Akiko som spoznal pred viac než rokom, počas štúdia v durínskom univerzitnom meste Jena, takže som vedel, že niektoré javy charakteristické pre postkomunistické štáty jej budú dobre známe. Aj napriek mojej snahe ukázať jej počas trojdňového pobytu u mňa v Trnave hlavne krajšiu tvár tejto krajiny, nemohol som obísť niektoré fenomény, ktoré sú pre mňa po tridsiatich rokoch prežitých v tejto republike možno už aj normálne, hoci pre ňu zďaleka nepochopiteľné, ba niekedy až absurdné.
Akiko mala prísť v pondelok z Mníchova do Viedne, kde som ju mal prísť čakať. Keďže nemám doma internet, rozhodol som sa v sobotu ráno odskočiť si do práce, pozrieť si najlepšie spoje do Viedne a späť. Aké však bolo moje prekvapenie, keď na nástenke v suteréne domu visel oznam o dvojtýždňovej odstávke teplej vody. Mali ju odstaviť už od nasledujúceho dňa. Je zvláštne, že oznam na nástenke sa objavil doslova len niekoľko hodín pred odstavením teplej vody. Žeby si ho moje oči skôr nevšimli, alebo to si len dodávateľ teplej vody nesplnil načas svoju oznamovaciu povinnosť? Hoci som napísal, že niektoré javy sa mi v tejto republike zdajú normálne, každoročnú dvojtýždňovú odstávku teplej vody v Trnave naozaj nikdy nepochopím. Vyše dvadsať rokov som prežil v Podbrezovej, rovnako v sídliskovom paneláku, ale na odstávku teplej vody dlhšiu ako jeden deň si naozaj nepamätám. V tomto „studenovodnom“ období z Trnavy pravidelne emigrujem, väčšinou k rodičom. Tento rok ma však čakala návšteva priamo z mesta neďaleko Tokia. Tej asi ťažko vysvetlím (keď sám tomu nerozumiem), že bude musieť prežiť pár dní bez teplej vody. Rýchlo odo mňa dostala správu a obratom odpovedala. Podobne ako ja, nerozumela tomu.
Z Viedne do Bratislavy sme cestovali IC smerom do Košíc. Je príjemné sedieť na začiatku 21. storočia v novom vlaku, v ktorom dokonca hrá hudba a vo vagónoch funguje klimatizácia. Lenže v Bratislave nás čakal prestup na vlak do Trnavy. Počas nášho rozhovoru cestou do Bratislavy ma upozornila na jeden jej postreh. Všimla si totiž, že ľudia v Európe sa často pýtajú na vzdialenosti, ktorú vyjadrujú v kilometroch. V Japonsku sa podľa Akiko vyjadruje vzdialenosť v časových jednotkách. Pochopil som to veľmi dobre, až keď som jej povedal, že z Bratislavy do Trnavy je to cca. 50 kilometrov/>. Nielen v Japonsku, ale zrejme v ktorejkoľvek vyspelej krajine by rýchlik absolvoval podobnú vzdialenosť v priebehu pár minút. Nám cesta slovenským „rýchlikom“ trvala z Bratislavy do Trnavy takmer jednu hodinu. Neviem, či jej stačilo moje vysvetlenie, že železničná trať sa modernizuje a preto cesta trvá o „niečo“ dlhšie. V tom som si však uvedomil, že presne to isté odo mňa počul jeden môj priateľ zo Spojených štátov, ktorý ma navštívil rovnako v „studenovodnom“ období presne pred dvomi rokmi. Ak budem v Trnave bývať o dva roky, možno sa mi v pamäti vynoria spomienky na návštevy z USA a Japonska a svojím ďalším hosťom spoza slovenských hraníc poviem opäť to isté.
Vo vnútri môjho domu zaujali Akiko dve veci, ktoré si ako správna turistka z Japonska musela hneď odfotiť. Najskôr ju ohromil výťah. Starý, nezamurovaný, úplne typický pre naše paneláky. Akiko sa zhrozila, vraj môže byť nebezpečný. Ja si však dobre pamätám na podobný výťah v Podbrezovej. Strkali sme spolu s ostatnými deťmi cez pletivo prsty, hoci bol výťah v pohybe, občas sme sa v ňom zasekli, ale nikdy sa nikomu nič nestalo. Akiko mi pripomenula, že vo východnej Európe sa údajne ešte stále používajú aj otvorené výťahy bez dverí. Hneď sa mi vyjavil „pater noster“, stále fungujúci v budove ministerstva dopravy. Škoda, že už tam nepracuje nikto z mojich známych, hneď by moja spolužiačka z Yokohamy mala námet pre svoju ďalšiu fotografiu. Druhá vec, ktorú Akiko zaujala už priamo v mojom byte, boli otočné vodovodné kohútiky. Byt mám v prenájme, takže nemám dôvod ich meniť, napokon stále fungujú. Ale aj napriek tomu som si uvedomil tú nekonečne hlbokú priepasť v pokroku medzi Japonskom a Slovenskom.
Na druhý deň nás čakala cesta do Bratislavy. Akiko chcela spoznať naše hlavné mesto a ja som bol pripravený ukázať jej to najkrajšie z neho. Lenže už v Trnave mi začala dávať otázky, na ktoré našinec len ťažko hľadá vhodnú odpoveď. Hneď na železničnej stanici v Trnave si všimla, že peróny na stanici máme neuveriteľne nízko, takže keď nastupuje človek do vlaku, cíti sa niekedy ako na rebríku. Mohol som jej pokojne odvetiť, že nízke peróny sú typickou komunistickou stavbou, lenže ako by som jej vysvetlil, že na len nedávno zrekonštruovanej železničnej stanici v Pezinku to vyzerá podobne. Že peróny sú síce vyššie, ale človek na invalidnom vozíku stále nemá šancu nastúpiť do vlaku bez cudzej pomoci. Často sa vyhovárame na komunizmus, ale neraz prídeme na to, že ten komunizmus zanechal väčšie škody v našich hlavách, než v prostredí, v ktorom žijeme. (Na tomto mieste si neodpustím poznámku, že zo 16 členov novej slovenskej vlády je až 11 bývalých komunistov. A opäť nám vládnu, lenže tento krát sme si ich zvolili sami, takže sa nemôžme vyhovoriť na nejaké násilné prevzatie moci. A dokonca máme premiéra, ktorý november 1989 ani nezaregistroval.) Lenže neboli to len peróny, ktoré moju spolužiačku z Japonska zaujali až tak, že si ich musela zvečniť. Všetky vagóny osobného vlaku pristaveného na druhej koľaji bol popísané grafiti. To už neboli komunisti, to už je dnešná mládež. Spomenul som si však na podobne počarbané múry na hlavných železničných tratiach vo Švajčiarsku a cítil som za tie naše menšiu hanbu. Čo som však Akiko nevedel vysvetliť, boli neskutočne špinavé okná vo vlakoch. Úplne ma uštipla svojou poznámkou. Vraj cez špinavé okno nemôže pozorovať okolie. Ak je vagón špinavý vo vnútri, ide zrejme o vizitku cestujúcich, ale ak sú okná špinavé zvonku, ide o vizitku Slovenských železníc. Je skutočne hanbou Slovenských železníc, že okná vo vlakoch sa podľa zisteného množstva špiny umývajú možno iba raz do roka. Ak sa vlastne niekedy umývajú.
Bratislavské Staré Mesto sa Akiko samozrejme páčilo, hoci pri výhľade z Bratislavského hradu si nemohla nevšimnúť najväčšiu slovenskú králikáreň. Jedlo v reštauráciách jej chutilo, hoci občas poznamenala, že je veľmi drahé. To už keď povie Japonec, čo má na to povedať Slovák? Ani v Bratislave však nebolo všetko v úplnom poriadku. Pri kúpe lístkov na MHD pred hlavnou stanicou nás oslovili dve mále rómske deti. Chceli od nás peniaze. Akiko za nimi ešte dlho pozerala, hoci sa so žobraním nestretla prvý raz. Na Hlavnom námestí sa na Akiko prilepil Róm vo veku cca. 25 rokov. Veľmi škaredo som na neho pozrel a on aj so svojim spoločníkom rýchlo pochopili, že nám z tašiek nič nevyberú. Zatiaľ čo si Akiko vyberala nejaké pohľadnice, sledoval som správanie dvoch mladíkov. Chodili za turistami, sledovali ich. Hanbil som sa, pretože na ich podozrivé správanie reagovali aj ostatní turisti pevnejším stiskom svojich osobných vecí. Hoci sa už schyľovalo k večeru, stihli sme ešte obchod so suvenírmi na Hlavnom námestí. Po pár minútach strávených v obchode mi predavačka nenápadne oznámila, že o chvíľu zatvárajú. Čo k tomu dodať?
Na druhý deň sme vyrazili na neďaleký Hrad Červený kameň. Na autobusovej stanici na Zelenom kríčku v Trnave zaujala Akiko sklenená zastávka. Samozrejme si ju nezabudla hneď odfotiť. Zastávka mala jednu časť úplne vybitú, pričom sklo ležalo zrejme už niekoľko dní (možno aj týždňov) nedotknuté na zemi. Ironicky som utrúsil: „Ja viem Akiko, v Japonsku by to bolo do hodiny opravené“. Ona však kontrovala: „Nie do hodiny, do polhodiny, pričom na druhý deň by o tom písali v miestnych novinách“. A nielen o podobných prejavoch vandalov, ale údajne aj napr. o polhodinovom meškaní vlakov. Neviem si predstaviť, že by to fungovalo aj v Trnavských novinách. Každý deň by sme sa dozvedeli, že rýchlik z Bratislavy opäť polhodinu meškal. Čo by robili naše slovenské celebritky, keby správy o ich plastických operáciách vytlačili správy pohoršujúce sa nad vyčíňaním vandalov alebo dokonca o meškaniach vlakov či autobusov. Možno by sme si začali všímať nielen to, čo máme na sebe, ale aj to, čo máme okolo seba.
Na Červenom kameni nás hlad prinútil navštíviť miestnu Tavernu. Prostredie reštaurácie bolo naozaj pôvabne, obsluha rýchla. Aby však Akiko neodišla zo Slovenska bez ochutnania bryndzových halušiek, namiesto nejakého jedla, ktoré by mi skutočne chutilo, som si objednal práve halušky. Je mi jasné, že toto slovenské národné jedlo veľa turistov neosloví, preto som si ich objednal radšej ja, než ich odporučil Akiko. Samozrejme ich ochutnala a jej reakcia ma nijako neprekvapila. Akiko teda nestavila na národnú kuchyňu a objednala si „pastu“. Nielen ona, ale aj ja som bol zhrozený, keď jej na tanieri doniesli zlepené, prevarené cestoviny, obliate čímsi, čo sa podľa jedálneho lístka malo volať „nivová omáčka“.
Cestou naspäť sme v Trnave namiesto po chodníku, vzali kus cesty skratkou cez cca 10-15 centimetrovú trávu. Na moju poznámku, že tráva je dosť vysoká, odpovedala Akiko, že to nie je tráva, ale burina. U nich trávniky v meste vyzerajú ako vraj tráva na futbalovom štadióne.
Po návrate z hradu pred domom stálo bordové terénne Volvo. Povedal som jej, že patrí mojej susede, ktorá je poslankyňou slovenského parlamentu. Ironicky som sa jej opýtal, či aj v Japonsku je bežné, že sociálni demokrati sa vozia v drahých autách. Odpovedala áno, hoci viac ju prekvapila informácia, že v dome, v ktorom bývam ja, býva aj poslankyňa. Vraj v Japonsku majú poslanci odstup od bežných ľudí. No konečne sme v niečom lepší ako Japonci. Neviem teda pochopiť ako japonskí sociálni demokrati, vlastniaci veľké terénne autá, izolovaní od bežných ľudí, môžu pochopiť problémy najslabších sociálnych skupín obyvateľstva. U nás je to možno povinnosťou sociálnych demokratov. Ak si môžu dovoliť auto za možno viac ako milión korún, musia predsa nejako pochopiť problémy ľudí so základnou mzdou. Tak medzi nimi bývajú a až po zavesení poslaneckého „remesla“ na klinec, začnú stavať veľké domy. Skutočne veľkorysé.
Ďalší deň Akiko odchádzala späť do Mníchova. Pred nami bola opäť cesta slovenským „rýchlikom“. Keďže sme v Bratislave museli stihnúť prípoj, radšej som vybral skorší vlak. Pre istotu. Ešte šťastie, že na Slovensku žijem už tridsať rokov. Všetky vlaky meškali aspoň dvadsať minút, na opačný smer dokonca štyridsať. Takže sme napokon stihli vlak, ktorý už mal dávno odísť. Na prestup v Bratislave nám ostala pol hodina. Vlak do Viedne odchádzal z koľaje číslo 22. Akiko sa ma nezabudla opýtať, prečo je koľaj označená číslom 22, keď ich je dokopy len desať. Po troch dňoch, počas ktorých mi kládla podobné otázky, zo mňa vyšlo len rezignované: „Neviem“. Nesnažil som sa hľadať odpoveď. Zrejme by mi opäť napadlo len nejaké absurdné vysvetlenie.
Akiko počas svojej návštevy, na rozdiel od svojich krajanov túlajúcich sa v týchto dňoch po bratislavskom Starom Meste, nevidela Potemkinovu dedinu. Videla časť Slovenska očami bežných ľudí tejto krajiny, ale s použitím vlastného japonského rozumu. Bola si vedomá, že množstvo nedostatkov je priamym dedičstvom štyridsaťročného vymývania mozgov komunistickou diktatúrou. Pri mnohých nedostatkoch sa však na komunistickú minulosť vyhovárať skutočne nemôžeme.
