Zmätený deň, alebo pokus byť. 5časť

Písmo: A- | A+

Príbeh pokračuje strmhlav napred. A ja začínam byť Cynik!

5ta ratatata časť

Konečne sa Bratislava dostala do pozornosti svetových médií. Novinári z celého sveta sa sem trepú, veľvyslanectvá žhavia satelity správami aké je to tu posledné dni bombové. V televíznych správach sme častejšie ako pápež.

Zavinené to bolo pravdepodobne tým že sa Marek prežral sladkým a stal sa premotivovaným....jemne povedané. Toľko zbraní a munície čo Marek nazhromaždil v okolí a chystá sa použiť, by stačilo na vyhlásenie vojny stredne veľkého štátu. Ja s Romanou sme ešte čo to s ním doladili  ......pohecovali ,..noooo a tak sme sa stali svetovými.

Začalo to evakuáciou Slovenského rozhlasu, našej obrátenej pyramídy. Ľudia z nej vyliezali ako mravci z mraveniska. Policajti policajnou páskou páskovali okolie rozhlasu a už aj prichádzali požiarne autá a autá televízie.

Marek si dal záležať a zavolal do Markízi že sa chystá rekonštrukcia rozhlasu a nejaký čas bude volná jej vysielacia frekvencia....pravdepodobne mu bola sympatická Sajfova žena Ostrihoňová, jej to celé ohlásil a ked mu chcela skočiť do reči, ešte jej pošepkal nech nestojí moc blízko rozhlasu, aby ju neofúklo. A že na tretiu príde demolačná čata, hovorí jej.

Keď s ňou dovolal, vyceril zuby do širokého úsmevu a povedal, „och ona je taká sympoška“

Ďalší krátky telefonát na fízlareň, že sedíme v tom a tom bare, sme po zuby ozbrojený a nasratý. Tak nech sem nikto zelený neleze! A s rozhlasom nech si švihnú, o tretej bude renovácia.

A bolo hotovo!!!

Chodcov na chodníku ubudlo, autá prestali na ulici jazdiť. Pár minút a policajné zložky nás hermeticky obklúčili a uzavreli. A my traja zúfalí komici sŕŕkajuci kávu /Marek šiel viac do zákuskov/ sme im tú hermetiku trochu začali narúšať.....

Najprv im Marek načal policajnú frekvenciu na ktorej im šli vysielačky....

Policajnú frekvenciu nabúral, a začal do nej púšťať hlásenia a všeličo iné...miestami až oplzlé.

 Fízli sa započúvali do vysielačiek, keď začal informovať policajný prezident zo správou že od Rače sa blíži neohlásená demonštrácia sfetovaných homosexuálov v počte niekoľko tisíc, a z nejakej riti si dotiahli štyri tanky namaľované na ružovo. Začal mierny zmätok medzi príslušníkmi....

Po skončení hlásenia sme sa započúvali ako si fízli vymieňajú názor na tento stav. Dokonca tam nejaký príslušník hlesol, že či sa im nevzdáme....

Ďalšie hlásenie.....

Z vysielačiek zaznelo: Predpoveď počasia !!! Hlas rosničky Mirky Almásy vážnym tónom oznamoval....“nad Blavou sa sťahujú husté búrkové mraky plné hovien a prietrž sračiek bude v okolí Slovenského rozhlasu.

To už policajti začali meniť frekvencie vysielačiek......Marek pohotovo s nimi menil-ladil tiež!!!

Zákazníci baru kde sme sedeli, začali tušiť, že niečo nie je v poriadku, na mobile si čítali správy že sú v hajzli. Na to Romana hlasno vytiahla z tašky pištoľ a hlasno ju položila na stôl. Hlasno zakričala aby ju všetci počuli, sedte kľudne naďalej na riťi, ste našimi hosťami. Otočila sa na barmana a hlesla mu: „ A ty barmanko nalievaj, obsluhuj, nehanbi sa!“

Slováci sa nezaprú, začali seriózne objednávky .....zákazníci sa nehanbili......pivo, whiskey, zo zadu zaznelo že šampanské....

Tak toto by sme mali....hovorím.

Na to zazvonil na bare telefón, ešte klasická pevná linka. To budú konečne fízli, povedala Romana. Zdvyhol som sa zo stoličky, a šiel k telefónu, zobral ho zo slovami. CHalloó.....dnes už máme plno a sme tu uzavretá spoločnosť !!!!

Policajný vyjednávač začal niečo drmoliť do telefónu, nebolo mu moc rozumieť, vlastne ani hovno...., keď skončil svoj monolog. Hovorím mu,... „počuj človeče, ty musíš byť hodne dlhú dobu sám, keď si taký ukecaný!!! A keď to tu s nami dojebeš, ešte dlhú dobu aj budeš sám a možno aj na samotke.“

V telefóne zaznelo fučanie a fufňanie....asi to spracovával.

Než zasa spustil to svoje, pokračoval som:

„Nechce sa ti nás prísť kuknúť? Aleže na prázdno sa nechodí, či? Tak by sme si dali nejakú dobrú pizzu. Chápeš?! ..Píšeš si? ....halóóó, reštika Planétka! Z každej pizze čo robia, tak po troch kusoch, nech sa tu o ne nebijeme. A pozdrav tam kuchára, a keď tam bude sedieť Laco, ak za neho zatiahni účet. Spoznáš ho ľahko, vypráva rýchlo jak Eminem.

Pamätáš si to všetko? !! nie že to pobabreš!!! Ja si tam zavolám a spýtam sa či si bol slušný.

Mnóó a né že tam u Vás niekoho múdreho napadne mi do tej pizze niečo dať. Mohlo by to mať neblahé následky pre obyvateľov Blavy.“  ...tresol som telefónom.

Naše osadenstvo rukojemníkov, sledovalo môj telefonát a spokojne pritakávalo a čašník iniciatívne začal nosiť taniere a príbor.

Tak to by sme mali, „vravím opäť“.

Získame trochu času, aj sa zoznámime, kým to tu Marek všetko naokolo nerozjebe.

Takže situácia sa mala tak, pozornosť sme si už získali. Marek napichol a sledoval pohyb policajtov a kukláčov. Presne vedel či si držia odstup, alebo sa chystajú navštíviť nás. Dve dodávky a dve osobné autá odparkované na ulici, zhodou okolností v bízkosti policajného kordónu, za ktorý sa fízli poschovávali. Tieto autá nechal pristaviť, ich útroby ukrývali diaľkovo ovládané nálože.

Počkáme na pizzu, pokecáme s donáškou pizze alias policajným vyjednávačom. A to už dúfam bude vyprataná pyramída Slovenského rozhlasu.

 Po dlhej dobe po ulici bolo vidieť prechádzajúce auto. Presnejšie prichádzajúce auto pomalované reklamou Reštaurácia Planétka. Romana sa zdvyhla zo stoličky a oznámila: pizza nám ide. Tak pohodička,...otočila sa na naše zadržané osadenstvo nikto nech nevymýšla. Naši rukojemníci si to zjavne celé všetko úžívali a plnili sociálne siete selfíčkami a statusmi.

Auto zastavilo pred barom, vystúpil z neho chrdý vysoký chlapík, okuliare veliké jak puklice zo škodovky. Nohavice menčestráky, na zvyšku tela natiahnutý starý rolák. Bez hanby môže robiť reklamu na lacný kondóm. Tipek sa obzeral naokolo, a pisklavým hlasom zakričal „tak som tu, môžem vstúpiť?“

Marek sa naňho skúmavo zahladel a povedal: „jak sa hento mohlo dožiť tak vysokého veku?!!!“ a radšej sa otočil chrbtom.

Ja som zakričal na barmana: „zober zozadu nakupný vozík, / má ich každý bar – za krabičku cigariet ho bezďák dotlačí do hodiny/ a choď mu pomocť, lebo nám tie pizze rozjebe jak ich ponesie. „

To že by barman zdrhol som sa neobával, sám pochopil že za posledné hodiny ma najlepšiu reklamu, a to si nenechá, aby sa v nej nezúčastnil. Spravodajstvo o tomto incidente fičalo na každom slušnom kanále.

Dvere na bare sa otvorili, v zápetí na ne zamierilo desiatky zbraní a rovnako aj objektívov, Barman sa v nich zjavil so širokým úsmevom na tvári a z úst mu vyletelo: „vitajte v našom bare, máme dnes akcošku na kávu s koláčikom.“ Pod chrústik pomôžem ti z picoškami, už nevieme dočkať.“

Policajný vyjednávač vybulvil oči jak žaba a nabral vzduch do pľúc. Ste v poriadku? Vyhrŕŕklo z neho.

Ja som ich celí dialóg počul z vnútra tak som hneď zakričal, „ človeče to som sa ťa chcel spýtať ja, keď na teba pozerám!“

...no nič, nech už ste dnu....máme hlad a to potom bývame nervózny.

Konečne pizza rozvonavala vo vnútri, krabice s pizzou naskladali pred Mareka, ktorý začal krabice ovoniavať. Snáď čuchom vedel nájsť to čo tam nepatrí.

Súú v poho, a čerstvé...zahlásil.

Vyjednávač sa rozhliadal po bare...naši hostia mu zozadu mávali...niektorý už podgurážený. Očami zastavil na nás troch.

Ako sa voláš? ..spýtal som sa ho. A prepáč za ten náš telefonát, ale nebolo ti nič rozumieť.

Jozef...odvetil chlapík a zamrkal očami. Volajte ma Jozef....

Okáá Jožko, hovorím mu, ešte postoj, Marek si ťa zmerá...či si akurát, alebo akurát do rakvy vojdeš.  Naznačil som Marekovy, on vstal podišiel k nášmu hosťovi Jožkovi a začal ho prehladávať a šacovať.

Najprv mu vybral z vačku nohavíc mobil.....A toto máš načo? Kokos, t ideš na návštevu a rátaš že sa budeš hrať z mobilom? Nejebe ti? ...kde je slušnosť? Jak ťa mamka vychovala?!!!

Mobil skončil na zemi pod Marekovou topánkou. Nasledovala prehliadka,

...Marek ho prešacoval od hlavy po päty a ďalšie nič nepríjemné nenašiel. Bolo vidieť že ho to dajako mrzí a rozmýšla. Odstúpil ďalej a hovorí .... niečo stále počujem, vlnenie ide z neho, nejaký signál či čo.

Jožko bezradne stál, rozpažené ruky....a pišťal. Ja už nič nemám!!!

Ale máš ..povedal som! Daj mi sem tie popolníky čo máš na nose, taký skvost som ešte nevidel. To ti museli fúkať sklári. A vyzuj sa z topánok, vidím že ti nesedia a chodíš v nich jak debil, debile!

Bohužial som mal pravdu, v okuliaroch kamera s mikrofónom, v topánkach vysielačka....“to sa páni policajti moc nehecli.“ 

....a ty máš smolu Jožko, lebo hovno budeš vidieť a ešte ti bude zima aj na nohy.

Topánky s okuliarmi vyleteli cez dvere von na ulicu.

Ukázal som mu na stoličku oproti....“posaď sa u nás. A rozprávaj, ako v Planétke? Kuchára si pozdravil? ....nezabudol si?

A čo Laci...? ...lebo mi písal, že si mal najprv naňho samé blbé otázky, kým si mu zatiahol účet, ako som ťa požiadal. Že ty si z tých zvedavejších...!!

Jožko sedel opretý na stoličke, oči mu klipkali naokolo a z nohavíc mu komicky trčali holé chodidlá.

Čašník začal roznášať pizzu, s chuťou sme sa do nej pustili /veď je za štátne/ a čakali čo Jožko spustí.

Jožko sa konečne rozdýchal, asi nečakal takýto dej, a spustil: „prečo to robíte?! A čo požadujete?!“ ..“nechceme aby ste bolo ublížené rukojemníkom!“

Vzadu, kde sedelo osadenstvo našich trpiacich , sa ozval hurónsky smiech, výkriky „nazdrááávie!

Skryť Zatvoriť reklamu