V lete pred dvomi rokmi som si z nemeckej Bundeszentrale für politische Bildung objednal dve knihy. Kto túto inštitúciu pozná, určite vie, že takmer každá kniha stojí rovné dve eurá. Z Berlína mi však poslali len jednu knihu, druhá už bola vypredaná. Od BPB bolo pekné, že mi neúčtovala poštovné ani balné. Poslala mi len faktúru za knihu. 2 €. Lenže ako to zaplatiť.
Vyhrabal som kdesi dvojeurovku a s malou dušičkou a veľkou naivitou som sa šiel opýtať na poštu, či ju môžem poslať šekom tam a tam. Samozrejme, že to nešlo. Takže ďalšie moje kroky smerovali logicky do banky, resp. sporiteľne (nebudem menovať bankovú inštitúciu, ale koľkože je len sporiteľní na Slovensku, však?).
Pri dverách ma ochotne privítala pracovníčka sporiteľne. Keď som jej však povedal, že potrebujem zaplatiť faktúru na dve eurá, jej úsmev sa zmenil na zvláštny ťažko opísateľný výraz tváre. Privolala si hneď na pomoc kolegyňu a spoločne dumali, ako môj, ale teraz už aj ich problém, vyriešiť. Po niekoľkých minútach si na pomoc privolali ďalšieho kolegu a ony sa nenápadne vzdialili. Mladý muž vyzeral najskôr vierohodne, profesionálne vytiahol nejaký formulár a ukázal mi v ňom kolónky, ktoré mám vyplniť. O chvíľu už trochu zneistený vytiahol iný formulár, ten prvý je vraj zlý. Pritom mi oznámil jednu bombastickú správu. Poplatok bude niekoľko percent (fakt si už nepamätám koľko). Z dvoch euro by to nemalo byť veľa, myslím si, ale to mi ešte nepovedal, že minimálny poplatok je 300 korún. Ups, takže za knihu nebudem platiť iba dve euro ale ešte tristo korún za prevod? Lacná ale pre mňa hodnotná kniha z BPB sa mi tým predražila osemnásobne. Po necelej hodine strávenej v sporiteľni som odchádzal na jednej strane sklamaný zo služieb bankovej inštitúcie, na druhej strane spokojný, že mám za sebou tak namáhavý proces prevodu dvoch euro. Stálo ma to mnoho nervov a trpezlivosti, ale potili sa pritom aj pracovníci sporiteľne.
Príbeh by sa tu zdanlivo skončil. Ale opak je pravdou. Takmer po mesiaci od môjho absurdného zážitku z prevodu ma v práci privítal kolega s obálkou v ruke. Odosielateľ bol z Nemecka. Vo vnútri bola upomienka za nezaplatenú faktúru na dve eurá. So zvýšeným adrenalínom v krvi smerovali moje kroky opäť do banky. Pracovníčka pri dverách ma po krátkom telefonáte nasmerovala niekam do kancelárie na poschodie. Nasledoval ďalší telefonát inej pracovníčky sporiteľne. O pár minút na to mi s úsmevom na tvári povedala, že platba bola zrealizovaná len niekoľko dní po zaslaní upomienky. Prečo tak neskoro, veď príkaz na prevod som dal viac než pred mesiacom? Dodnes neviem.
Príbeh sa stal niekedy v lete pred dvomi rokmi. V Európskej únii sme už boli tri či štyri mesiace, ale ja som mal vtedy pocit, že sme od jej hraníc ešte stále prenáramne ďaleko.
