Život je vlak,
v ktorom cestujeme doďaleka.
Nastúpime doňho a nevieme,
kedy bude treba vystúpiť.
Niektoré stanice míňame
len tak ledabolo,
v iných sa aspoň vykloníme z okna.
Na každej zastávke niekto vystúpi
a niekto nastúpi.
Veľa cestujúcich si vôbec nevšimneme.
Škoda, možno nám mohli
niečo dôležité povedať.
Sú takí, pri ktorých sme radi,
že už vystupujú,
a sú aj takí, ktorých z vlaku nechceme pustiť.
Keď odídu, je nám za nimi smutno,
a dlho sa nevieme tešiť
z príchodu nových.
Možno by bolo dobre,
keby ten vlak bol len virtuálny.
Vo virtuálnom svete sa človek
skryje za svoj nick,
a tak vlastne ani nevie,
kto v skutočnosti nastúpil a kto vystúpil.
Nemusí sa trápiť, keď niekoho stráca,
riskuje ale, že zostane chladný.
Virtuálna realita totiž nenahradí
dotyk ruky,
bozk,
objatie,
láskavý pohľad...
Emotikony
sú vždy len emotikony...
Niečo za niečo,
za všetko sa platí.
