Zmätený deň, alebo pokus byť. 4časť

Písmo: A- | A+

Dej príbehu je vymyslený rovnako ako postavy. Rodné mesto a ostatné postavy v tomto príbehu sa bohužiaľ blížia realite. Príbeh zanecháva ďalšie stopy na našich uliciach, skúša ľudské osudy a nevynechá ani zložky polície.

Až teraz som si všimol že má Marek v uchu slúchadlo.

„Máš pripravené privítanie pre fízlov a tie ich rýchle jednotky?“ ...spýtala sa Romana.

„Volám, píšem, zvolávam – roztrúsim ich naokolo“....odvetil jej Marek a vybral z tašky malý notebook.

Celé som to sledoval, a začalo mi byť dosť nevoľno....nevedomky som začal šúchať nohami a dvíhalo ma stoličky... veď nemusím byť všade, hovorím si v duchu. A prečo by som mal byť práve tu?

Marek môj pohyb hneď zaregistroval a jedno oko ako chameleon otočil na mňa, druhým ostal sledovať obrazovku notebooku. Romana ma chňapla za ruku, zápästie a silno ho stisla.

„Neser sa!!!“ ...o nič nejde, sústreď sa! Marek sa o všetko postará!

A Marek spustil zo mňa to jeho nechutné oko.

„Vlastne ty si nás to všetko naučil, tak len sleduj, bav sa a daj si kapučínko. Marek sa potrebuje ešte napumpovať cukrom, bude spaľovať energiu jak atomka. „..pokračovala s úškrnom Romana.

Stále ma držala za ruku a niečo si začala hmkať. Cítil som jej zrýchlený tep. Zreničky sa jej rozšírili.

„Niekto tu ešte musí byť okrem nás“...povedala bez výrazu a farby hlasu Romana...“nezvyčajne rýchlo sa do nás pustili.“

„Kto iný?“ ..spýtal som sa.

Romana trhla hlavou, vlasy jej zaviali, oči sa jej zaryli hlboko do mojich a vytryskla „Opak nás!“

Chvíľa ťažkého ticha......

“Kurva“ to si fakt nič nepamätáš??!! .....na nič si nepamätáš? Aspoň čo to málo.!!“ ...,...vyhŕkla Romana. Ja som na ňu zmetene pozeral.

Jednou rukou mi mačkala moju ruku a druhá jej vytelela, palec zaborila do mojej hrude, presne do stredu a tlmene priam zúfalo z nej vyšlo „keď už ti hlavu vygumovali, všetko máš tu, pichla ma palcom hlbšie do hrude.

Ja to cítim že to tam máš!!

Musíš to tam mať!!! ....strašne ma to ničí keď si tu, ako niekto cudzí!“

Pustila mi ruku, odtiahla sa odomňa a začala pozerať niekam kam dovidela iba ona a tápala v predstavách.

To že nemám zo života veľa spomienok ma doteraz nesralo. V duchu som cítil že to tak má byť, a je to pre mňa lepšie. Radšej žiadne spomienky ako zlé spomienky.

Konečne nás prišiel obslúžiť čašník. V rukách tácky s dvoma kapučinami, a zákusky. Opatrne ich položil na stôl a už sa išiel nadýchnuť, že sa niečo opýta.

Všetci traja sme naňho pozreli ../asi dosť priblblo/....otočka a odpotácal sa za pult baru.

Dal som si cukor do šálky a začal rituálne miešať lyžičkou pravidelný kruh na stene šálky. Zavrel som oči, lyžica neprestavala krúžiť, nasledovalo poklepkanie hrotom lyžice po dne šálky. Miešanie, klepot....klepot a miešanie. Malíček na ruke rovnako rituálne vystretý, ...a predstava ako tento výr v hrnčeku robí dieru, zlom v priestore a čase.

Oči som mal stále zavreté, myšlienky sa chaoticky mihali, ..spomienky, obrazy..všetko sa mi premlelo hlavou a nič z toho nedávalo význam. 

Naraz som precitol ....cukor v káve rozmiešaný, Romana a Marek na mňa civeli. Začal som vstrebávať ich napätie, ktoré ma okamžite začalo ukludňovať. A zároveň som cítil prvý krát zodpovednosť za týchto dvoch.

Čašník opäť pricupital, zasa nevhod, v rukách platobný terminál a nenútene sa spýtal „budete platiť“?

Tentokrát som bol ja prvý kto mu odpovedal: „zdržíme sa!, .. hačaj na bar! ,.... a nech si po ruke! ....heš hešš“ vytriskol som naňho zlovestne. Lebo ti z tejto Modrej ústrice spravíme iný podnik.

Čašníkom heglo, začal rozhadzovať rukami a pisklavo lamentoval ako sa šuchtal späť na bar.

Marek jednou rukou tlačil do hlavy veterník, laskonku, špic...a druhou ťukal do kompu jak ďateľ. K tomuto incidentu sa pripojil iba prikyvovaním hlavy.

Pozreli sme naňho...on akoby to vycítil a hovorí, „neni to dobre, fízlov veľa, niekto ich musel dobre nahuckať, vraj že sme teroristi či čo, taký kokot brble do rádia.

A myslím že tu nie sme sami a je tu ešte niekto z Majovej minulosti.“ ...kukal na mňa, líca nafutrované jak škrečok..asi čakal čo poviem.....

 „Autá budú za chvíľu zaparkované na mieste“ .....pokračoval Marek, oči mu zaiskrili, vyceril zuby — v divný úsmev!

Ostal som ticho a naďalej ťukal na dno šálky s kávou. Predstavoval som si okolie baru ktoré obsadzujú policajti. Za chvíľu zastavia dopravu, na ceste pred barom...hmmm...a nastane bodrel!

Následne Marekove „pozvané autá spravia svoje“....ešte väčší bodrel! Ale aj tak sa mi to zdalo málo ...jeden starý film sa volal: Keď sa nahneváme budeme zlý!!!“

Otočil som sa k Marekovi a hovorím mu, „tá budova starého rozhlasu pôjde preč, ale najprv im zavolaj nech tú blbú pyramídu vypracú“.

Romana zdvihla obočie a civela na mňa..... ?“???

„Tak keď je tu hneď po ruke“....odpovedám, „a aj tak je už stará“

Marek si niečo začal súhlasne mrmlať a divoko udierať do klávesnice počítača. Konečne dožul, vyprázdnil obe líca a spustil ....dobrý napád, skvelí nápad, bude zasa bordel....

Začal ťukať do mobilu a vytočil číslo niekomu do rozhlasu – obrátenej pyramíde. Ten niekto mu aj zdvihol, a Marek spustil. „Seriem Vám na poplatky, hovno vysielate, máte tam bombu, pyramída sa búra....tak chodťe Fšeci do piče!!“

Položil mobil, spokojne sa oprel na stoličke a rukou začal hladkať veľké púzdro hoboja, ktoré bolo pri ňom opreté.

„Bude to hlasný koncert“, uškrnul sa Marek , a nebude to "Pohoda" !

Skryť Zatvoriť reklamu