Lenže rodičia boli vynaliezavejší. Na prvého mája sme väčšinou chodili k starej mame sadiť zemiaky. Však, keď už máme sviatok práce, ako inak ho osláviť, než prácou. Alebo niekedy sme si len tak s celou rodinou zašli do hory, uvariť guláš. Však, kto bude furt pracovať.
Ale nielen na prvomájové oslavy nemám žiadne spomienky. Neužil som si ani spartakiádu. Aj tá ma nejako obišla. V druhej triede zvíťazila moja lenivosť a v siedmej sme sa prihlásiť nemohli. Vraj sme sa už museli pripravovať na prijímacie pohovory na strednú školu (?!).
Ale na čo určite nezabudnem, tak to bol Prechod frontovou líniou. Z Podbrezovej rovno do Krpáčova, na jedno z miest v Nízkych Tatrách, kde zoskakovali počas povstania sovietski partizáni. Niekoľkokilometrový pochod, pre istotu aj s plynovou maskou a s minimálne jedným stanovišťom, kde sa cvičila streľba zo vzduchovky...
Nezabudnem ani na ten blažený pocit, keď som si po skončení druhej triedy, v letnom pionierskom tábore na Bystrej, vymenil svoju krvavočervenú pioniersku šatku so svetločervenou šatkou jedného sovietskeho pioniera. Pamätám si na hrdosť, ktorú som pociťoval, keď sme sa po prázdninách stretli opäť na školskom dvore a ja som mal ako jeden z mála vtedajších tretiakov na svetlomodrej košeli nie československú, ale sovietsku pioniersku šatku. Rovnako mi ostane v pamäti pocit averzie k spolužiakovi, ktorého po sérii priestupkov proti školskému poriadku, vylúčili z pionierskej organizácie a odobrali mu tú „krásnu“ šatku červenej farby.
Veru, dnes si len hlavu chytáme nad tým absurdným obdobím, v ktorom sme žili (prežívali) a v ktorom som nielen ja strávil svoje detstvo. Nechápavo dnes krútim hlavou nad mnohými spomienkami, viažucimi sa práve na tento obludný režim. Bolo to obdobie totality, v ktorej komunisti nepotrebovali viac používať brutálne násilie. Dlhoročným vštepovaním komunistickej ideológie do našich myslí sa im podarilo dosiahnuť to, po čom túži každý diktátor. Ich perverzné normy sme prijali za vlastné.
A potom prišiel práve ten November 1989, ktorý dnešný premiér, zrejme vtedy ako nádejný komunistický káder, vôbec nespozoroval. Zrušili sa prvomájové pochody, spartakiáda, na vešiak sme zavesili aj tie pionierske mundúry. Zrušil sa aj nezmyselný Medzinárodný deň žien, ktorým komunisti vynahradili matkám ich vlastný sviatok. Niektoré mestá sa nehanbili prinavrátiť svojim mestám prívlastok Svätý. A levica v štátnom znaku mala na hrudi opäť slovenský dvojkríž.
Lenže čas uteká ako voda a mnohí ľudia si z reálsocializmu pamätajú už len to pozitívne. Pamätajú si 8. marec ako príležitosť, poriadne si vypiť na pracovisku, prvý máj ako uliatie sa z práce, ale aj zo školy, prvomájové vrtuľky ako náhradu deťom za ich boľavé nohy z dlhých pochodov, deda mráza ako smiešnu postavičku nosiacu darčeky...
Lenže všetky tie „krásne“ veci, na ktoré sa dnes docent Fico pozerá s nostalgiou, nás všetkých stáli slobodu (hoci mnohí si to nechcú pripustiť) a niektorých aj život.
