To je on(č)o?

Pamätám si prvé hrkanie kľúčov v mojom rodnom meste, prvé vyhlásenia, prvé búchanie sa do pŕs, „ako s tými komúšmi zatočíme...“ Jednoducho (našťastie) len cyklický slovný lynč ako vyšitý. Tá textilná revolúcia, ktorej dvadsaťročnicu o pár dní slávime , bola len kľudným, bezproblémovým predaním moci medzi KSČ a tzv. disidentmi, z ktorých niektorým by sa mohol dať prívlastok salónni. Mám pred očami zábery z ČST, keď v roku 1988 navštívil ČSSR niekdajší francúzsky prezident Mitterand a pri stretnutí s niekdajším prezidentom Husákom sedel po jeho boku ...Václav Havel. Údajne ako jedna z podmienok Mitterandovej návštevy bolo prepustenie Havla z väzenia... Po roku 1989 zavládla namiesto nepohody z nedostatku tovaru a z bludného kruhu lietania a zháňania v ten moment potrebných vecí dennej spotreby, nepohoda existenčná, keď už išlo doslova a do písmena o krk. V ušiach zneli vyhlásenia vtedajšieho ministra financií ČSSR Klausa, že „ do dvou let bude líp,“ sme od roku 1991 zažili skokový rast maloobchodných cien a infláciu Kčs, pokiaľ si dobre spomínam, vyše 60%. Do toho sa primiešavali z času na čas dozvuky z Havlovej „slávnej, ľudskej, humanizmom“ popretkávanej amnestie, ktorá, ako som počas tých rokov, priznám sa, už si nepamätám kde, čítal, mala slúžiť na destabilizáciu pomerov a zamestnanie ľudí debatami o nej. Ako čerešnička na torte bola malá privatizácia, kupónka, dlhopisy FNM, nejaké tie reči o dvojnásobných platoch.... Pokiaľ sa mám priznať, čo by som si vybral: či slobodu, akú zažívame posledných 20 rokov, alebo existenčný kľud, keď by som sa nemusel báť o svoju existenciu, vyberiem si druhú možnosť. A určite nebudem jediný Alebo sa mýlim???