Na Slovensku už dávno nejde len o spor medzi „mainstreamom“ a „alternatívou“. To je príliš jednoduchý opis. Presnejšie je povedať, že okolo dnešnej vládnej koalície vznikol celý mediálny ekosystém: vlastné sociálne siete, spriaznené alternatívne médiá, vybrané online televízie, opakované tlačovky, priame videá, štátna reklama a po premene RTVS na STVR aj zápas o verejnoprávny priestor.
Nie je to nutne systém, kde niekto sedí v jednej miestnosti a každé ráno rozdáva príkazy. Funguje to skôr ako sieť vzájomných výhod. Politici dostávajú nekritický priestor. Médiá dostávajú prístup, publikum, legitimitu a niekedy aj peniaze cez reklamu. Volič dostáva jednoduchý príbeh: vláda ho chráni, opozícia škodí, médiá klamú, mimovládky sú nepriateľ, Brusel diktuje a každý kritik je súčasťou nejakej „protislovenskej“ siete.
Najprv zničiť dôveru v kritické médiá
Robert Fico po návrate k moci označoval viaceré médiá za nepriateľské alebo neželané. The Guardian v novembri 2023 písal, že Fico označil TV Markíza, Denník N, SME a Aktuality za nepriateľské médiá a hovoril o preverovaní ich vstupu na Úrad vlády. Český iRozhlas neskôr opísal, že Fico s kritickými denníkmi nekomunikuje, ale chodí do konšpiračných a alternatívnych médií, kde dostáva oveľa pohodlnejší priestor.
Toto je základná komunikačná technika. Keď neviete alebo nechcete odpovedať na nepríjemné otázky, spochybníte samotného pýtajúceho sa. Kritický novinár potom nie je človek, ktorý kontroluje moc. Je to aktivista, nepriateľ, sluha opozície alebo nástroj zahraničných záujmov.
Takto sa vytvorí informačná obrana. Keď kritické médium prinesie kauzu, časť publika ju už vopred odmietne. Nie preto, že pozná fakty, ale preto, že zdroju neverí.
Vlastné sociálne siete
Smer veľmi dobre pochopil, že nepotrebuje čakať na večerné správy. Fico, Blaha, Kaliňák a ďalší komunikujú priamo cez Facebook, Telegram, YouTube, krátke videá a tlačové výstupy. Tam si určujú tempo, tému aj rámcovanie.
Výhoda je obrovská. Politik nemusí odpovedať na otázku, ktorú nechce počuť. Natočí video, kde si sám položí otázku, sám si na ňu odpovie a ešte si sám určí vinníka. Takto vzniká komunikácia bez kontroly.
Typický vzorec je jednoduchý:
Najprv sa vyberie nepriateľ: opozícia, prezidentka, novinárov, mimovládky, Brusel, Ukrajina, progresívci, „liberálne elity“, a podobne. Potom sa vytvorí emócia: hnev, strach, poníženie alebo pocit zrady. Následne príde jednoduché vysvetlenie: „oni škodia Slovensku“. A nakoniec riešenie: „my vás pred nimi ochránime“. Takýto obsah potom preberajú spriaznené portály. A z obyčajného videa je zrazu dôveryhodný článok v „alternatívnych médiach“, ktoré jediné píšu pravdu.
Alternatívne a spriaznené médiá
Do tohto priestoru patria médiá ako eReport, Hlavné správy, Infovojna, Extra plus či rôzne online relácie a kanály. Nie všetky sú rovnaké a nie všetky fungujú rovnakým spôsobom. Spája ich však to, že často vytvárajú pre koaličných politikov priaznivejší, menej konfrontačný priestor než tradičné redakcie.
Portál eReport je v tomto zaujímavý symbol. Podľa vlastného textu eReportu ho v roku 2020 založil Fedor Flašík, človek dlhodobo spájaný s politickým marketingom a Smerom. Denník Postoj už v roku 2023 písal o tom, ako sa z časti „mediálnej alternatívy“ stáva nová vládna propaganda, pričom spomínal aj eReport a vyjadrenie Flašíka, že alternatívne médiá zostanú „kritické aspoň voči opozícii“.
Pri Hlavných správach a Infovojne treba byť presný: projekt Konšpirátori.sk ich eviduje medzi webmi, pri ktorých má odborná komisia pochybnosti o dôveryhodnosti a kvalite obsahu; Hlavné správy majú v databáze skóre 8,5 a Infovojna 8,8. To samo osebe nie je štátny rozsudok, ale je to dôležitý signál, ako tieto médiá hodnotia odborníci na mediálnu dôveryhodnosť.
Pre koalíciu sú tieto médiá užitočné preto, že nefungujú len ako informátori. Fungujú ako zosilňovače nálady.
Dobrým príkladom bol naratív o Ivanovi Korčokovi ako o „vojnovom kandidátovi“ či „vojnovom štváčovi“. Spriaznené médiá tu nefungovali primárne ako kontrolóri pravdivosti tohto tvrdenia, ale ako jeho zosilňovače. Zložitejšia debata o zahraničnej politike sa zredukovala na jednoduchú emóciu: strach, že Korčok zatiahne Slovensko do vojny.
STVR a boj o verejnoprávny priestor
Najsilnejšia časť ekosystému je verejnoprávne médium. Kým alternatívne weby presviedčajú už presvedčených, verejnoprávna televízia a rozhlas zasahujú aj ľudí, ktorí politiku nesledujú denne.
Preto bola premena RTVS na STVR taká dôležitá. Associated Press písal, že vláda schválila kontroverznú zmenu verejnoprávneho rozhlasu a televízie, pričom kritici varovali, že môže viesť k vládnej kontrole média. Návrh pripravila ministerka kultúry Martina Šimkovičová nominovaná SNS; Associated Press zároveň pripomenul, že pôsobila v internetovej televízii známej šírením dezinformácií.
MFRR a International Press Institute vo svojej správe z roku 2025 išli ešte ďalej: uviedli, že zrušenie RTVS a vytvorenie STVR priamo porušilo pravidlá Európskeho aktu o slobode médií a že novú STVR kontrolujú výlučne provládni nominanti. Euromedia Ownership Monitor tiež konštatuje, že transformácia RTVS na STVR oslabila poistky proti politickému zasahovaniu.
Dôležité je, že nejde len o právny názov inštitúcie. Ide o to, kto rozhoduje o vedení, kto nastavuje vnútornú kultúru, koho pozývajú do diskusií, aký jazyk sa používa v správach a či sa vládne vyhlásenia kontrolujú alebo len prenášajú.
Aj monitoring Rady pre mediálne služby za rok 2025 ukázal problém. Podľa článku Aktualít bola v diskusných reláciách STVR najčastejšou stranou Smer a regulátor v spravodajstve identifikoval aj PR príspevky; nadštandardne pozitívny prístup mal byť zaznamenaný najmä pri ministrovi Erikovi Tomášovi z Hlasu. MEMO 98 zároveň upozornilo, že vnímanie objektivity STVR sa po zániku RTVS prepadlo z 27,9 % na 18,9 %.
Symbolickou čerešničkou na torte je personálne pozadie novej šéfky STVR Martiny Flašíkovej. Rada STVR ju v máji 2025 zvolila za generálnu riaditeľku verejnoprávneho telerozhlasu. Flašíková je dcérou Fedora Flašíka, dlhoročného politického marketéra spájaného so Smerom, ktorý založil portál eReport. Práve eReport pritom patrí medzi médiá, ktoré často poskytujú výrazne priaznivý priestor vládnym stranám.
Štátna reklama a peniaze
Mediálny vplyv nestojí iba na ideológii. Stojí aj na peniazoch.
Transparency International Slovensko v apríli 2026 upozornila, že Ministerstvo pôdohospodárstva vedené Richardom Takáčom zo Smeru zaplatilo z verejných peňazí za promo priestor v médiách eReport, Hlavné správy a Extra plus už vyše 164-tisíc eur. To je dôležité, lebo štátna reklama môže byť legitímna, ale ak tečie selektívne do politicky priaznivých médií, vytvára finančnú motiváciu držať správnu líniu.
Euromedia Ownership Monitor upozorňuje, že na Slovensku chýba centralizovaný verejný register štátnej reklamy a že takáto decentralizovaná a neprehľadná reklama môže umožňovať selektívne umiestňovanie peňazí a politické zvýhodňovanie.
Toto je mäkká forma kontroly. Netreba nikomu volať a prikazovať mu titulok. Stačí vytvoriť prostredie, kde lojálne médiá dostávajú prístup, rozhovory, citácie, zdieľania a občas aj reklamu. Kritické médiá dostávajú nálepku nepriateľa.
Influenceri ako nová forma politickej reklamy
Do tej istej logiky peňazí v politickej komunikácii zapadá aj kauza influencerskej podpory Petra Pellegriniho v prezidentskej kampani. Nejde síce o štátnu reklamu, ale o podobný problém: kto platí za politické posolstvá, ako sú označené a či volič vie, že sleduje autentický názor alebo platenú kampaň.
Po voľbách sa objavili podozrenia, že časť známych osobností a influencerov mohla dostať ponuky na platenú podporu Pellegriniho. Influencer Filip Jovanovič, známy ako Jovinečko, verejne tvrdil, že mu bola ponúknutá suma v desiatkach tisíc eur za podporu kandidáta na Instagrame. Neskôr podľa médií vypovedal na polícii, že ho mala kontaktovať Zuzana Strausz Plačková s ponukou približne 30-tisíc eur za storku na podporu Pellegriniho. Prezident tieto tvrdenia odmieta a tvrdí, že influencerom za podporu neplatil.
Aj keby sa napokon nepreukázalo priame napojenie na oficiálny štáb, samotná kauza ukazuje slabé miesto modernej politickej komunikácie. Vplyv už netečie len cez televízie, noviny a bilbordy. Tečie aj cez Instagram, celebrity a „osobné odporúčania“, ktoré môžu pôsobiť spontánne, hoci v skutočnosti môžu byť súčasťou platenej kampane.
Najväčšie riziko: nie propaganda, ale paralelná realita
Najväčší problém nie je, že existujú médiá priaznivé vláde. V demokracii môžu existovať konzervatívne, ľavicové, liberálne aj národné médiá. Problém vzniká vtedy, keď sa celý systém začne uzatvárať do paralelnej reality.
V nej vláda nikdy nezlyháva, iba bojuje. Kritika nikdy nie je legitímna, iba objednaná. Kauza nikdy nie je kauza, iba útok. Opozícia nikdy nemá argument, iba šíri nenávisť. Novinár nikdy nekontroluje moc, iba škodí Slovensku.
A práve toto je nebezpečné. Lebo demokracia nepotrebuje len voľby. Potrebuje aj spoločnú realitu. Ak sa spoločnosť rozpadne na tábory, ktoré neveria ani základným faktom, politika sa zmení na vojnu príbehov. A v takej vojne má výhodu ten, kto kričí hlasnejšie, nie ten, kto má pravdu.
Záver
Smer, Hlas a SNS si nevytvorili mediálny ekosystém zo dňa na deň. Smer si dlhodobo budoval priamu komunikáciu na sociálnych sieťach, využíval alternatívne médiá a útočil na kritické redakcie. Po návrate k moci sa k tomu pridala inštitucionálna rovina: premena RTVS na STVR, tlak na verejnoprávny priestor, selektívny prístup k médiám a štátna reklama v priaznivých kanáloch.
Výsledkom je systém, ktorý nepotrebuje každého presvedčiť. Stačí mu udržať vlastný tábor v presvedčení, že všetci ostatní klamú. A to je možno najväčšia sila tohto ekosystému. Nevyrába len správy. Vyrába nedôveru.
