Samota bolí
Náhoda skrížila cestu Jozefovi a Viere. On 23 ročný
nezamestnaný, ona 38 ročná správkyňa nadácie sa stretli
v jednej z kancelárii nadácie, kde bola zamestnaná. "Rozsypali sa
jej papiere, ktoré bola prefotiť, tak som jej ich pomohol
zozbierať,"spomína Jozef. Pozbierali ich, slovo dalo slovo...
"Iniciatívu prebrala Viera a vlastne zbalila ona mňa, keď sa ma
opýtala, či by som si s ňou nedal pohárik a nedokončil rozhovor.
Súhlasil som," dodáva. Na to sa ho opýtala, či v reštaurácii,
alebo u nej doma. Sám dodnes nevie, prečo z neho vyšla
odpoveď:"U teba doma." Bola to zvedavosť, chuť riskovať, či túžba
po dobrodružstve? "Zvedavosť určite, riskovať som nechcel
a dobrodružstvá nevyhľadávam," odpovedá. Zvedavosť aj v tom, že
už z diaľky z nej cítil smútok, sklamanie až žiaľ. A ako vzápäťí
priznáva, vždy chcel takýmto veciam či pocitom prísť na koreň.
A navyše sa mu Viera od prvého okamihu páčila, priťahovala ho.
Táto vzájomná príťažlivosť sa svojej úlohy ujala až keď mal v ten
večer od nej odísť. Postavila sa pred neho, rukami ho objala
okolo krku, hlavu položila na jeho hruď a šeptom sa ho opýtala,
či s ňou ostane. Súhlasil. V duši pocítil radosť až blaženosť...
Na druhý deň bol od rána nervózny. Túžil ju vidieť. A nakoniec ho
nenapadlo nič iné, len za ňou zájsť do práce. Bola z jeho
príchodu trochu prekvapená. Podobne aj jej kolegyne, ktoré ho
vyprevádzali skúmavými pohľadmi pri odchode z jej kancelárie.
Nasledujúce mesiace boli mesiacmi túžob jeden po druhom
a nekonečných hodín rozhovorov. Spoznávali jeden druhého, smiali
sa spolu, ba aj plakali. Mali pocit neuveriteľnej blízkosti
a symbiózy duší... " Viera bola tak trochu bohémka, vítaným
spoločníkom hádam v každej partii. Nech jej bolo čokoľvek, skoro
vždy sa stala stopercentným centrom dobrej zábavy. Priam z minúty
na minúty dokázala zahodiť, či aspoň nedať na sebe poznať
problémy a šíriť okolo seba pohodu a dobrú náladu. Čo ma najviac
fascinovalo, bol fakt, že maľovala. Nie profesionálne, ale
amatérsky." Malo to svoje čaro. Jej obrazy boli verným vyjadrením
jej pocitov, prelomov v jej živote. Či to bol ,,očistec,, - obraz
menšieho štvorcového formátu, visiaci u nej v predsieni s motívom
pripomínajúcim truhlu, z väčšej časti v ohni. Dobré vyjadrenie
túžby po čistote duše, že?" S touto otázkou si Jožo odpíja
z práve prinesenej "dvojdecky" bieleho vína a zapaľuje si
cigaretu. "Páčilo sa jej, keď som pri jednom z našich prvých
stretnutí dal názvy skoro všetkým obrazom, ktoré mala v byte. Jej
samotu veľmi výstižne vyjadruje ďalší z obrazov v kuchyni. Pláň,
na nej strom a široko ďaleko nič, len zem a kopec. Dal som mu
názov:Samota bolí. A tá bolela aj Vieru... Skoro vždy, keď sme
spolu na túto tému hovorili, mala v očiach slzy."
Ako domček z kariet ?
"Tieto mala zo začiatku skoro vždy aj pri zmienke o svojom otcovi, ktorý zomrel tesne predtým, než sme sa spoznali. Mala ho rada, bol to jeden z jej najbližších ľudí... Dosť tým vnútorne
trpela, aj keď to nechcele dať na sebe poznať. Na začiatku nášho
vzťahu vôbec viac hovorila o svojich pocitoch, plánoch. Mal som
u nej pocit otvorenosti, čo je nesmierny prejav dôvery, najmä ak
toho druhého nespoznáte aspoň do určitej miery. Ten istý pocit
dôvery mala ona u mňa. Problémy, ktoré som v tom čase mal, mi
vedela pomôcť vyriešiť. Nesmierne mi pomohla a som jej za to viac
než vďačný... Hoci som bol zo začiatku psychická troska, začali
sme (zatiaľ len v predstavách) spájať naše osudy. Takýmto obdobím
boli u nej asi dva mesiace, kedy ma chcela vidieť každý deň.
Jednoducho som niekedy cítil, že zazvoní telefón a na druhom
konci sa ozve jej hlas a ja prídem k nej. Uvarím ľahkú večeru, na
dotvorenie atmosféry si pustíme príjemnú muziku a začneme sa
rozprávať. Napríklad aj o tom, že by si ma vedela predstaviť ako
svojho manžela a ja ju ako svoju manželku." V tých chvíľach sa
podľa Joža " Slnko a Mesiac zastavili," no a obaja mali pocit, že
sú stredom vesmíru, okolo ktorého sa všetko krúti. "Nie nadlho.
Tento pocit u mňa trval len do poslednej septembrovej soboty
minulého roka, keď som sa musel u Viery zastaviť nečakane pre
jeden kľúč." Otvorila mu, dve sekundy prekvapeného výrazu v jej
tvári vystriedal široký úsmev, a pozvala ho ďalej. V kuchyni
sedel na lavici chrbtom k dverám nejaký chlap. Prekvapenie
vystriedalo jediné, čo sa v tej chvíli dalo urobiť: otočiť sa
a odísť. Jožo odišiel. V duši zmätok, pred očami tma... Celý deň
chodil po meste ako bez duše. Až podvečer zašiel na jedno miesto,
kde bola v ten deň na nejakom zasadnutí. V očiach mala smútok, až
slzy. A hoci mu to nepovedala, podvedome cítil, že ten dotyčný
u nej nebol len prenocovať... Od toho dňa sa medzi nimi začala
rozširovať priepasť. Jožo podvedome cítil, že Viera začína
hľadať, "vysielať" signály ženy, ktorá chce (túži) mať partnera,
ktorým jej nemohol byť. Pokiaľ by aj nemala deti, mala by aspoň
manžela, pri ktorom bude mať pocit, že je ozajstnou ženou, ktorá
dáva a dostáva okrem opory aj niečo iné. Napríklad aj jeho
prijateľnosť pre okolie. Napriek tomu, že to na sebe nedala
navonok poznať, bolo z nej cítiť nervozitu, keď mali spolu niekde
ísť. Jožo sa zo začiatku nevedel a ani nechcel zmieriť
s predstavou, že by tým partnerom nemal byť práve on. " Dokonca
som v návale žiaľu preklial deň, kedy som Vieru prvýkrát stretol.
Teraz viem, že aj keď sa ten domček vzťahu medzi nami dvomi
zrútil akoby bol postavený z kariet, základy ostali. Minimálne na
to, aby sme ja a Viera začali stavať domček kamarátstva. A pevne
verím, že dobrého..."
