Odlišovala sa teda nejako červená diktatúra od hnedej? Pomôžem si teóriou totalitarizmu od C. J. Friedricha a jeho piatich resp. šietich definičných znakov totalitného režimu. Tak v nacizme ako aj v komunizme existoval monopol jednej strany, obe diktatúry sa odvolávali na vlastnú ideológiu, rovnako v oboch režimoch mala štátostrana monopol na masmédiá, predstavitelia štátu mali v rukách vojenské zložky a všadeprítomnú tajnú bezpečnosť. V komunizme navyše bola ekonomika v rukách štátu a súkromné vlastníctvo veľkých podnikov bolo v rozpore s myšlienkami veľkého Lenina. V oboch režimoch sa masovo vyhladzovalo obyvateľstvo, fyzicky sa likvidovala inteligencia, väznice boli plné politických väzňov, sústavne boli porušované základné ľudské práva, politická opozícia bola postavená mimo zákon, parlamentná demokracia bola neznámym pojmom a z masmédií sa denne šírila oficiálna propaganda.
Cieľom každého totalitného režimu je používať čo najmenej násilia. Pokiaľ k tomuto cieľu dôjde, prejde veľa vody. Ľudia musia byť vnútorne presvedčení, že strana resp. vodca má vždy pravdu a oni si vlastne myslia to, čo vodca. Režim preto musí ľudí spočiatku oblbnúť (indoktrinovať oficiálnu ideológiu do hláv ľudí). A to bez zbraní nejde. Ak oblbovanie trvá dlho a úspešne, môže sa režim čiastočne vzdať používania násilia. Oblbnutí ľudia sa správajú tak ako režim chce, takže represívne zložky sú potrebné len voči tým, ktorí sa oblbnúť nedajú.
V osemdesiatych rokoch bolo na Slovensku zblbnutých ľudí skutočne neúrekom. Tešili sa na spartakiádu, ale aj na oslavy prvého mája, nevadilo im, že namiesto toaletného papiera musia občas použiť noviny, tešili sa na Vianoce, lebo vtedy bolo dostať pomaranče a sem tam aj ananás. Ak sa dal zohnať Trabant len do štyroch rokov, kúpil sa nejaký lacný sekt na oslavu. Chodili sme okolo Tuzexu a uvažovali, kde by sa dali kúpiť bony len za štyri koruny. Ľudia ani netušili ako sa vyzerá dôstojný život a boli spokojní s tým málom, čo im komunistický režim poskytoval. Režim postupom času nepotreboval používať represívne zložky v takej miere ako hneď po jeho nastolení. Možno aj preto nám dnes nevadí, keď niekoho stretneme s tričkom s nápisom CCCP či s hlavou Che Guevaru. Vadil by nám nápis „Drittes Reich“ alebo hlava Goebbelsa? Zrejme áno, tak prečo nemáme podobne odporný pocit aj k symbolom komunizmu?
Režim máme chvalabohu za sebou, ale aj napriek tomu v niektorých zblbnutých hlavách žije naďalej. Nostalgicky spomínajú na socialistickú republiku a život v nej. Určite by nám neuškodilo, keby sme zverstvá komunizmu pripomínali v rovnakej miere ako brutalitu nacizmu.
V predvečer výročia okupácie Československa vojskami Varšavského paktu som od Slovenskej televízie naivne očakával, že si vo svojom hlavnom vysielacom čase tento pamätný deň pripomenie zaradením vhodného programu. Čakal som márne. Zatiaľ čo Česká televízia odvysielala českú drámu Bumerang o ukrutnostiach komunistického režimu v päťdesiatych rokoch, STV túto udalosť úplne odignorovala.
Viem, že ľudia so zaujímavými odmenami v STV vždy tvrdili, že primárnou úlohou prvého okruhu je zábava. Sú však dni, kedy by sme mali s úctou spomínať a vtedy sa žiadna stupídna zábava na obrazovku nehodí.
