Obsah knihy nám umožní vychutnať si minulosť, popretkávanú spomienkami autora na krčmičky a iné podniky Bratislavy, z ktorých mnohé už neexistujú, ale vďaka faktografickej presnosti rozprávania autora, si aj mladší čitateľ utvorí presnú predstavu, ako asi vypadali. Podobne aj život v tých časoch, ovplyvnený socializmom, ktorý pred vyše dvadsiatimi rokmi odvial čas do nenávratna, sa vyznačoval jednotnosťou a krvopotným zháňaním vecí každodennej spotreby. Nám mladším pripadajú autorove spomienky o dlhých radoch na banány, či mäso, ako zlý sen… 60. roky minulého storočia mali v sebe podľa autora neopakovateľný závan nádeje a slobody, ktorý bol prerušený brutalitou sovietskych tankov na vyše 20 rokov. Životu po okupácii v roku 1968 sa autor venuje vo voľnom pokračovaní knihy s názvom Normálne 70. roky. Či tieto boli rokmi s prívlastkom normálne, ťažko povedať. Faktom ostáva, že aj napriek nepriazni, ktorú v spoločnosti narobila tzv. normalizácia, ľudia dokázali žiť svojim vlastným životom. Mali svoje radosti, starosti, uzatvárali sa do svojho sveta, ktorým sa stali buď ich panelákové byty, chalupy či záhradky. V knihe nájdeme tiež postavy a postavičky, ktoré akosi patria ku koloritu každého mesta, na ktoré ľudia s viac či menším úsmevom, či povzdychom spomínajú. Dá sa povedať, že ako „bígbíťák“ sa Šebo aj vo svojej druhej knihe venuje modlám vtedajšieho hudobného světa, medzi ktoré patrili v tých rokoch : Doors, Sex pistols, ABBA, Black Sabath, u nás Marika Gombitová, Varga, Ursiny, Elán, Karol Duchoň, Modus a ďalší. Vo Vatikáne zvolili nového pápeža, Rusi s Američanmi podpísali dohody o odzbrojení v Helsinkách, o Charte 77 sa dozvedáme, až keď Gott a Pilarová podpísali Antichartu a väčšina obavateľstva počúva západné rozhlasové stanice, dnes to vyznieva dosť zvláštne, kvôli hudbe či správam.. Skutočne sa pracovalo iba na fuškách a kradlo sa či podplácalo. (nepripomína vám to niečo?) Vtedajšie deti vyrastali v panelákoch s vedomím, že v škole nemajú hovoriť to, čo počuli doma. Prioritou pre nich boli: nahrávky z burzy, plagát z Brava či rifle z Tuzexu za bony od veksláka, počúvali Rádio Ö3 a na koncerty chodili do Budapešti. 60 km vzdialená Viedeň bola ďalej ako Ulanbátar. Namiesto socializmu s ľudskou tvárou tu bol "socializmus plného taniera". Začalo fungovať RVHP "(Radujme sa, Veseľme sa...H...o máme, Podeľme sa!). Humorný, ale, žiaľ, až príliš pravdivý pohľad na jedno desaťročie.
