Teroristický útok v Bruseli 22. marca ráno sa dotkol sŕdc každého slušného človeka, zodpovedného za svoj život, prípadne za životy svojich detí či iných ľudí. Každého, kto si váži život ako taký. Dar nesmiernej hodnoty. Každého, kto si uvedomuje, že má tento dar v „krehkej nádobe“ a musí si ho ochraňovať a strážiť. A nielen svoj, ale aj životy jemu zverené do ochrany. U nich to tak nie je.
Objavujú sa už prvé analýzy a hodnotenia tohto barbarského skutku, podobne ako po novembri v Paríži a ešte viac sa ich objaví v budúcnosti. Mnohí si však nevšimli jedného podstatného faktu. Moslimskí teroristi zaútočili v predvečer Paschy (Veľkej noci). To nie je náhoda, nie je to zhoda okolností. Bolo to plánované a bol v tom zámer.
Je to najväčší kresťanský sviatok. Teroristický útok na letisko a metro v Bruseli pripravili do obdobia takzvaného Veľkého týždňa, kedy sa kresťania pripravujú na najvýznamnejšiu udalosť svojich dejín a my tvrdíme i ľudstva. Na ukrižovanie a smrť Ježiša z Nazaretu a jeho zmŕtvychvstanie.
Zaútočili v predvečer Veľkej noci, lebo si mysleli, že v Európe sú (ešte) veriaci, ktorých takto môžu čo najviac zraniť, akosi ponížiť a potupiť ich sviatky vyliatím krvi kresťanov. Chcú tento „boj proti západu a jeho dekadencii“ posunúť aj do roviny náboženskej – ako boj islamu s kresťanstvom. Zabudli, že na Západe – trochu preženúc – už kresťanstva niet a západní politici sa snažia ochraňovať islam a islamských veriacich ako takých – toleranciou a dávaním im všemožných demokratických práv, o ktorých kresťania v takzvaných pravoverných moslimských krajinách nemôžu ani len snívať. Tí sú tam perzekvovaní, prenasledovaní a diskriminovaní najrozličnejšími spôsobmi. Odhliadnuc, pravda, od toho najhoršieho - hrdeľných rozsudkov.
Základom ich konania je rozšíriť strach. Vštepiť strach do hláv ľudí západu. Motív je nenávisť ku „všetkému západnému“, čo hodnotia ako úpadok. Filmy, odhalené ženy na verejnosti, promiskuita, práva žien a... bohatstvo. Luxus Západu ich dráždi. Luxus v porovnaní s realitou, čo oni žijú. Vidia ho v televízii, vidia ho na internete. Ale pritom útočia aj na hodnoty, ktoré kresťanstvo do spoločnosti Európy a Ameriky zasialo: úctu k životu, zodpovednosť aj za druhých, rešpektovanie názoru druhého či oponenta, vzdanie sa násilia pri presadzovaní si „svojej pravdy“.
Chcú plniť novinové titulky, televízne kanály a sociálne siete správami o krvi, násilí, odplate za „nevieru Západu“. A dobre sa im pozerá na ich "popularitu" na ich smartfónoch. Chcú spôsobiť, aby sa ich ľudia báli. Aby sa obávali cestovať, aby sa obzerali za sebou, či nemajú počerného mladého muža s taškou výbušnín za chrbtom. Hrdloreza. Aby ich prenikol strach, kamkoľvek pôjdu. Aby neustále mysleli na možnosť stratiť ten dar, ktorý dostali. Vlastne sa robia pánmi nad životom a smrťou.
A aby mysleli na nich, tých, ktorí si myslia, že "sú pravoverní".
Chcú spôsobiť nenávisť ľudí Západu ku islamu ako takému a k moslimom ako takým. Pred odpálením kričia "Allahu akbar!" Aby sa ľudia Európy a Ameriky obrátili proti moslimom ako takým. A to chcú použiť na radikalizáciu moslimov už žijúcich na týchto kontinentoch. Verbovať bojovníkov za svoju vec džihádu, svätej vojny s „neveriacimi“ - do svojich radov. Dosiahnuť rozvrat a chaos Západu. Importovať mu to, čo oni majú doma.
Chcú spôsobiť, aby politici Západu o nich hovorili, aby o nich diskutovali, bojovali s nimi. Aby ich brali vážne, ich, nezrelých chlapcov, hrajúcimi sa s nožmi, bombami a samopalmi. Ale koľko krvi a zbytočne vyhasnutých životov už majú tieto hry za následok, koľké utrpenie ako dôsledok! Táto hra sa stáva veľkým nebezpečenstvom pre život.
Pred nedávnom som vrátil z misie z krajiny, kde toto všetko je už realitou. Bol som tam ako kazateľ s misiou medzi chudobnými kresťanmi. Paradoxne je to moslimská krajina, takmer dvestomiliónový Pakistan (95% moslimov, 3% kresťanov), ktorá však spolupracuje so Západom (pomoc, ktorú dostáva, politika a pod.); hoci je to často hranie na dve strany. Ale tým sa tiež prehrešuje voči „čistej viere“. Hrozba teroristických útokov je tam neustála. A často k nim aj dochádza. Napríklad na školy. Z Afganistanu tam cez horské masívy severu preniká Taliban a Al-Kaidá. Teraz sa však ani tak neobávajú týchto dvoch skupín ako stúpencov Islamského štátu, ktorý si neustále získava svojich „obdivovateľov“ ochrancov „pravej viery“ aj v Pakistane.
Prakticky každý úrad, každá nemocnica, dokonca každá škola sa musí strážiť. Brány a vchody do inštitúcií sú vybavené hrubými masívnymi dvojitými rampami, dokonca betónovými zátarasami, aby moslimskí extrémisti neprerazili dovnútra autom naloženým bombami. Všade kontroly a prehľadávanie tašiek a oblečenia kvôli výbušninám.
Keď sme išli v nedeľu na bohoslužby, už ulica, z ktorej sa vchádzalo do areálu kresťanskej školy a kostola, bola zatarasená. Neprejazdná. Prvá kontrola bezpečnostných zložiek bola na začiatku ulice. Potom betónové zátarasy a bezpečnostný pracovník s puškou za vrecami s pieskom a ďalší traja pri bráne vstupu. Rampa z hrubého železa. Ozbrojená stráž prehľadávala všetko, čo sme mali so sebou. Až tak sme mohli vstúpiť do veľkého dvora za múry vybavené ostnatým drôtom. Potom ešte jedna kontrola bola pred vstupom do samotného chrámu.
Vstup do vládnej inštitúcie? Masívne betónové zátarasy, množstvo policajtov a vojakov. Zbrane. Dokonca som videl ľahký guľomet. Vstup do mešity alebo nemocnice? Ako na letisku – všetci museli prejsť cez skener, ktorý stále pípal. Vždy tam boli pracovníci security – muži kontrolovali mužov, ženy v uniformách ženy. Aj manuálne, či nemajú niečo na tele. Ozbrojení puškami s ostrými nábojmi. Vstupy škôl (naposledy zaútočili extrémisti v Mardane, Pešaváre a v univerzite Bacha Khan a inde a zabili študentov na moslimskej škole) sa podobali na vstupy do väzenia – ostnaté drôty, vysoká brána, zátarasy a pracovníci security. A to rovnako kresťanské i moslimské školy.
Navštívil som aj malú kresťanskú štvrť v Lahore (14 miliónov obyvateľov, centrum Pandžábu) s názvom Youhanabad. Ako sme išli okolo vysokého múru vybaveného ostnatým drôtom, ktorý oddeľoval ulicu od dvora a z ktorého sa vchádzalo do kresťanského chrámu Christ Church a kresťanskej školy, všimol som si čierne plagáty. Moji sprievodcovia mi vysvetľovali, že to sú obete teroristického útoku na Veľkú noc 2015.
Tentoraz to boli dvaja moslimovia, z ktorých jeden prenikol dovnútra, jedného zastavila ochranka už pri vstupe pri bráne do dvora. Samovražední útočníci chceli vstúpiť až do kostola, našťastie ich zastavila bezpečnostná služba a obetovaním vlastných životov zabránila oveľa väčšej katastrofe. Výsledok? 14 mŕtvych kresťanov, 78 zranených. Jeden z mojich sprievodcov mi ukazoval: „Toto bol môj strýko“. Za útok sa prihlásil Taliban, jeho pakistanská odnož.
Vráťme sa však späť do Európy. O desať, dvadsať rokov môžeme mať spoločnosť zmenenú podobne, ako som popisoval, ak teraz správne nezareagujeme. V Európe sme si dlho radikalizáciu určitých moslimských skupín nechceli veľmi pripúšťať. 13. november 2015 v Paríži, príchod moslimských utečencov zo Sýrie a iných chudobných moslimských krajín (medzi ktorými tiež mohli byť radikáli) a teraz útok v Bruseli nás postupne zobúdzajú z nášho sna.
Sú tu, sú medzi nami. Chcú zmeniť spôsob života v Európe. Na svoj.
Toto nesmieme pripustiť. Treba vážne rozmýšľať o bezpečnosti otvorenej spoločnosti Európy, nesmieme toto nechať importovať do Európy. To je úloha politikov. Oveľa dôležitejšie je však vyhnať strach z našich myslí. Nenechať sa strhnúť „na ich stranu“. Do nenávisti. Dôverovať ale preverovať. Nesmieme im nechať zneužívať aj našu takzvanú demokraciu. Výrok jedného moslima z Turecka, ktorý som pred rokmi počul na vlastné uši, je výstižný: „My vás porazíme vašou demokraciou“. Treba odhodiť naivitu.
Ale najdôležitejšie posolstvo je toto: vrátiť sa k svojim koreňom, na ktorých je Európa vybudovaná. A to sú korene kresťanské. To sú skutočné hodnoty, o ktoré sa môžeme oprieť, ktorými môžeme „zachrániť náš svet“. Ten, kto sa vráti ku svojim kresťanským koreňom, má totiž správne rozlišovanie. Ani nie naivné ani nie násilnícke, represívne. Ak sa k nim Európa nedokáže vrátiť, obávam sa, že ju čaká rozvrat, chaos a bezradnosť „čo robiť“. Berme aj tento posledný teroristický útok ako upozornenie, že niečo tu nie je v poriadku. Aj v Bruseli. Zastavme sa. Zamyslime sa najmä nad sebou. Nemôžem zmeniť hneď celú Európu, ale môžem zmeniť seba. Sme vo Veľkom týždni prípravy. Pascha Veľkej noci nám chce niečo dôležité povedať. Chcime to počuť.
Štefan Patrik Kováč, ThLic
Ak Vás príspevok oslovil, priatelia, zdieľajte prosím.
