Čierny blondín

Po týchto slovách som už nechcel neveriť ľuďom, ktorí tvrdili, že Čiernemu blondínovi preskočilo. Tých chlpov bolo nanajvýš za pol hrste.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

poviedka 2

(...) Opäť vrzli dvere.

Objavil sa v nich ďalší – piaty. Aj jeho sem nasmeroval mráz. Na rozdiel od tých štyroch, ktorých som predtým nikdy nevidel, alebo neupútali moju pozornosť, tento je v našom meste veľmi známy: a nielen v našom, túla sa po celej republike, ba raz som ho zazrel s papierovou škatuľou pri nohách už i v centre jedného z veľkomiest našich západných susedov.

Volajú ho Bily a niektorí mu hovoria aj Čierny blondín.

To kvôli výzoru: skutočne mal žlté vlasy, ale pokožka tváre mu tmavla ako príslušníkovi cigánskeho etnika. Tu na okolí vari každý poznal jeho osud: otec – vdovec sa vraj druhý raz oženil, alebo tak akosi: prijal ku sebe družku, a jeho vyhodili na ulicu. Nová známosť nezniesla žijúci dôkaz tej predchádzajúcej. Tak všade zostručňuje svoj príbeh.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zrejme na tom naozaj nemal vinu. Avšak teraz?

Zdravý chlap, vari tridsaťosemročný, nezdá sa, že by mal nejaké telesné ťažkosti, obmedzenia, či choroby, ktoré by mu bránili pracovať. Riadna väzba. Nie nízky.

Ľudia však vravia, že mu preskočilo.

Ťažko povedať, koľko je na tom pravdy.

Chodí spievať po trhoviskách miest, na pešej zóne ho možno zhliadnuť, ako do ulíc kričí árie známych opier a populárnych piesní. Hovorí sa, že má talent, a keby mohol študovať spev... dotiahol by to ďaleko.

Neviem. Čo som ja mal možnosť počuť jeho sóla v lete: som veľmi skeptický. 

Takto sa zakrádajúcim krokom priblížil k upravenej dáme, zababušenej v mäkučkom kožuchu z pravých koží bielej polárnej líšky. Čítala si obrázkový žurnál, ale Bilyho zaregistrovala hneď, ako prekročil takzvanú bezpečnú vzdialenosť.

SkryťVypnúť reklamu

„Čo to čítate za časopis?“ hodil otázku bez pozdravu.

„Prosím?“ jemne a s vkusom nalíčená dáma v stredných rokoch podozrivo zazrela na Čierneho blondína a telom urobila taký posunok, akoby sa chcela od neho odtiahnuť; tak blízko k nemu sa necítila bezpečná.

Ale do bezpečnej vzdialenosti sa nedalo uniknúť.

„Všimol som si obálku. Počkajte,“ chytil čiernymi, dlhšie neumývanými rukami magazín, ktorý mala čiastočne opretý o stehná a kolená a mierne ho podvihol. Z takej blízkosti určite musela cítiť, ako zapácha. Áno, krátko pomrvila nosom. Tentoraz sa skutočne odsunula a žurnál držala len končekmi prstov v prostred vzdialenosti medzi nimi ako obranu. A akoby pálil. Rada by mu ho aj dala, len aby sa ho zbavila. Aby ju už neotravoval.

SkryťVypnúť reklamu

„Áno. Je to on.“

„Kto?“

„Pavarotti,“ na titulke skutočne svietila jeho portrétna fotografia.

„Je síce tlstý ako prasa, ale je to pán spevák, viete?“

Nedostával odpoveď. Podozrievavý pohľad pani v líščom kožuchu nemizol z očí.

„Taký sa rodí len raz za sto rokov, viete?“

Nič.

„To je hlas! To je tenor! To je dar od Boha, no, no,“ pritakával si sám, keď nijako nereagovala.

Mlčala. Nedarilo sa mu ju vtiahnuť do rozhovoru.

„Ten časopis si musím kúpiť.“

Nič. Pauza ticha.

„Nestihol som si ho ešte kúpiť. Píšu tam o ňom?“

Nič.

„Kúpim si ho, nestihol som ešte...“ naveľa sa odobral na svoje miesto, obzerajúc sa ponad plece na ňu a časopis, ktoré mal označené svojimi igelitovými taškami.

SkryťVypnúť reklamu

To mu zrejme pripomenulo jeho úlohu, jeho rolu. Zamestnanie.

„Chcete, aby som vám zaspieval?“ obrátil sa k publiku.

– Tu chce začať kričať?! – zľakol som sa pri tom pomyslení. – Hádam nemyslí svoju ponuku vážne! –

Bohužiaľ, žiadna odpoveď.

„Mali by ste... mali by ste predstavenie zadarmo! Hm...“

Ustúpil. Stiahol sa. Zrejme si uvedomil, že keby začal, asi by ho zo stanice vyviedli pracovníci železničnej polície. Dal prednosť teplu.

(...) 

„Strihám radšej pomalšie a – dobre, ako rýchlo a zle.“

Nezdalo sa mi pravdepodobné, že by sa tými manikúrovými nožničkami dalo postupovať inak ako pomaly.

„Ja sa držím tej zásady.“

Pri dverách vpravo sediaci starký, opierajúci sa oboma rukami o palicu, zašúchal nohami, pričom gumené podrážky jeho galoší trením o linoleum vyprodukovali nepríjemný pazvuk, ktorý podaktorým ľuďom spôsobuje husiu kožu.

„Nešúchajte nohami, dedko!“ precedil cez zuby Bily, aj on vari patril medzi nich, neotočiac sa od muža s kapucňou.

Pochybujem, žeby ho ten počul. Skôr nie ako áno.

„Tých vlasov poodstrihujem za vagón,“ mrmlal si čierny blondín smrteľne vážne pod nos, keď šúchavými pohybmi prstov striasal za chrbtom z ruky ďalší minichumáčik vlasov.

Po týchto slovách som už nechcel neveriť ľuďom, ktorí tvrdili, že Čiernemu blondínovi preskočilo. Tých chlpov bolo nanajvýš za pol hrste.

Bili pracoval uvzato, trpezlivo a vytrvalo. Už teraz sa dal tušiť príšerný výsledok jeho katanskej práce: starý muž tam sedel napoly ošklbaný ako sliepka po zarezaní, dokonca mu na mnohých miestach spomedzi vlasov presvitala neopálená biela pokožka hlavy.

Strašné!

Muž s kapucňou nemal zrkadlo – to bolo jeho veľké šťastie. Že netušil, čo ten s ním stvára. Z druhej strany však nešťastie, lebo by ho zastavil, aby nenarobil na jeho úbohej starej hlave ešte väčšiu galibu.

Dedko pri dverách škrtol gumenou podrážkou o linoleum.

„Čo tomu starému preskočilo?!“ zasekol sa Čierny blondín a vrhol zdrvujúci pohľad na persónu s palicou. „Prestaňte! Prestaňte konečne!“

Ten sa len neprítomne nahlúplo usmieval. Zatláčal k sebe bezzubé ďasná a hľadel do steny. A, samozrejme, pokračoval v šúchaní, neberúc do úvahy zúfalstvo Čierneho blondína.

 (...)

Štefan Patrik Kováč

Celú poviedku si môžete prečítať v knihe „Život nie je ľahký“ (Skoré poviedky), ktorú nájdete na pantarhei.sk alebo zachej.sk. Vhodný darček na Vianoce.

Ide o knihu poviedok s hodnotami. Obsahuje desať poviedok: List na kríži (o kráse jesene a pretrhnutej niti lásky dvoch mladých ľudí), Čierny blondín (z neľahkého života bezdomovcov), Cesta vlakom (o vnútornej kráse ženy), Izmael (o bilancovaní života, rozhodnutie zmeniť aspoň posledné jeho minúty), Vášnivý čitateľ (o tom, keď žiť znamená čítať), Blázon? (o zážitku, ktorý zmenil život hrdinu na neuhasiteľný smäd), Starý dlh (o ženských a feministických otázkach a závislosti), Svedomie (ku čomu môžu výčitky svedomia priviesť človeka), Odpustenie (druhá poviedka zo života bezdomovcov – o tom, že aj dokaličený človek môže byť vnútorne krásny) a Chlapec v okne (poviedka inšpirovaná pobytom autora v Afrike. Prosíme o zdieľanie.

Stefan Patrik Kovac

Stefan Patrik Kovac

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Narodený 24.2.1970. Autor duchovnej literatúry Život v Božom požehnaní (2014), Život s Bohom (2015), Toto je skutočná Afrika (2016), Sviatky Boha (2016) a knihy poviedok Život nie je ľahký (2017). Učiteľ. Vedúci Spoločenstva Živá voda. Venuje sa teologickým témam a stavu kresťanstva doma i vo svete. Ženatý (2001), otec piatich detí (Sára, Juditka, Samuel, Miriam a Dávid). Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu