Hoci by som si nedovolil kafrať psychiatrom do remesla, predsa mám podozrenie, že jednou z príčin tejto choroby je dlhodobý pobyt vo vysokej politike. Učebnicových príkladov politikov s počiatočnými symptómami paranoje máme totiž k dispozícii ako maku. Ich spoločným znakom je vytváranie si imaginárneho nepriateľa (často sú to médiá). Boj proti nemu má však len zakryť vlastné politické zlyhania, neúspechy, zrejme pomáha aj pri liečení pocitu vlastnej neschopnosti.
Snáď najznámejším príkladom je trojnásobný expremiér Vladimír Mečiar, toľkokrát obvinený z klamstva. Mám však podozrenie, že on bol o svojich bludných výrokoch hlboko presvedčený. Takže Mečiar vlastne nikdy neklamal, len táral. Pravidelne verejnosti prezentoval bludy o akomsi vonkajšom nepriateľovi, škodiacemu Slovensku a jeho občanom. Za osobné zlyhania vinil takmer všetkých, od vlastných straníckych kolegov, opozičných strán, médií, mimovládnych organizácií, cez dohody susedných štátov až po super tajné rokovania ministrov zahraničných vecí USA a Ruska. Nikdy nedokázal prejsť sebareflexiou, prehodnotiť svoje rozhodnutia a pripustiť si, že tajné spiknutia proti nemu sa odohrávali nanajvýš v jeho hlave. V súkromnom živote si dokonca vytvoril človeka, ktorý ho neustále prenasleduje s ponukou požičať mu 40 miliónov na rekonštrukciu jeho puebla v Trenčianskych Tepliciach. Skutočne ťažký pacient.
Mečiarov nasledovník nebol až taký zložitý prípad, hoci príznaky paranoje sa prejavili aj u neho. Keď sa mu prestalo dariť a percentá začali klesať, začala ho prenasledovať akási tajuplná skupinka, škodiaca nielen jemu, jeho strane, ale (podobne ako u jeho predchodcu) aj záujmom Slovenska.
U súčasného predsedu vlády sa symptómy začínajúcej paranoje objavili ešte pred nástupom do premiérskeho kresla. Akonáhle si však do neho sadol, diagnóza spustila reťazovú reakciu. Najskôr šlo o nadnárodné spoločnosti, pravidelne ide o médiá, najnovšie o dôchodkové správcovské spoločnosti. Ako inak, súkromné. Pretože všetko, čo je súkromné a zarába, dáva prácu iným, je škodiace Slovensku resp. jeho občanom. Takže pozor, ak zarábate vlastnou hlavou, ste v druhom pilieri, nevadilo vám dať lekárovi dvadsaťkorunáčku, váš dedko s babkou kašlú na "padíka" na plyn, kvôli Šmihulovi ste prestali sledovať večerné spravodajstvo STV, nedajbože podnikáte a dávate ľuďom prácu (samozrejme ich popritom aj vykorisťujete), ste objektom záujmu premiérových bludov.
Premiérske kreslo však nie je podmienkou na prepuknutie paranoických príznakov. Ján Slota si napríklad vytvoril akéhosi imaginárneho vlastníka svojho majetku. Jeho najznámejším paranoickým bludom je presvedčenie, že vilka a jachta v Chorvátsku, luxusné autá a motorky, na ktorých ho bežne vidieť, sú požičané od firmy jeho beninského „priateľa“. Naozaj zaujímavý blud, ale rovnako učebnicový príklad.
Symptómy paranoje u slovenských politikov by naozaj mali riešiť psychiatri a nie amatéri. Napokon u Vladimíra Mečiara sa už stalo. Nie je to nič tragické, stáva sa. Chorobu len treba včas podchytiť a nasadiť správnu liečbu. Veď človek nikdy nevie, kde a akej diagnóze podľahne. Za chorobu sa skutočne netreba hanbiť (možno tak za syfilis). Tragické však je, ak paranoji podľahne aj široká verejnosť a bludom predstaviteľov politickej elity napokon začne veriť. Takže pán premiér, ak nechcete škodiť záujmom obyvateľov Slovenska, je najvyšší čas začať s liečbou!
