Bezdomovci, o ktorých je reč, tvoria veľmi rôznorodú skupinu. Každý z nich je úplne iný a osobitý človek s osobitými problémami. Jedna časť z nich sa dostala na ulicu dobrovoľne, druhá pod vplyvom životných okolností. Líšia sa nielen vo výzore, ale aj v spôsobe života, správaní, v získavaní obživy či v spôsobe bývania. Jediné, čo ich spája, je strata domova. Pre nás ostatných je časť z nich symbolom beznádeje, keď sa opití dokážu za bieleho dňa váľať na verejnom priestranstve, či „len tak“ sa na vás pozerajú, až máte dojem, že majú v očiach rőntgen a na okamih máte pocit, že vaša peňaženka sa ocitla v smrteľnom ohrození.
Osud ako sínusoida
Stojí mlčky, ľudia ho míňajú s väčšou či menšou ľahostajnosťou v tvári. Poniektorí dokonca pridávajú do kroku a odvracajú od neho tvár, aby sa nestretli ich pohľady. Žeby sa v nich ozvalo svedomie? Nevedno. Slušne oblečený 61 ročný Vlado, predajca Nota Bene, pri podaní rúk som cítil pevný stisk a aj to, že tie jeho sa robote nikdy nevyhýbali…:
V Bratislave je od roku 1974, tu aj pracoval ako stavebný robotník. Neskôr sa zoznámil aj so svojou terajšou družkou, s ktorou má v súčasnosti už 23 ročného syna. Relatívne kľudný život v garzónke na Riazanskej ulici im zmenili nedoplatky za elektrinu, ktoré sa z mesiaca na mesiac zvyšovali, až vyvrcholili jej úplnym vypnutím. S odstupom času Vlado s trpkosťou v hlase priznáva, že mať nedoplatky bola absolútna blbosť, ktorej „vďačia“ za svoju terajšiu situáciu. „Jedného dňa nám svitla nádej, keď nám kamarátka povedala, že nám pomôže a na byt zoženie kupcu,“ s trpkosťou v hlase spomína. Kupca sice zohnala, nový majiteľ bytu im mal po splatení dlhov zvyšné peniaze dať. „Dal?“ bola moja automatická otázka. „Nie,“ hovorí Vlado. Nebolo zo dňa na deň ani bytu ani peňazí a ostala im len ulica. „Dá sa povedať, že sme sa stali obeťou bytovej mafie,“ dodáva .
Nasledujúce obdobie sa nieslo v znamení podnájmov a snahy prežiť. Prvý podnájom, ktorý mali, bol v Senci. Na ten má Vlado dobré spomienky, lebo bol podľa neho „pekný a priestranný“. Majiteľ chcel byt ale predať. Čo s podnájomníkmi? Na ulicu. Neskôr býval aj so svojou družkou a synom v ďalšom podnájme. Majiteľ bol ale alkoholik a tak odtiaľ radšej odišli.
Život s číslom 2154
Po anabáze s podnájmami, prišli bývať do Bratislavy k sestre Vladovej družky. Nerobilo to dobrotu, bolo ich tam veľa. Išli bývať na ubytovňu a odtiaľ? Nemali peniaze na jej platenie, tak rovno na ulicu. Čo je jedna z najťažších vecí pri prvých dňoch na ulici? „Spal som vonku ´pod širákom´ a potom som nevyspatý ráno išiel do roboty.“ Vlado robil brigádne v záhradníctve, kde ho práca podľa jeho slov bavila. Ale, asi je to na Slovensku rozšírený jav, ozvalo sa u majiteľa záhradníctva špekulantstvo. Pomohol tomu prechod na euro a, aj trochu, počiatočná neznalosť novej meny u ľudí. Zamestnal lacnejšiu pracovnú silu – študentov a Vlada vyhodil. Záchrannou barličkou boli pre neho aj sezónne práce.. Aj keď je podľa vlastných slov bezdomovec, má svoju hrdosť, svoje ja. Je čistý, upravený a ako predajca Nota Bene s preukazom číslo 2154 slušný. Očakáva niečo od života? „ Áno, hlavne zdravie.Chcem ďaqlej predávať nota bene, lebop z dôchodku sa vyžiť nedá.. v prvom rade jedlo, trocha cigariet, sem-tam pivo. Ja som povaha, že to tak nenechám. Mám veľa kamarátov, ktorý na mňa len pozerali, ako sa v tom čase ako päťdesiatnik zaháňam krompáčom pri kopaní kanálov
A čo je najhlavnejšie? „Nehanbím sa za to, raz môže takto skončiť každý.“
