Za príkladom nemusím chodiť ďaleko. Nedávno som totiž uverejnil kritiku na adresu Roberta Fica za jeho (alebo niektorého z jeho straníckych ideológov) nápad pripomínať si medzinárodný deň žien. (Oprášte pionierske šatky a spartakiádne gaťky, súdruhovia!) Nezabudol som kriticky reagovať ani na myšlienku našich „sociálnych demokratov“ oslavovať prvý máj. V reakciách chronických a ako inak anonymných prispievateľov som sa teda dozvedel, aký som primitív, pretože MDŽ je o. i. dňom, ktorý si pripomína OSN, tradícia prvého mája siaha do Austrálie 19. storočia a komunistické spartakiády majú korene v skautských zletoch.
A zrazu sa dozviem, že polícia pátra po neznámej osobe, ktorá kdesi vo Zvolene nakreslila na rozvodnú skriňu hákový kríž s rozmermi desať krát trinásť centimetrov. Údajne jej hrozí až päťročné väzenie pre zločin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd.
Ak by som sa ale na tento jeho (zlo)čin pozeral logikou oných anonymných diskutérov, tak by som musel stáť na strane tohto zrejme ešte nedospelého (aspoň duševne určite) človeka. Veď tak ako komunisti neobjavili MDŽ alebo sviatok práce, ani nacisti nevymysleli hákový kríž. A predsa je jeho zobrazovanie v akejkoľvek podobe (či úplne identickej s nacistickým symbolom, či stojacej na špici alebo na celej strane ramena, či obrátenej doľava alebo doprava) až na určité výnimky sankcionované nielen v Nemecku, ale aj v iných európskych štátoch. Veď kto by dnes uveril človeku, že kreslí na rozvodnú skriňu starodávny symbol slnka, hoci tak trochu v upravenej forme?
V prípade symbolov komunizmu je to však inak, aj napriek tomu, že režimy komunistických straníckych subjektov a nacistických resp. fašistických strán vykazovali mnohé spoločné črty. Cez štátny terorizmus, monopol jednej strany, represívny aparát tajných zložiek, politických vrážd etc. V oboch režimoch sa masovo vyhladzovalo obyvateľstvo, fyzicky sa likvidovala inteligencia, väznice boli plné politických väzňov, sústavne boli porušované základné ľudské práva, politická opozícia bola postavená mimo zákon, parlamentná demokracia bola neznámym pojmom a z masmédií sa denne šírila oficiálna propaganda. Uvoľnenie komunistického režimu na konci 80. rokov predsa ešte neznamená automatickú rehabilitáciu jeho zverstiev.
Realita však vyzerá inak. Nielenže absolútne nereagujeme na bežné používanie komunistických symbolov, ešte tu máme vládnu stranu podporujúcu masové oslavy sviatkov aj komunistickej moci podľa vzoru spred 20 rokov. Naozaj si niekto myslí, že Robert Fico si chce medzinárodným dňom žien pripomenúť udalosti zo začiatku 20. storočia, keď ženy bojovali o svoje práva? Alebo len chce vyvolať nostalgiu za „pokojným“ životom na slobodu nenáročných ľudí počas režimu KSČ?
Už v starom Ríme vládcovia vedeli, že ľuďom stačí k životu chlieb a k nemu hry. Sledovali tým odpútanie pozornosti obyvateľov od politických otázok. Robert Fico nám prevádza, ako sa politika chleba a hier robí v praxi. Chlebom sú zrušené dvadsaťkorunáčky, či päťdesiatkorunovú úspory pri spotrebe plynu u dôchodcov nad 65 rokov. Hrami kadejaké majálesy pripomínajúce jednu z najtemnejších dôb slovenských dejín. Stratégia funguje. Percentá popularity stúpajú a zdá sa, že politické prešľapy ministrov Harabina, Jahnátka či Valentoviča ľudí absolútne nezaujímajú.
