A aby tej radosti nebolo málo, pripomeňme si jeden z otáznikov, ktorý sprevádza november 1989 už 19. rokov, a s ktorým súvisí iniciatíva jedného z exministrov spravodlivosti, ktorý pred časom prišiel s iniciatívou návrhu zákona o sprístupnení zväzkov bývalej ŠTB. Medzičasom nám vznikol Ústav pamäti národa. Pred vyše desaťročím boli archívy ŠTB ťažkým sústom pre niektorých ponovembrových politikov, ktorí tam mali "svoj" spis a tiež aj pre tých, ktorí v nich svoj spis mali, ale s ŠTB nikdy nespolupracovali. Veľa z týchto spisov bolo krátko po novembri 1989 skartovaných, časť z nich zmizla v zásuvkách niektorých vtedajšo-dnešných politických predstaviteľov, kde pomaličky tikajú ako bomby a čakajú na "svoj" okamih. Troška s krížikom po funuse nám vznikom Ústav pamäti (!) národa a pomaličky rokmi uležané "bahienko" (spolu)pracovníkov ŠTB vyplávalo na povrch. Vďaka spisom po ŠTB jeden politik sa pri oslovení "doktor" mykne a dostáva vyrážky, ďalší si na nič (rozumej spoluprácu s ŠTB nepamätá.) A ak nedajbože(!) s ŠTB prišiel do kontaktu, tak ich tak šikovne "občúral", že aj keď vlastne (možno) spolupracoval, tak vlastne (možno)nespolupracoval, lebo informácie od
neho (ne)boli ŠTB nič (alebo ak chcete aj figu) platné. Pokiaľ sa už bavíme o spolupracovníkoch ŠTB, spomeňme si na snahy už spomínaného exministra spravodlivosti, ktorý verejný život očistiť síce chcel, ale dodnes nezverejnil zoznam novinárov, ktorí spolupracovali s ŠTB a ktorý dostal ako predseda vlády pred vyše desaťročím! Novinári sú dosť dôležitou súčasťou verejného života. Minimálne už len kvôli jednej maličkosti: tvoria ho aj tým, že ho(dez)informujú. Pre príklad nemusíme chodiť ďaleko: jeden zo slovenských denníkov mal pred pár rokmi komentátora, ktorý svojimi (vraj) až príliš analytickými komentármi nadháňal voličov v prospech jednej strany a jedného politika... Ale čo už. Osobne mi o.i. chýba aj správa komisie na vyšetrenie udalostí 17.novembra 1989, ktorá vznikla v niekdajšom Federálnom zhromaždení ČSSR. Iste, jej zakladatelia mali za to, že aj keď sa „fízli“ aj predtým oháňali pri demonštráciách obuškami, zásah, aký predviedli na Národní třídě v Prahe 17. novembra 1989, bola „kapánek“ silná káva. Správy nikde, aspoň ja som sa s ňou nestretol, či aspoň s nejakými úryvkami z nej…
A skutoční aktéri, ktorí túto tichú, nekrvavú, zmenu moci v novembri 1989 spískali, sa len smejú v zákutí nad našou naivitou...
Akože sa to spievalo v tej piesni?
„Sľúbili sme si lásku, sľúbili sme si pravdu len?“
