Zmätený deň, alebo pokus byť. 3časť

Písmo: A- | A+

Ďalšie pokračovanie zmäteného príbehu. Hlavný hrdinovia sa stanú na chvíľu nostalgický, a potom sa vrátia k svojmu hnusnému spôsobu života. Táto doba býva k ľudom zlá :/

3.časť

Za pár minút som mieril autom do Billi na Bajkalskej, vedľa mňa sedela Romana a pred nami sa valil Marekov obrí biely Mercedes na širokých mega obrích kolesách.

„Kde a prečo si sa tu zjavila? Pár hodín čo sa poznáme a všetko mám otočené hore nohami!“...pýtam sa Romany, pozrel som na ňu ...bola ticho, pozerala pred seba. Akoby hľadala odpoveď, slová.

Pokračoval som ....

“Spal som na draka, pred chvíľou zo mňa bolo násilné hovädo, a asi som si to aj užíval!“

....“ja viem!“, povedala polohlasne Romana.

„Keď ti si na nič nepamätáš!!! ...vôbec na nič!“ Pozrela na mňa smutne. „máš len krátke záblesky“...pokračovala.

„Marek ta našiel prvý, nechápem ako ta vôbec vyňúral. Na takomto mieste. A potom už na teba len dohliadal a čakal na mňa kým prídem. Dúfala som že sa rozpamätáš, preto si mal takú poslednú noc.!“ ...aaano, ja som ti ju zariadila! 

...doplnila pri mojom pohľade!

„Marek to chcel riešiť viac radikálne, ak si vieš predstaviť.“

 Ughhh,...preglgol som, až ma striaslo.

Ostali sme stáť na križovatke, na červenej. Sedeli sme ticho, ja som zvieral rukami volant, Romana zaťaté päste. Cez čierne zadné okno Mercedesu som cítil v spätnom zrkadle Marekov upretý pohľad. Obom nám vírili v hlave myšlienky, mal som v hlave tisíc otázok no nevedel som na ktorú sa spýtať.

Toto spoločné ticho prerušil hukot sirén policajných áut v sprievode zdravotníkov a hasičov....ťahali sa ulicou ako slíž a smerovali ku Kauflandu na Rožňavskej. Vedľa Mareka bol voľný pruh, tak som prešiel autom vedľa neho. Stiahli sme spoločne okná, Marek ceril zuby do úsmevu a hlesol „niekto nás bonzol keď sme sa tam bavili, ale ja som ich presmeroval do Kauflandu na Račiansku. A ten hasičák tam čo bude robiť? Asi sa pokúsia vystrihať SBSkara z nákupného vozíka....haha“ ....vzápätí si aj odpovedal.

„Marek z obľubou odpočúval 158čku, vysielačky policajtov a záchrannej služby. A keď bolo treba ako dnes tak im vstupoval do procesov“....dodala Romana.

Pomaly sme sa blížili k dohodnutej Bille, sám neviem prečo máme tento spoločný nákup, premýšľam v duchu. Na parkovisku sme zaparkovali vedľa seba a v trojici vykročili ku vchodu. Pred vchodom som cez žetón zobral nákupný vozík.

Marek sa síce tiež vybral smerom ku vozíkom, ale Romana ho chytila za rukáv ťahala preč.

Pred vchodom nás privítal predavač Noha-Bere, ktorý mal na provizórnom stolíku z kartónu okrem pekne zoradených časopisov aj vlastný sortiment pár angličákov, nerozbalené orbitky, pár slnečných okuliarov v priesvitnom desiatovom sáčiku.

S rešpektom sme ho obišli a vliezli do Billi tváriac sa jak svätá trojica. Veď už by sme chceli aj nakúpiť a vyhnúť sa všetkým problémom. Preliezli sme rýchlo uličky, ja som hodil do košíka mäso, Romana ovocie a Marek samé sladkosti a čokolády. A už sme stáli pri pokladni v ktorej sedela staršia pani s natupýrovaným účesom pankáča a fialovým prelivom. Na očiach hrubé čierne linky jak Kleopara a perách silný červený rúž.

„Dobré ránko“ ..slušne ju pozdravím a pridám suchý úsmev.

„Billa kartu máte!!!!!?“ ... prehodila škreklavým hlasom namiesto pozdravu. Všetci sme sa prebrali z letargie vlastných myšlienok. Zabodla do nás pohľad, premerala si nás a niečo si popod fúziky zamrmlala.

„Nooooo...ne! ..odpovedám jej za všetkých.

Začala ťahať tovar cez pokladničný pás rýchlosťou unaveného slimáka....

Ja a Romana sme rezignovane vyvrátili oči do stropu a potom na seba.....Marekovi sa na tvári nepohol ani sval, rukou začal preberať na pase medzi kopou sladkostí, vybral z nej veľkú Milku otvoril ju a pohľadom upretým na pokladníčku začal ju chrúmať.

Hlboký nádych „18,90eur, nálepky zbierate?“ ....konečne sa ozvala pokladníčka. Každý sme hodili na pult za seba nejaké drobné a sunuli s preč.

Došli sme k našim zaparkovaným autám a ostali stáť, Romana s Marekom pozerali na mňa čo bude ďalej.

Tak som začal: „Počujte, obaja! Nemám z Vás moc dobrý pocit!“

 ...Marek hľadel bez výrazu, akoby zasnene niekam ďaleko za mňa, Romana zatlačila obe ruky hlboko do vačkov nohavíc a mykla ramenami a trpko na mňa hľadela.

...pokračoval som „rovnaký na hovno pocit mám aj zo seba. Naše susedské vzťahy sa posunuli na novú úroveň a máte mi čo povedať“ ...

„Kááva?“ ....skočil mi do reči Marek

Svorne sme prikývli a vyrazili k najbližšej kaviarni. Respektíve sme sa nechali viesť Marekom, keď som sadol s Romanou do auta, v hlave som lovil kde sa posadíme. Inštinktívne som vyrazil za Mercedesom ktorému už Marek prevetrával výfuky. Pomaly sme sa presúvali mestom, každý si premýšľal o svojom. Konečne do ticha v aute Romana prehovorila: „Marek je „STOPÁR“ ,len trochu s posunutou osobnosťou. Býval to dobrák, no niečo sa zvykne v živote pokaziť. Istým spôsobom dobrákom aj ostal.“

Kde si naňho natrafila?....spýtal som sa

„Nooo....“ Romana si rukami vošla do vlasov, ...pôsobilo to nervózne, prešla rukou cez oči, ...spomienky sa jej premietali v hlave ... „Mareka som našla, vlastne vyhrabala na cintoríne. Bol tam pochovaný za živa“.

Pozrel som na Romanu,...ona hľadela na auto pred nami, v ktorom sedel Marek.

Pokračovala: „Keď som našla hrob kam ho pochovali a začala kopať, hrabať....Marek ma tam dolu musel počuť, nasledoval neskutočný úmorný rev s prerývaným chrapotom, miestami až zavíjaním. Zaujímavé na tom bolo to že ani zrnko plaču, len ten strašný krik. Keď som sa konečne dostala k truhle a rozbila do nej otvor. Krik prestal, akoby uťalo. Pozerala som na beľmo krvavých vysilených očí, skrivený úškrn na tvári a krvavé zuby z rozkúsaných pier. Postupne sa mi ho podarilo celú truhlu odkopať, rozsekala som vrchnák truhly. Marek v nej ležal dokrivený, bol ako paralizovaný a zároveň som si všimla že mal polámané všetky končatiny.“ To ako ostal ticho keď som sa k nemu dohrabala, bolo až strašidelné. Stále ma očami sledoval ako zviera v klietke. Zaťaté zuby, občas zachrčal aj to len v snahe keď vypľúval krv. 

Teraz Marek sedel pred nami v Mercedese a nikto by mu nechcel vidieť do hlavy...

Opäť ďalšia červena, autom som zastal vo vedľajšom pruhu ako stál Marek, obaja sme naňho pozreli,

Tlačil do seba veľkú študentskú pečať a prekladal ju sáčkom s gumovými medvedíkmi. Líca mal jak škrečok a keď na nás pozrel usmial sa blažene od ucha k uchu. Stiahol okno, prehltol sústo a povedal: „ počúvam policajné vysielačky a chlpatý začali manévre. Niekto nás natrel a dobre očiernil.“ ...čo bolo myslené slovom “očiernil“ pri tom jeho besnení som nepochopil, ťažko sa to bude vysvetľovať ako „ľahká sebaobrana“. Musíme sa sprať z ulice a niekam si sadnúť kým to neutíchne. Poznám dobrú kaviareň, káva...zákusky .....opäť sa zaškeril.

Prešli sme pár ulíc, a zaparkovali vo dvore starého bytového domu oproti rozhlasu – obrátenej pyramíde. 

Vystúpili sme z aut, Romana sa mračila keď Marek vyberal z kufra svojho auta veľké púzdro na neurčitý hudobný nástroj. Mne podal ťažkú podobne šitú čiernu kabelu... Začalo mi byť zas nevoľno. Kráčali sme po chodníku ako také malé hudobné zoskupenie. Obzrel som sa do výkladu a pri pohľade na náš odraz v ňom.... „ na čo si to mám kurva drát spomenúť? Čo sme mali kapelu?“

Pri hlavnej ceste bola naozaj malá kaviareň, s výhľadom na pyramídu. Vošli sme dnu, čašník na nás vybulvil oči a mihalnice mu zaklipkali. Romana za nás všetkých pozdravila a usmiala sa. Marek niečo medzi zuby zavrčal. A ja som si ho ticho premeriaval od hlavy po päty. Čašník – homo/hypster/sexual v červených ponožkách DedoLes, krátke obtiahnuté nohavice nechávali hrubé obrysy jeho „vercajgu“ vajca na ľavej, pipiš na pravej strane a rozhalená košeľa dávajúca na obdiv prales na prepadnutom hrudníku. To všetko dopĺňala zlatá tenulinká 8gramová retiazka zavesená na krku ktorej koniec sa strácal v chlpatom poraste hrudníku. Čašník vystrúhal grimasu - úsmev a pricupital k nám.

„Dnes som tu namiesto Angeliky, ( vidím zabručal Marek). Budete aj niečo papať?“

Sadli sme si za klasický malí kaviarensky stôl a na malé kaviarenske stoličky ....

Čašník očami striedavo behal po mne a Marekovy, skončil u Romany kde sa im pohľady zrazili....“želáte si?...začal neurčito.

„Mne doneste dobré kapučíno, a cukor navyše“ , hovorím „a prisunte nám ešte jeden stôl, teda stolík, ..nech sa tu netlačíme, dik“.

Marek zdvihol hlavu, respektíve pohľad zo zeme .... „hen ten stôl si beriem, a noste zákusky, tie hneď skraja!!! Angelika ich mala vždy že nenormálne!“

Čašník sa otočil na Romanu ...“a vy slečna? Kapučíno, ale bez cukru“.

Čašník sa nadýchol, prstami vo vzduchu nakreslil niečo ako vzorec atómu, zvrtol sa a krokom za ktorý by sa nemusela hanbiť žiadna modelka odplával za pult.

Konečne sme sa poobzerali na osadenstvo. Na bare sedeli dvaja radiátory a šuškali si dačo s prerušovaným chychňotom. O pár stolov vedľa pár zmiešaných párov. Každý si miešal tú svoju kávu alebo slamkou cucal farebný nápoj.

Romana sa otočila na Mareka, „koľko máme ešte času?“ ,,,asi tak hodinu, maximálne. Stále počúvam vysielačky fízlov a stále riešia či ich je dosť, sme v pátraní. Podľa mňa si nemusíme robiť starosti z platením účtu a uškrnul sa.“

Skryť Zatvoriť reklamu