Zmätený deň, alebo pokus byť. 2časť

Písmo: A- | A+

Pokračovanie zmäteného príbehu, v ktorom sa hlavný hrdinovia stanú tými zlými. Skúsme im to nezazlievať, doba je zlá :)

2.časť

Ráno som sa zobudil, a vedel som, že už nič nebude také ako pred tým. Jednak že som sa zobudil vo vani, pričom v noci som sa prebral tri krát a stále niekde inde!

Doteraz, keď som spal polohu som maximálne zmenil tak, že som sa zobudil zo zvesenou rukou, nohou, hlavou z postele. Po divnom včerajšku a krátkou slovnou výmenou s mojou stenou, sa mi spánok nepríjemne upravil a „spacia“ Alfa hladina dosahovala vrchol pri nočnom cestovaní. Prvé zobudenie pod posteľou, druhé bolo v chodbe, vystretý na koberci nohy zapreté do vchodových dverí, a tretie stočený na kuchynskom stole, zakrytý perinou a vankúš pekne na hlave. Kedže stôl nebol žiadny drevený masív, ale len lepenka za pár šupov z polska, „mrte““ som sa preľakol, normálne by moju váhu nemal ako uniesť, takže som asi v spánku levitoval. Moje prebudenie malo za následok to že kuchynský stôl uniesol moje plné vedomie len ďalších pár sekúnd a skončil som o 70cm nižšie na podlahe. Podomnou rozlámaný stôl a ja som cedil z úst všetkých svätých aj zo zástupcami. Pozrel som na hodiny v kuchyni, boli tri po polnoci. Tak mám čas ešte si zdriemnúť brblem si mátožne. Presomroval som sa do spálne, za sebou ťahám perinu, končekami palcov držím zhužvaný vankúš.

Ako som už spomenul, ráno som dokrčený vstával z vane jak Drákula z malej truhly. Cynicky ma napadlo že na toaletu som sa vôbec nemusel namáhať, kedže vaňa na rozdiel od postele mala štupeľ! Ale to už by bolo asi trochu cez....

Vošiel som do kuchyni...chvíľu civel na trosky mojej dočasnej postele. A konečne zo mňa vyšli prvé ranné slová: „KURVA drát!“ 

Podišiel som ku kávovaru, mojej pýche domácnosti! Palcom som sa dotkol gombíku štart, na čož sa stroj zobudil, prepláchol si trubky a potom si odpľul....Ja rovnako ako on, som do seba otočil pohár studenej vody, vyčistil pohrebisko z mojich úst. A konečne som navolil dvojitú malú kááávičku ....“aaaaaaaaajajaaj“ zvikol som si a taliansky stroj a tento ranný rituál. Káva voní z pohára, opatrne uchopím a otvorím balkónové dvere. „Toť“ postavím sa hrdinsky v trenkách na balkón, sŕrknem si z kávy, chlapsky si napravím gulečník a kukám na to blbé mesto.

Moje ráno by pokračovalo pokojne ďalej...keby som nenadobudol pocit, že na to blbé mesto nepozerám sám.

Bývalá, už nebohá suseda nezvykla chodiť na balkón, ale terajšia rovnaký zvyk určite nemá. Balkóny máme oddelené takou polo/stenou. Že vidíš viac než chceš.

S obavou som pomali otočil hlavu smerom kde som tušil posmešný pohľad susedy Romany. Ani sa neunúvala schovať strapatú hlavu a rozmachlené oči, rukou si držala cez prsia košelu, ktorá viala vo vetre a odhalovala jej holé brucho. Na oplátku si ma teraz ona premeriavala pohľadom od hora dole a naspäť, potom znova a bez hanby ešte raz. Konečne sa jej oči zastavili a upriamili na moju tvár a akoby výťazoslavne vyriekla hlasno:

„....brééé ranko sused Majo!!!“

Ja som sa prepadával hanbou a nervami čoraz nižšie až dakam k suterénu. Nenápadne som stiahol brucho, vytiahol zarezané trenky zo zadku. Znova si odchlipol z kávy a odzdravil:

„Dobrreeé ránko.“ A pokračoval som: „Prepáč mi, nečakal som ťa tu, rána tu trávim zväčša sám. 

„Áno, všimla som si tvoje ranné ceremónie“ odvetila škodoradostne Romana. 

„Tak dík“ vravím jej ...“človek by ťa tu nečakal“...pokračoval som.

„Veď toto“..odvetila, „človek!“ a uchlipla si zo svojej šaky.

„káva?“ pýtam sa?

„jo“ nasledovala kratka odpoveď, pričom na mňa stále pozerala.

„ako sa ti spalo prvu noc?! Pytam sa zo zvedavosti...

„hmmm....divoké sny, stále som cestovala“ ..odvetila

O tom by som vedel rozpravat, pomyslel som si.

Na čo Romana odvetila „veď ja viem!“ ..!!!

Niečo ako mráz a chlad mi prešiel po chrbte, kvapka potu stekala po chrbtici. To pomyslel som si ...som si len pomyslel! A tak jej krátka veta ma prikovala o zem. Snažil som sa nedať na sebe nič znať. Len hrnček z kávou som silnejšie zovrel, aby mi nevypadol. Ako obvykle som pomaly zacúval do vnútra bytu. A ležérne povedal, „tak čáááv“.

„Ahoj,“ odpovedala keď som ju stratil z dohľadu.

Niečo mi tu prestáva sedieť, noc na draka, počujem čo nemám....ďalší skvelí deň v mojom živote.

Pustil som si hudbu, smutne upratal kuchyňu, teda čo ostalo zo stola, vynosil som na chodbu pred výťah. Pridal na hifi - volume...nech ju počujem aj v sprche. Rýchlo som sa obliekol. Na chodbe že kuknem do zrkadla, alebo radšej nie....buchol dvermi, pak výťahovými. A vonku si to pomaly zamieril ku kontajnerom, kde ma už očakávali sociálne slabší a z rána emocionálne silnejší jedinci – bezďáci. Poslušne som oprel zvyšky stola o kontajner! Nedajbože by som ho hodil dnu. Jednak by som riskoval že trosky stola vnútra kontajnera niekoho zobudia, na čo by nasledoval frontálny útok pľuvancov jeho prebudených kamarátov. Rýchlim krokom som odkráčal, preč smerom k môjmu autu. 

Posadím sa, cvakne pás, otočím klúčom v zapalovaní, auto sa mi rozkašle a hneď stláčam gombík rádio / CD / USB.... nech to hrá, davaj Duchoňa!

Dupocem striedavo na plyn a brzdu a na striedačku ..... spomalovač, chýbajúci kanál, prevyšujúci bezďák.

V spätnom zrkadle zbadám na poslednú chvíľu Mareka, ako naskakuje do svojho bieleho obrieho Mercedesu. Ten ráno vstáva už asi o 4tej! Moja cesta vedie do neďalekého Kauflandu na Rožňavskej, ráno tam býva málo motajúcich sa ľudí. V peňaženke zmes drobných bankoviek a par gastráčov. „To dajako do výplaty dám“ hovorím nahlas a brzdím na červenú a stojím na križovatke Tomášikova. Očami blúdim po chodníkoch na ktorých sa začína trúsiť naša stará generácia čo zažila Husáka. Babka si to futaší chodníkom, v pazúrikoch zviera svoju dvojkolesovú nákupnú tašku (človek by si myslel, že ju geronti po dosiahnutí určitého veku nafasujú od poisťovne), krížom cez rameno kabelka ktorú dostala ešte keď mala v kostole prijímanie. Druhou rukou ju pevne držala, pripravená tasiť z nej akciový leták, alebo kaser. Hneď som ťukol do prehrávača a pustil Hospital Bukra – Stará pani. Sledoval som ju kým nedocupitala na prechod na chodcov a jak to už býva u tejto divnej skupiny ľudí, bez toho aby sa pozrela na semafor, alebo či ide auto, vrhla sa na cestu – prechod pre chodcov. Tak buď je to Highlander, alebo JBMNT. Vedľa mňa, vo vedľajšom pruhu zastavil Marekov obrí krabí Mercedes na obrích 22 kolesách. Obaja sme sledovali ako to starenke ide, vozík čo ťahala za ňou poskakoval do rytmu. Stihne to kým naskočí červená? Stihne uskočiť keď Marek skočí na plyn? Pozerám naňho, na tvári úškrn. Pravou nohou určite hladká plynový pedál. Bolo na ňom vidno jak by babke ukončil trápenie a jej postavička by skončila rozprsknutá na prednej maske auta. Keďže to babena mala ešte na chodník ďaleko a semafor počítal posledné sekundy zelenej. Marek si neodpustil popohnať ju a dupol na plyn, aby ju zvuk motora prepol do rýchlejšieho módu. Osem valcov v Mercedese sa rozbláznilo a štyri výfuky zarevali krvavú sonátu. Babka akoby dostala kopanec do zadku. Vyrazila jak Usaim Bold, pustila kabelku a rukou začala asi hajlovať a jej zovretá päsť mávala výhražne vo vzduchu. Svojím krikom sa snažila preklínať čo sa len dalo. Marek sa spokojne zašklebil a pozrel na mňa, ukázal som mu palec hore.

„do obchodu?“ pýtam sa Mareka cez spustené okno.

„tak nejak“ odpovedá mi. Kokos...tá jeho slovná zásoba. Ako sa dá ísť len tak nejak do obchodu. Ale neriešim. Kto je normálny v tejto dobe!

Vyštartovali sme na zelenú, a stratil sa mi v diaľke. A konečne, Rožňavská..parkujem v Kauflande a teším sa na čerstvé kroasanty čo nakúpim. Vystúpim z auta a zamierim k nákupným vozíkom, v ruke žetón z Billy. Vyťahujem vozík z kóje a len sa otočím a stojí pri mne bezdomovec, ruku natrčenú smerom ku mne a začne mi čosi brblať jak obohratá platňa.

„Že šéfko,vedúúcko ako sa darí, drobné by neboli? Cigaretka? Vidím že máte dobré srdce.“

Hen..zas nejaky kardiológ....odvetím.

„Ty Kámo“ ...hovorím mu dosť nahlas nech ma počuje, „srdce mam dobré, ale peňaženka je na tom dosť zle“.

Kukal na mňa, oči kalné od krabicového vína...a pokračoval ďalej, „Šag by sa dačo našlo, daj gastráče, bude dobré aj také pre mňa a kamarátov“ ....

To slovo –daj- ma dalo do pozoru. Toto hovädo asi len tak neodýde. Hlavne keď sa z ním objavilo ďalších päť postáv. Všetko čistý homles, ksichty zduté, bolo z nich cítiť pleseň zvratky a moč. Každý v ruke igelitku plnú „dačoho“ čo civilizácia zavrhla. Z toho davu, alebo kopy špiny sa ozval ženský zachraptený hlas, „Jožo čo jééé, dá či nedá kokot mladý?!!!“ Až teraz som zbadal ženskú kreatúru, dogabanú - letná kolekcia „čo kontajner dal“. Šklebila otvorenou hubou v ktorej chýbali predné zuby a odpľuvla si ...chtiac na zem, no trafila súkmeňovca čo stál pred ňou.

„Jožo“ mi chytil nákupný vozík, aj ja som zatušil, že mi len tak pokoj nedajú.

„Vedúcko nebudete kokotko a kuknete čo v peňaženke máte, tuto Isabella“ ...ukázal na ich bezzubku... „nemá rada nedobrých ľudí, tak taký nebudete že?“

Málo mám problémov zo sebou plus posledné peniaze a ešte totok ja potrebujem k životu, hovorím si v duchu. Poobzeral som sa okolo či náhodou nezbadám aspoň SBSkára, že by si tu spravil poriadok. Stál nedaľeko asi 15metrov opretý o stenu Bufetu s párkami, v ruke telefón, v hube cigareta a posmešne sa na mňa pozeral.

To sa ale už ku mne pomaly približoval šéfo-kompanie Jožko a k nemu sa predrala bezzubka z ktorej vyhŕklo:

„Daj semm rýhlo lóve mladý“ Hlavou mi prebleslo, kde-ako ho plesnem aby som sa nenakazil, alebo ho kopnem do gúl, to by mohlo pomocť.

A tak som tam stál, normálne by ma mal ovládnuť strach, no ja som pociťoval smútok zmiešaný z lútosťou.

„Také pekné ráno to mohlo byť“ ...hovorím, “také pekné ráno“ .... môj smútok bol ozajstný a bolo vidieť že som ho dosť prežíval. Slniečko, káva a kroasanty. A my sme na seba takýto zlý! Úplne som sa opustil.

...Bezďoš Jožko zamrkal očami, Izabella otvorila otvor ktorým príjíma jedlo. Nečakali odomňa takú bezbrannú odovzdanosť. Tým sklamaním akoby ma opustili všetky sily a nechcelo sa mi vôbec nič. Pocítil som silné trhnutie vozíkom, to Jožko začal riešiť situáciu.

Podarilo sa mu! Z očí sa mi stratil monoskop...a hlboko v nich akoby sa zapálila pochodeň.

Pocítil som svrbenie na zátylku, nohy sa mi zapreli do zeme a mierne som sa pokrčil v kolenách. V hlave sa mi zdvihla opona a z úsmevom som hlasom povedal, zahučal.

„Vám to ale musí dobre jebotať v tých vašich sprostých hlavách takto skoro ráno!“

„Priznajte sa ....že Vám to moc v škole nešlo!!! ...Čóóo,? ked ste takto na hovno kokoti skončili!

Tá kopa handier a igelitiek sa predo mnou zaknísala a zašušťala ....

„Ty zubejda!!!“...otočím sa k homlesačke, keď ťa chytím do rúk a zatrasiem, zahrkoceš jak krabička tik-takou. Pod sem bližšie nech ti spravím novú zubnú kartu...bude mrte stručná.

Neviem či môj upretý pohľad alebo jednoduché riešenie ktoré som jej ponúkol, spôsobila že Izabella-zubejda, ustúpila o krok a z otvoru, čo bývali ústa vyšlo niečo ako aaááááuooohootóóó.

 Šéfe - Jožko, zagúľal očami ...a šiel niečo povedať,...no skočil som mu do nádychu!

„Ty ježišmária jeden!!! Teba mala mater radšej prehltnúť!!! .., ty Kokote“ ... z kade si došiel, vyliezol z pod kameňa! Zober si tu svoju bedač a ťahajte smer Slovnaft!! Budem Vás tam čakať v spalovni!!!

Tentokrát zavládlo úplné ticho. Moje slová každému prenikali do mozgovej kôry kde sa menili na predstavy. 

Jak ústa blabotali tieto komplimenty, všimol som si ako ku mne zozadu prichádza postava...zo záujmom sleduje celú situáciu, postaví sa vedľa mňa a vyhŕkne: „Ahoj sused Majo, máš nových káámošov? Mokrá štvrť, čooo? Šeci došťatý dosratý“.

Romana stojí uvoľnene, oblečené teraz moderne dotrhané rifle, tričko a lahkú vestu.

„Zoznámiš nás?“ ...dodá a usmeje sa na celé kolo.

„Ahoj Romi, ...aaale tutok, Kapitán Dabač zo svojou háveďou mi pokazili ráno“ .... odvetil som jej.

Tlupa bezďákov sa začínala pomaly spamätávať, alkohol a drogy čo im kolovali v tele postupne preberali predošlú súdržnosť a drzosť.

„Počuj ma sem pánko“ zareval dourážaný Jožko alias Kapitán Dabač.

Zubajda Izabela sa pri tom silnom hlase opäť predrala-pripotácala bližšie aby ovládla situáciu.

Keď v tom sa stalo naraz niekoľko vecí...

Z ničoho nič sa pri mne zjavil Marek....“Jaký tu máš kabaret?“ ..poznamenal nahlas.

Kapitán Dabač ...pokračoval: „Daj sem mi túúú...“

Marekovy naraz vyletela ruka....len ňou tak mávol,..ledabolo.. napriahol sa, ako keď odháňate muchu. Ruka dlaňou dopadla na tvár Kapitána Dabača, a ukončila jeho reč.

Rana bola také silná že Dabača otočilo jak ručičku hodín a plesol tvarou na zem, hned vedľa sa vyskladali ostatné zvyšky tela končatín na hromádku. Taký let handrovej bábiky to bol. 

Čauko Majo, Romana ako máte? ...akoby mimochodom pozdravil Marek.

Na to zvreskla Zubajda a rozohnala sa rukou v ktorej držala britvu. Chytil som jej ruku držiacu britvou za zápestie. Romana v tej chvíli zaútočila a ruka jej pristála na sánke Zubajdy. Na to že Romana nevyzerala, ...tak jej rana spravila slušný masaker. Celá spodná čelusť – sánka jej vyskočila z pántou a ostala visieť nakrivo z tváre. Toto len tak ľahko nezašróbuju...

„Zlomím ti tvár“ ..znelo raz Fun Rádia ako reklama. Tu to aj tak bolo.

Ja som stále držal zápästie tej úbožiačky a precítil všetko zlo tejto kreatúri.

„Fuj“ povedal som a obratom ruky som zlomil Zubajde zápestie, .....jej vresk sa znásobil, čo mi ale stále nestačilo! A ďalším pohybom som jej ruku v lakti, ktorý som pretočil do veľmi zlého uhla, na čo bolo počuť hlasné praskanie kostí. Ruka jej ochabla a videl som že idú na ňu mdloby. Nie som tyran......ale čo som začal musel som dokončiť. Silno som trhol rukou, a držal zápästie mojej obete, ruka ostala bezvládna jak handra. Týmto posledným gestom som ju vytrhol z ramenného kĺbu. Zubajda sa knísala jak bábka, pustil som jej ruku, a tá sa je strašidelne bezvládne hompálala pozdlž tela, vyzerala jak metronóm, nohy sa jej podlomili a žuchla celou váhou na zem jak vrece handier.

Zvyšok kabaretu, ako ich Marek nazval, sa pohol smerom k nám....prvý z nich, vysoký zavalitý chlap z bradou po prsia. Marek pred neho predstúpil. Chlapík bol od Mareka o hlavu vyšší a čo do šírky ani nehovoriac. Obor sa rozohnal, ruka jak lopata letela vzduchom. Sledovali sme z Romanou na ten masaker. Marek len stál a stál..do poslednej chvíli. A posledná chvíľa nastala, ako v spomalenom filme....Marek dva krát nohou predkopol. Taký ten predkop ako tancujú írsky tanečníci. Tento predkop bol mimoriadne dobre mierený na chlapíkove kolená, ktoré zmenili svoj uhol o 90stupnov na „mŕvy uhol“

Chlapík pár sekúnd groteskne stál – knísal sa a z ručaním padol na znak. Na zemi ručanie neprestávalo a chlapík prekvapil ... groteska mu ide dobre aj ležmo. Marek sa blažene usmieval nad svojim dielom a čakal na ďalší „materiál“.

Stáli sme z Romanou vedľa seba pozerali na zem, na tú rannú spúšť...

„A aké pekné ráno to mohlo byť“ ...opakujem nahlas.

Romana sucho odvetila „no veď toto“.

Hľadeli sme opäť na Mareka, ktorý nás nehodlal pustiť k jeho dielu. Každou rukou zvieral za krk chrapčiaceho bezďáka a zvolal. „Baram baram buc!!! Na čo obe hlavy bezdomovcov zrazil k sebe, ...vytriskla krv, a myslím že aj oči z jamôk týchto chudákov ... Marek držal v rukách, už len bezduché telá handrových panákov.

„Počuli ste to prasknutie, jak kokosové orechy?“ ... otočil sa na nás Marek. V tvári radosť malého dieťaťa ktoré vypustíne po mesiaci na ihrisko.

„Asi by sme mali chodievať častejšie sem nakupovať“.... odvetil som.

SBS-kar, celú situáciu pozoroval z obďaleč, a začal ľutovať že dal bezďákom typ na toho bledého chalanka čo sem chodí skoro každé ráno, búda z občerstvením o ktorú sa opieral, prestávala plniť funkciu oporného bodu. A konečne sa mu podarilo prehodnotiť situáciu .... od bezďákov nedostane podiel na koristi, zväčša dostal hodinky a občiansky preukaz obete, obetí. Hodinky sa mu vždy podarilo niekomu streliť a občianky zneužiť. Všetky tieto myšlienky mu preleteli hlavou, keď v tom momente sa všetci traja besniaci útočníci otočili k nemu, dvom sa v tvárach zračil chápavý výraz, u tretieho ktorý pred chvíľou rozdrvil lebky tých dvoch, nemal pohľad z chápaním a porozumením nič spoločné. Trvalo to ďalšiu krátku sekundu, Marek uchopil nákupný vozík do ruky, napriahol sa a mierny obratom ho šmaril po SBS-karovy. Trajektória letiaceho a točiaceho vozíku bola rovná jak strela, 20 metrov elegantného letu a dopad na ciel. Pri dopade zaznel zvuk približný dopadu mucholapky na tlstú mesiarku. SBS-kár stihol vydať zvuk...chrrrrr. Nákupný vozík sa tvrdým dopadom akoby zdeformoval do tela úbožiaka. Konštrukcia vozíka sa zmiešala z vnútornými orgánmi a rebrami hrudného koša, tmavo červená krv tomu dodávala ...šťavu, povedal by bizarný nadšenec tohto rádoby umenia. 

Bezdomovci ktorý sa chystali na ďalší útok, bezpohnutia stáli, a na povel ich prehlo a začali dáviť zvratky.

„Spoločná šabľa Vám celkom ide“ ... hovorí nahlas Marek, aby prehlušil ich blvanie. Pri tom všetkom stále očami sledujú Mareka ktorý pristúpil k ďalšiemu nákupnému vozíku a prstami naň poklepal. To že sa dá grcať a zároveň utekať som nevedel, ale oni to dokázali...

Akoby na povel si dali čelom vzad a utekali krížom cez parkovisko, tam sa spoločne narvali do starej dlhej dodávky, na čo sa ich auto v kúdole dymu rozbehlo a zmizlo v zákrute.

„Mali by sme pomaly aj my sa pobrať do preč!“ hovorím....

„uhmm“ ...pridala sa Romana

„Veď nebolo to až tak zlé.....či? “... dodal uspokojene Marek

To že dnes v tomto Kauflande už nenakúpime nám bolo jasné.

„Billa?“...navrhol som?

„môóóže byť“ ...prikývla Romča

„aké tam majú nákupné vozíky?“ ....hlesol Marek

Obaja sme pozreli na Mareka, ..spokojne sa usmieval a vykročil smerom k svojmu autu.

Pozrel som na Romanu..máš tu auto?

..“néée“..odpovedala, ... „brala som Tágo“ (akože taxík)

„Tak ta môžem zviesť, parkujem tu niekde“....očami som blúdil po parkovisku. Marek napočudovanie parkoval vedľa mňa (prišiel hneď po mne), stál pri aute, čistil si utierkami a sprejom ruky. Vyrazili sme rýchlim krokom za ním, aby sme absolvovali rovnakú očistu.

Tento krát prológ na záver.

Niekto si ani neuvedomuje a plazí sa životom ďalej otupelí bez akejkoľvek nádeje. Sú ale aj iný, ktorým život vzal čo posledné len mohol a napriek tomu pri pohľade do jeho očí vidíte sršiace iskri, a silný chtíč po živote, niečo dokázať, zmeniť a bojovať.

Skryť Zatvoriť reklamu