Víťazom parlamentných volieb sa samozrejme stala strana Smer-SD (zvíťazila), ale hrdo sa cítili aj poslanci za SDKÚ-DS (vyšší percentuálny zisk ako keby zastieral oči pred stratou voličov v reálnych číslach) a nezaostali ani chlapci a dievčatá zo SNS (po štyroch rokoch opäť v parlamente a šup ho rovno do vlády). Napriek totálnym stratám sa usmieval aj predseda Ľudovej strany. Napokon po ôsmich rokoch nulového koaličného potenciálu ho o ruku požiadal okrem KDH každý stranícky subjekt. Veru, kto iný sa mohol cítiť viac víťazom volieb, ako trojnásobný expremiér. KDH a SMK si v percentuálnom vyjadrení obhájili svoje pozície, takže nikto z nich sa necítil byť porazený (KDH sa cítilo byť sklamané, ale nie porazené). Takže aj vo voľbách do NR SR išlo výlučne len a len o víťazov.
Na prvý pohľad by sa zdalo, že po tohtoročných komunálnych voľbách išlo všetko podľa odskúšaného scenára. Predseda Smeru-SD Fico zvolal ešte pred obedom tlačovku, kde sa sám vyhlásil za víťaza volieb (fúzia kartelového Smeru s masovou SDĽ priniesla ovocie). Namosúrený Dzurinda však konal úplne inak, než by divák večerného spravodajstva očakával. Expremiér sa zmohol len na kritiku Ficovho prejavu, ale svoju stranu za víťaza nevyhlásil. Prečo? Pretože si dobre uvedomoval, že porazeným v tohtoročných komunálnych voľbách je jednoznačne jeho strana a nech hľadal ako hľadal, dôvod na vyhlásenie SDKÚ-DS za víťaza volieb jednoducho nenašiel.
Dzurindova partaj získala v počte zvolených primátorov a starostov len 4,44 percentný podiel (na rozdiel od 14,43 percentného podielu Smeru-SD) a ocitla sa tak na predposlednom mieste spomedzi parlamentných politických strán (za SNS, ktorá má však len cca. 1500 členov). Pre stranu, ktorá v republikových voľbách získala druhé miesto, je to katastrofálne málo. Podobne slabý výsledok dosiahla vo voľbách poslancov miestnych zastupiteľstiev. Oproti komunálnym voľbám spred štyroch rokov (spomedzi parlamentných strán rovnako predposledná) si teda nijako výrazne nepolepšila (2002 - 4,4% starostov a primátorov a 5,0% poslancov miestnych zastupiteľstiev).
Kde hľadať príčiny tohto žalostného stavu? Jednoznačne vo vnútrostraníckej politike SDKÚ-DS. Dzurindova strana od začiatku rezignovala na budovanie silných a rovnako vyvážených regionálnych štruktúr (z 30 poslancov sedí v NR SR 12 zástupcov bratislavskej župy, z banskobystrickej len jeden!). Svoj úspech odvodzuje od popularity čelných predstaviteľov. Nezáleží na tom, či je človek kandidujúci za SDKÚ-DS člen alebo nie, dôležitý je počet hlasov, ktorý je schopný priniesť viac hlasov na republikovej úrovni. A tak sa netreba čudovať, že ktosi len týždeň po vstupe do strany je zvolený do funkcie podpredsedu(níčky).
Elita strany sa betónuje v bratislavskej centrále. Do karát jej nahráva jeden volebný obvod pri voľbách do NR SR. Strana tak nepotrebuje lídrov v každom regióne. Stačí jeden mediálne úspešný vodca v Bratislave a jeho sedem - osem verných nasledovníkov. Takmer všetci z hlavného mesta. V regionálnych a komunálnych voľbách však potom strana výrazne stráca. Hľadá náhradných kandidátov v hercoch, športovcoch, podporuje kandidátov kresťanských demokratov (ale aj Smeru-SD a ĽS-HZDS), lebo nemá koho ponúknuť z vlastných radov. Volebné koalície sa potom stávajú ideálnou výhovorkou na zdôvodnenie tvrdení o nejednoznačnom víťazovi volieb, teda neschopnosti priznať vlastnú porážku.
V komunálnych voľbách teda vyhral Smer-SD (ak nerátame nezávislých kandidátov). Aj napriek protestom Mikuláša Dzurindu. A možno by sa predsa len našiel dôvod, prečo by sa šéf SDKÚ-DS mohol cítiť rovnako víťazom. Strana si predsa obhájila pozíciu spred štyroch rokov. Aj tento krát získala „pekné“ predposledné miesto.
