Skoro ako cudzinec
Narodil som sa v Dunajskej Strede, ktorá je známa ako jedno z miest s najvyššou koncentráciou maďarskej menšiny v SR a svojho času aj ako mesto s vlastným podsvetím, vystrieľaným v jednom z tamojších barov. Tunajšia maďarská národnostná väčšina ( Slovákov je v tomto meste len necelých 13 percent) má vlastné školstvo, knihy, noviny, časopisy, kaviarne, galériu. Jednoducho: posledné roky si pripadám vo svojom rodnom meste skoro ako cudzinec. Ako „cudzinec“ viem síce „kuchynskú“ maďarčinu, čo znamená, že sa ňou dohovorím, ale to je asi všetko. Pred časom ma „mierne“ napálilo uvažovanie jednej známej, podľa ktorého, keďže som z Dunajskej Stredy, by som mal vedieť po maďarsky. Odpoveď? Opýtal som sa jej, kto je koho jazyk povinný ovládať: ja maďarčinu, alebo tu žijúci Maďar slovenčinu? Bol som prekvapený, ale nevedela mi odpovedať. Odpovedal som teda za ňu: „Ty si povinná ovládať slovenčinu. Že ja ovládam maďarčinu, je moja dobrá vôľa a duševné obohatenie.“ A hoci sa považujem za dosť tolerantného človeka, v tejto otázke som neustúpil ani o piaď... Druhým „orieškom“ v tomto meste sú informácie. Tunajší mestský úrad síce vydáva „Dunajskostredský hlásnik“, ale to je asi všetko. Pokiaľ sa niekto („cudzinec“ – hlavne Slovák)chce z novín dozvedieť viac informácií o regióne, skončí pri tomto periodiku (informáciách z mesta), lebo ostatné periodika, viac či menej sa hrajúce na noviny, sú inzertného charakteru a serióznejšie informácie v slovenskom jazyku by ste v nich nenašli ani mikroskopom.
Strana, kde si?
Informácie z regiónu, občas aj z „nadregiónu“ (rozumej z územia južnejšie od slovenských hraníc) prináša regionálny týždenník Žitný ostrov v – maďarčine. Usilovným listovaním, keď sa pred vami, ako potencionálnym čitateľom, mihne správa o nejakej nehode, vraždičke, či „zúrivý“ komentár na druhej strane dole, sa dostanete až k jednej(!!!) slovenskej strane. Pokiaľ ma vedomosti z matematiky neklamú, tak 13 percent (toľko má byť občanov slovenskej národnosti v Dajskej Strede) zo 16 (toľko je v priemere strán tohto regionálneho týždenníka) je 2,08. Čiže, kde sa nám stratila jedna strana? Neprislúcha mi unúvať čitateľa svojim subjektívnym názorom k obsahovej stránke týchto novín. Stačí, keď uvediem, že pred pár rokmi som si Maďarom dal preložiť komentár, ktorý je v týchto novinách na druhej strane dole. A Maďar(!!!) mi odpovedal, že „tento komentár nemá zmysel prekladať...“ A tu sa dostávame k ďalšiemu problému: jalovým rečiam. Tie sú „špecialitou“ aj jednej, aj druhej strany. Zo strany menšinových predstaviteľov maďarskej národnosti je to viac či menej úspešné masírovanie mozgov s názvom: Zachovanie národnej identity, či pocitu, že tí „zlí Slováci“ nás (rozumej Maďarov) opäť v niečom ohrozujú. Nevedia sa (predstavitelia maďarskej menšiny) zmieriť s aj viac či menej silnejúcim faktom, že na územie Žitného ostrova sa sťahuje z rôznych príčin čoraz viac občanov nielen slovenskej národnosti. Z tohto dôvodu napríklad v Lehniciach stúpol počet detí zapísaných do prvého ročníka „slovenskej“ základnej školy. Čiže pochopiteľná sociálna migrácia obyvateľstva, aj zmena národnostnej skladby juhu Slovenska, je vydávaná za dobre že nie národnostný útlak či nebodaj za asimiláciu najpočetnejšej menšiny v SR. Som ochotný sa staviť, že pokiaľ by sa na juh Slovenska sťahovala vo veľkom iná národnosť, nenarobilo by to toľko rozruchu a kriku ako v prípade tej „národnosti“ slovenskej.
"Ja neviem po slovensky"
Jedna z komerčných televízií v SR prišla minulý rok na to, že práve v Dunajskej Strede to nie je s ovládaním slovenského jazyka, žiakmi stredných škôl s vyučovacím jazykom maďarským, všetko s kostolným poriadkom. Vyslala štáb, pričom redaktorka nakrútila spravodajský „šot“, ktorého obsah bol na zaplakanie. V ňom náhodne(videl som to na vlastné oči) oslovení študenti stredných škôl s vyučovacím jazykom maďarským odpovedali, na priam stupídne jednoduché otázky v slovenčine, najdlhšou možnou vetou:“Ja neviem po slovensky.“ Pestovanie falošného ohrozenia „národnej integrity“ prináša ovocie v podobe zakomplexovaných, po slovensky sa bojacich hovoriť občanov maďarskej národnosti. Čo sa tým aj chce dosiahnuť? Územie južného Slovenska, ktoré má vyše 10 000 kilometrov štvorcových a má aj najväčšiu zásobáreň spodnej pitnej vody v strednej Európe, je zrejme dosť veľké, aby na ňom našli aj takíto „jazykoví nevedkovia“ pracovné uplatnenie. Pokiaľ ešte nie je čitateľ unavený týmito riadkami, žiada sa mi dodať, že toto všetko neplatí o Maďaroch „an blok“! Nikto tu žijúcim národnostiam v SR neberie komunikáciu, literatúru, školstvo, históriu !!! Len po vzore iných krajín by si mali k srdcu zobrať aj fakt potreby ovládať štátny jazyk krajiny v ktorej žijú. Nikto od nich nechce, aby slovenčinu ovládali na sto percent! Len sa (nielen po nich ) v budúcnosti bude chcieť „iba“ jej ovládanie...
