k vodičom vystupujem z autobusu s nádejou, že o pár minút pôjde do Trnavy nejaký iný spoj. Pýtať si naspäť cestovné radšej neskúšam.
Na autobusovej stanici v Nitre márne hľadám nejakú tabuľu s prehľadným cestovným poriadkom. Obchádzam preto všetky zástavky diaľkových liniek a hľadám vhodný spoj do Trnavy. Najbližší ide až o hodinu. Je zima a ja si spomínam na slová môjho kolegu, ktorý v takýchto situáciách odporúča vymočiť sa (skúsenosť zo študijného pobytu v Moskve). Toalety sú našťastie hneď poruke. Ceny za ich použitie sú klasické. Tri koruny – pisoár, päť korún za kabínku. Cenové relácie sú síce vyššie ako za socializmu, interiér sa však nezmenil. Miestnosť neskutočne smrdí, polovica pisoárov je zakrytá umelou plachtou, na umývadle leží kúsok mydla a na stene visí päť odporne vyzerajúcich uterákov. Zaujímalo by ma, či ich niekto použije. Hygiena však určite nie je silnou stránkou tohto sociálneho zariadenia.
Do odchodu autobusu chýba necelá hodinka. Vonku je zima, čakáreň nevidieť, preto sa rozhodnem stráviť „voľný“ čas v najbližšej kaviarni. Vo vnútri sa cigaretový dym dá krájať. Kto vie, ako majiteľ rieši zákon o ochrane nefajčiarov. Zrejme ho ignoruje. V súlade s heslom „smrad ale teplúčko“ predsa len zostávam. O hodinku už sedím v autobuse do Trnavy, Trnavskej SAD. Autobus vyzerá vo vnútri úplne ako ktorýkoľvek autobus mestskej hromadnej dopravy. Zaujímavé však je, že premáva na ceste medzi Banskou Bystricou a Bratislavou. Žiadne opierky na hlavu, žiadne sklápacie sedadlá. Aj zakúriť vodič dozaista zabudol. Teda v celom autobuse, nielen pri jeho nohách. Myslieť na pohodlie cestujúcich sa dnes zrejme nenosí. Dôležitejšie je rýchlo sa nabaliť.
V Trnave som o dve hodiny neskôr, než som pôvodne plánoval. Z autobusovej stanice potrebujem ešte pol hodinu a som doma. Napriek „VTV“ v chrbte dôverujem vlastným nohám. Dobre organizovaná MHD v Trnave nehrozí. Téma trnavskej MHD je však na osobitný článok a kto by sa po dnešnej skúsenosti s autobusovými spojmi ešte viac rozčuľoval? Na dnes jednoducho stačilo. Skutočne to nebol môj deň.
