Niežeby trpel hnačkami, ale vždy, keď sa má dostaviť na súdne pojednávanie ako obžalovaný, nechá sa hospitalizovať v nejakom nemocničnom zariadení. Médiá to chvíľu komentujú, dokonca prinesú kritické vyjadrenia niektorých absolventov práva z radov politikov a v záujme objektívnej žurnalistiky aj obhajobu pacienta z úst potmehúdsky sa usmievajúcej lekárky. Na druhý – tretí deň po opakovane odročenom pojednávaní je občan Marhuľa prepustený do domáceho liečenia. Bulvár neskôr prinesie fotografie, ako táto celebritka veselo naháňa v tmavých uličkách mladé dievčatá, či ako si so stoickým pokojom poťahuje z cigarety. A to podotýkam, napriek jeho ťažkej „ischemickej chorobe srdca“, ktorej symptómy sa už so železnou pravidelnosťou, ako blesk z číreho neba, objavia ako na potvoru práve v čase, keď musí spravodlivosti vysvetliť, ako údajne obral desiatky tisíc ľudí o ich neraz aj celoživotné úspory. Kto vie, u koľkých ľudí spôsobil svojim konaním ischemickú chorobu srdca práve on?
Ale nielen Jozef Marhuľa má „zmysel pre humor“. Aj štát je poriadny špekulant. Prepustí tohto šibala z vyšetrovacej väzby aj napriek tomu, že ho už po vydanom zatykači musel čapiť na hraniciach pri pokuse zdrhnúť z krajiny a vyhnúť sa tak trestnému stíhaniu. Za aktívnej asistencie vtedajšej poslankyne, dnes štátnej tajomníčky ministerstva zahraničných vecí (Kto to kedysi hovoril o mafiánskych chápadlách siahajúcich až do poslaneckých radov a prečo bol ten „drzý“ človek hneď po zmene vlády odvolaný z postu viceprezidenta policajného zboru???).
Aby toho sarkazmu zo strany štátu nebolo dosť, naparí súdnemu absentérovi pokutu v nominálnej hodnote 50-tisíc korún slovenských. Šibal Marhuľa zabudol totiž včas doručiť ospravedlnenku. Nuž pre človeka, ktorý sa mal podľa vznesených obvinení spolu so svojimi ďalšími dvomi kumpánmi obohatiť tunelovaním nebankových subjektov o 800 miliónov korún, je to skutočne „horibilná suma“. Pripomína mi to trochu prípad, keď dcérenka Mečiarovho privatizéra z Košíc dostala za zabitie človeka pri automobilovej nehode (ktorú sama spôsobila) iba finančnú pokutu. Síce vysokú, ale len pre obyčajného človeka, nie pre dcéru otca, ktorý pred niekoľkými rokmi bačoval vo Východoslovenských železiarňach. To je ako keby ste niekomu s priemerným platom naparili za zabitie 200 korunovú pokutu. Rozdiel by však bol v tom, že človek s priemerným platom by k tým peniazom prišiel poctivou cestou.
Vinníkom tejto frašky je teda štát, ale štát je iba abstraktný pojem. Hľadajme konkrétnych vinníkov. Marhuľu nepustil na slobodu štát, ale generálny prokurátor. Zvláštne, že si z množstva obvinených vybral práve jeho. On šéf prokuratúry. Údajne však bolo všetko v súlade so zákonom. Otázne je aj to, prečo Špeciálny súd nepožiada o znalecké posúdenie domnelej diagnózy okamžite po každom odročení pojednávania. Za oneskorenú ospravedlnenku mohli zodpovední pracovníci udeliť pokutu iba maximálne 50-tisíc. Prečo? Vyššiu pokutu zákon neumožňuje. Ale ak by si traja obvinení rozdelili 800-miliónový lup „spravodlivo“ na tri časti, koľko 50-tisícových poukážok musí ešte súd poslať, aby ich dotyčný začal brať vážne?
Obchádzanie zákonov teda poriadne bije do očí. V legislatíve sa tak stále nachádza kopec medzier, vďaka ktorým si možno aj napriek ťažkým obvineniam pokojne užívať starobu i za zvláštnych okolností nahromadený majetok a trebárs aj na staré kolená s ischemickou chorobou srdca naháňať mladé žabky. Zákony však navrhujú poslanci a členovia vlády resp. vláda (dokonca aj húževnatý minister spravodlivosti), schvaľujú ich poslanci. Vážení ministri a poslanci, zodvihnite preto preboha tie svoje lenivé zadky a urobte koniec tejto fraške. Ak ste dokázali zmeniť zákon kvôli Černákovi, zmeňte ho aj kvôli Marhuľovi. Obaja menovaní sú z rovnakej fajty, tak nerobte medzi nimi výnimky. A to aj napriek tomu, že ten druhý niektorým z vás kedysi hojne prispieval do vašich straníckych kasičiek.
