S väčším či menším pobavením sledujem diskusie o tejto právnej norme. S pobavením preto, lebo s jej dodržiavaním to „akosi“ škrípe. V tomto prípade hovorím o zamestnávateľoch versus pracovníkoch, ktorí majú chuť pracovať, ale...
„Kto chce psa biť...
...palicu si nájde, ´´ pravdivé a, žiaľ veľmi často používané porekadlo u zamestnávateľov, ktorí sa chcú neželaného pracovníka zbaviť a ten nevie, prečo. Mám poruke dva príklady, keď zamestnanci sa stali obeťami svojvôle zamestnávateľov, ktorí sledovali len jeden cieľ: zamestnanca sa zbaviť. Prvý prípad je pár dní starý a moja kamarátka sa stala obeťou mobingu, sprevádzaného psychickým nátlakom a jej zneisťovaním v práci. Najhoršie pre ňu je, ako mi sama povedala, že tú prácu má rada, ale nevidí iné východisko, ako odísť. Jej zamestnávateľ ale zrazu zistil, že to kvantum roboty, ktoré zastáva, nemá kto prevziať, čiže musel s týmto bláznivým psychickým atakom prestať. Druhý príklad má starší dátum a týka sa môjho kolegu z redakcie, ktorý mal svoju robotu nadovšetko rád, hoci ju nemal poriadne zaplatenú. Stal sa nepohodlným, nakoľko šéfredaktorka chcela na jeho stoličku dosadiť „svojho“ človeka. Výsledok? Veril, že v SR platí vymožiteľnosť práva a dal celú vec na súd. Základy celého sporu vybudoval pevné, ale celé ho to stálo zdravie a skoro aj život. Toľko Zákonník práce a vymožiteľnosť jeho obsahu na Slovensku .
Priznám sa, neviem si dosť dobre predstaviť, keď sa podľa novej podoby Zákonníka práce vytvoria (?) na každom pracovisku akési odbory, ktoré budú so zamestnávateľom vyjednávať o pracovných podmienkach. Vážení, preberte sa, je to ilúzia!!! Pochybujem a som maximálny skeptik, že zamestnávatelia budú ochotní vyjednávať. Ale, pre objektivitu, česť výnimkám!!! Hádam sa taká nájde. Má sa odtrániť byrokracia. Je to celé na smiech. Sleduje sa tým jeden z cieľov, ktorým by malo byť zníženie podaní na súdy vo veci porušovania ustanovení Zákonníka práce. Súdy povedia: „Na čo sa sťažujete? Veď také podmienky ste si vyjednali so svojím zamestnávateľom?“ A kto bude ťahať za ešte kratší koniec? Občan! Vtipnejší vraj vyhráva, len sa obávam, aby nám následky tohto „vtipu“ nezhorkli väčšmi, než horkosť takejto myšlienky...
