Som učiteľ. Hrdý učiteľ, ktorý si 25 rokov poctivo vykonáva svoje poslanie s láskou a zodpovednosťou voči tým najmenším a častokrát vraj aj najmilším deťom. Som aj riaditeľ. Taký malilinký a skromný. Takmer neviditeľný v tejto spoločnosti. Večný študent, ktorému okrem domácej prípravy prischli písomnosti povinnej školskej dokumentácie. Aby som bola plne kvalifikovaná riaditeľka, študujem celé roky. Prvá atestácia, vzdelávanie vedúcich pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov. Bez toho to nejde. Zbieram odborné, ale aj životné skúsenosti.
Dnes som si dala pauzu v učení a využila som krásne slnečné počasie po pracovnej dobe na malú prechádzku. Obhajobu záverečnej práce mám síce o týždeň, ale skutočne potrebujem vypnúť. Zdalo sa mi byť príjemne, až kým som sa nestretla s príslušníkom justičnej a väzenskej stráže. Po krátkom rozhovore sa mi aj slnko zdalo akosi viac zubaté, Ako to? Táto otázka vo mne zarezonovala počas nášho rozhovoru viackrát. Takže pekne poporiadku...Istý mladý muž venčil svojho psa a akosi sme sa začali spolu zhovárať.
Ja riaditeľka materskej školy s 25 ročnou praxou, On čerstvý príslušník justičnej a väzenskej stráže. Obaja "strážime". Ja malé deti, on väzňov . Aspoň takto to vníma spoločnosť. Neskromne sa priznám k svojmu veku. Mám niečo cez štyridsať. On toho roku 25. To je presne toľko, koľko ja vychovávam deti. A možno som tohto mladíka aj učila v materskej škole. Možno som mu odovzdávala malé základy pre terajšie povolanie. Slovo príde aj na našu prácu samozrejme. Som zvedavá a začínam porovnávať. Dovolenky máme my učitelia viac. To je fakt. A tu sa to pre nás aj končí.
Ostávam sklamaná, ponížená a cítim sa mizerne. Zarábam rovnako, ako toto mladé stvorenie, ktoré ešte ani nevie poriadne, čo je to pracovať. Dvadsaťpäť rokov mi trvalo dostať sa na finančnú úroveň tohto mladíka??A to má ďalšie benefity, o ktorých ja ani snívať nemôžem. Teda môžem, ale nie v súčasnom školstve a nie na Slovensku.
Ja si PN-ku nemôžem dovoliť, aj keď by som už potrebovla. Jednak nemá kto robiť a ďalšia vec, že si to nemôžem dovoliť z finančných dôvodov. Pre nás neplatia žiadne plne hradené PN-ky, OČR a iné výhody. Žiadne osobné ohodnotenie, trináste platy atď...Som ja potrebná, keď spoločnosti na mne nezáleží? Asi to stráženie väzňov je omnoho dôležitejšie, ako "strážiť" (vychovávať a vzdelávať) deti, ktoré sú budúcnosťou národa. So sklopenou hlavou sa vraciam domov, aby som pokračovala v príprve na obhajobu a záverečné skúšky, za ktoré okrem "PAPIERA" nič nemôžem čakať.
A tak miesto učenia znechutene píšem tento blog. Kto je pre spoločnosť viac? Kladiem si opakovane túto otázku. Väzeň, alebo dieťa???Možno sa raz dozviem ako to s ním dopadlo. Veď do dôchodku pôjdeme v rovnakom čase...Ja budem mať síce o 20 rokov viac a pár stovák menej, ale hádam sa aspoň dožijem .
