Čerstvým príkladom je snaha novelizovať Zákonník práce s cieľom prinavrátiť silu odborom, obmedziť prepúšťanie z práce, určiť maximálnu dĺžku pracovného týždňa, jednoducho vyjadrené slovami šéfa exekutívy: „Odstrániť stav, keď sa Zákonník práce považuje za tretí najliberálnejší na svete“. Nebol by to Robert Fico, keby mu nevadilo niečo, čo bolo prijaté za vlády Mikuláša Dzurindu a čo jednoznačne ozdravilo podnikateľské prostredie a pomohlo tak k rastu domáceho produktu a tým pádom aj životnej úrovne obyvateľov. Fico ešte z opozície vnucoval svojim voličom predstavu Slovenska ako spustošenej možno až mesačnej krajiny, tak prečo túto predstavu čo najrýchlejšie nenaplniť.
Nechcem sa svojimi úvahami pliesť do remesla ekonómom, ale už niekoľko dní čítam učebnicu ekonómie od profesora Roberta Holmana z VŠE v Prahe (Holman, R., Ekonomie. 3. aktualizované vydanie, Praha: C. H. Beck, 2002). Namiesto vlastných postrehov preto vyberám niekoľko príkladov z uvedenej učebnice, ktoré môžu poslúžiť ako reakcia na plány šéfa Smeru-SD spustošiť slovenskú ekonomiku. Komentár nech si urobí každý sám.
Pružné pracovné trhy a hospodársky rast
„Pružnosť pracovných trhov má vplyv aj na ekonomický rast. Americká ekonomika rastie v posledných šiestich rokoch tempom okolo 3,5%, zatiaľ čo EU dosahuje tempo okolo 2,5%. Čím sa Amerika od Európy líši, to výstižne charakterizoval bývalý šéf nemeckej centrálnej banky Hans Tietmeyer: „Európska únia trpí strnulosťou svojich vlastných štruktúr, včítane trhu práce.“ Americké odbory majú dnes na pracovných trhoch oveľa menší vplyv, než mali ešte v 80tych rokoch a ako majú odbory dnes v Európe. Americké firmy môžu ľahšie prepúšťať zamestnancov a tí si ľahšie hľadajú nové miesta. Pružné pracovné trhy sú veľkou výhodou pre potrebné štrukturálne zmeny i pre rýchle zavádzanie nových technológií“ (Holman, s. 302).
Zákonná minimálna mzda
„Textilné firmy zamestnávajú vo svojich továrňach v nekvalifikovaných profesiách prevažne ženy a platia im veľmi nízke mzdy. Príčinou je nízka kvalifikácia týchto robotníčok, veľká ponuka ich práce a rovnako zlá ekonomická situácia textilných firiem. Predstavme si, že by bola uzákonená minimálna mzda, ktorá je vyššia ako doterajšia mzda robotníčok v textilných továrňach. Zamestnanci sú nútení im mzdy zvýšiť na úroveň zákonom stanovenej minimálnej mzdy. To však má za následok, že firmy prepustia niektoré robotníčky z práce, pretože sa im prestane vyplácať ich zamestnávať“ (Holman, s. 298).
Zhubná inflačná špirála
„Centrálna banka akomodovala zvýšenie miezd zvýšením peňažnej zásoby. Nedobrovoľná nezamestnanosť síce zmizla, ale za cenu zvýšenia cien. Zamestnanci si po určitej dobe uvedomili, že predchádzajúce zvýšenie miezd, ktoré si vynútili, im nič neprinieslo – pretože sa zvýšili ceny, zostali reálne mzdy bez zmeny. Keď si to zamestnanci a odbory uvedomia, ich mzdové požiadavky sa obnovia. (...) Zníženie miezd odbory presadiť nemôžu, zato však môžu presadiť ďalší rast nominálnych miezd. Tak sa objaví ďalší mzdový šok a situácia sa opakuje. Keď centrálna banka tento mzdový rast akomoduje zvýšením peňažnej zásoby, zvýšia sa ceny a reálne mzdy sa vrátia na predchádzajúcu úroveň. A zamestnanci opäť požadujú zvýšenie nominálnych miezd. Tak sa začína rozvíjať zhubná inflačná špirála. Mzdy a ceny sa navzájom doháňajú. (...) Zamestnanci a ich odbory sa štylizujú do role obetných baránkov inflácie a tvrdia, že sa jej len bránia“ (Holman, s. 552).
Rozbujnená byrokracia
„Ako bojovať s rozbujnenou byrokraciou? (...) Ani jednorazové akcie zamerané na zníženie byrokracie k ničomu nevedú. Vláda napríklad uloží ministrom zreorganizovať svoje úrady a prepustiť určitý počet ľudí“. (v slovenských podmienkach napr. „príkaz“ R. Fica na zníženie byrokracie o 20%) „O nejaký čas ale rozpočty úradníkov opäť narastú.“ (v slovenských podmienkach napr. návrh zriadiť úplne nové ministerstvo pre cestovný ruch) „Jedným z účinných prostriedkov k zníženiu byrokracie je privatizácia niektorých štátnych činností a inštitúcií. Napríklad labouristická vláda v Anglicku sa chystá privatizovať sociálne služby“ (Holman, s. 622).
V knihe od profesora Holmana sa nachádza celý rad ďalších názorných príkladov zhubných následkov silného postavenia odborov, obmedzovania slobodného trhu, častých nekompetentných zásahov štátu (vlády) do ekonomiky. Vrelo odporúčam na čítanie všetkým neekonómom, ale obzvlášť Robertovi Ficovi (ale aj ministerke Tomanovej, ministrom Jureňovi a Valentovičovi, či poslancom Veteškovi, Madejovi a i.). Mať aspoň minimálne poňatie o fungovaní ekonomických zákonov je elementárna povinnosť každého predsedu vlády slobodnej krajiny. Samozrejme aj toho slovenského, aj napriek jeho nadprirodzenej schopnosti ponúkať vlastné „zaručené“ riešenia na každý problém.
Zákony ekonomiky zatiaľ neoklamal nikto. A nepodarí sa to ani šéfovi Smeru-SD. Čo je však nebezpečné, že niektorým babrákom (napr. komunistickým vodcom) sa už podarilo presvedčiť iných ľudí, že sa im to predsa len podarilo. A ani po viac než sedemnástich rokoch ich z tejto ilúzie zatiaľ nikto nedostal.
